Baletní panorama Pavla Juráše (76)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
– Premrznutá Zimná rozprávka 
Valmont ovládne Prahu
– Mary Wigman zase vládne v Mníchove
***

Očakávanou udalosťou v baletnom svete k nádhernému jubileu Williama Shakespeara v tomto roku bola premiéra Zimnej rozprávky (The Winter´s Tale) v Kráľovskom balete v Londýne. Nielen pre samotný námet, ale hlavne pre inscenátorov. Zišli sa opäť tvorcovia fantastickej Alenky v krajine divov. Skladateľ Joby Talbot, choreograf Christopher Wheeldon, výtvarník Bob Crowley. Súperiť so Zimnou rozprávkou môžu len dve Búrky. Jedna americká v ABT od Ratmanského (tu) a druhá v Holandskom národnom balete od Krzysztofa Pastora (tu).

Wheeldon si úmyselne našiel sujet, ktorý ešte nikto baletne nespracoval a u alžbetínskeho dramatika je požehnane z čoho vyberať. Očakávaná udalosť v anglosaskom svete už len preto, že od slávneho Romea Kenetha MacMillana uplynulo viac než polstoročie. Pritom anglickí choreografi nikdy Shakespeara na baletnom javisku nemilovali a najväčších počinov sa rodák zo Stratfordu dočkal od naturalizovaného Európana, Američana Johna Neumeiera. Anglickí recenzenti predstavenie bohato ocenili. Telegraph dal päť hviezdičiek, Guardian, Evening Standard či Arts Desk po štyri. Najskôr to bude trochu patriotizmom, dobrou náladou a celkovým vzhľadom predstavenia. Pretože Wheeldonovi sa mnohé podarilo, ale rozhodne nevytvoril dielo, ktoré zaujme pevné miesto v dramaturgii svetových baletných divadiel. Kde je problém?

Je trochu záhadou ako sa v niektorých dôležitých bodoch choreograf zaplietol. Pritom vnútorne roztrieštenej a symbolistickej Alenke vtisol individuálny rozmer a pretavil predlohu do úchvatného javiskového tvaru. U Shakespeara to mal ešte ľahšie, pretože dramatikovo myslenie je a priori dramatické a dramaturgické. Nie je snové ako u Lewis Carrolla. Wheeldon logicky osekal postavy i bočné nabaľovanie sa na základný príbeh, ale práve v naratívnej rovine sa mu nedarí rozvíjať dejový tok a vyjadriť ho zmysluplnou choreografiou. Najlepšie sa mu darí v druhom dejstve, v pastierskej, snovej idyle, vo veľkom tanečnom divertissemente, kedy sme svedkami tanečnej oslavy, hudobnej nádhery, výtvarnej krásy, ale dej až na posledné dve minúty stagnuje. Tu sa choreografovi darí úchvatným spôsobom pretavovať klasické baletné názvoslovie k obrazu svojmu a vytvárať až poetické ľudové oslavné tance šťastia, pohody a idylického, láskyplného šantenia.

Pritom nechýbajú virtuózne dámy en pointe, úchvatná Perdita Sarah Lamb dokazuje svoje technické i výrazové bohatstvo, prestrojený princ Florizel (Steven McRae) vedľa mäkkého chrbta, skočí spokojne nádherné grand jeté en tournant. Prekrásne obrazce zborov sa striedajú so sólovými ariózami a vrcholom centra je adagio Perdity a Florizela, plné prekvapivých zdvíhačiek, premetov, hrania sa s formou.

Pritom večer začína veľmi sľubne. Pôsobivý obraz prológu, kedy vidíme dvoch princov ako najlepších kamarátov: Leontesa a Polixena v detstve i dospievaní, prvé stretnutie i žiarivú lásku Leontesa k Hermione a prvýkrát sa stretneme s dôležitým medailónom, ktorý kráľ manželke daruje. Wheeldon pôsobivo kreuje aj narastajúcu žiarlivosť a nepokoj Leontesa, ktorého sugestívne stvárňuje Edward Watson, ktorý už svoje herecké majstrovstvo, ktoré dokáže spojiť s najťažšími partami preukázal v MacMillanovom Mayerlingovi či v Metamorphosis a zaslúžil by si za svoje baletné herectvo Oscara. Domáce násilie manžela na Hermione (Lauren Cuthbertson) vo vysokom stupni tehotenstva je desivé a technická ekvilibristika figúr až bráni uvereniu, že pani je gravidná, keď ju manžel neustále zdvíha, ona balansuje v arabeske a podobne.

Celkovo sa však prvé dejstvo rozpadá na drobné segmenty, z ktorých niekedy vyjde pohybový ornament, ale celkovo nezanechajú hlbší dojem. Viac pôsobivejšia je záverečná gradácia, kedy zdesený Polixenes prchá na lodi domov a za ním sa ženie Antigonus, ktorý chce nájsť miesto pre novonarodené dieťa, aby ho nenašiel šialený otec, ktorý ho chce zahubiť.

Možno by bolo dobré sa trochu zastaviť pri librete, pretože Zimnú rozprávku nepoznajú ani činoherní fajnšmekri a divadelní vedci sa desaťročia dohadujú o jej inotajoch, podobne ako u Búrky či Cymbelína. Hra zaradená do komédií, má rozporuplnú formu typickú pre dobu vzniku. Vedľa tragického rozmeru sa v nej do kmeňa línie vpletá pastierska poetika vtedy obľúbených pastierskych hier.

Základný námet si Shakespear vypožičal, ale zmäkčil ho. Práve oná rozporuplnosť medzi strašidelnými udalosťami a selankou pastierskeho sveta, popisov kvetov jari a celková básnická nálada je záhadou. To však ťažko implantovať do tanca, skôr do scénografie či hudby. Kráľ Leontes na Sicílii hostí svojho dlhoročného priateľa – kráľa Bohemie Polixena. (I tu sa vedci dohadujú, či Bohemia označuje Česko, alebo je to bájna krajina s popletenými reáliami. U Shakespera má totiž okolo časti svojho územia more, čo neskoršie viedlo k mnohým retušiam autora, aby sa nemuselo priznať, že nepoznal zemepis). Ten (Polixenes) chce neustále odcestovať a vrátiť sa domov. To Leontes nechce a poprosí manželku, aby ho prehovorila. Jej sa to podarí a Leontes začne byť podozrievavý, či náhodou za tým nie je niečo viac. V Leontesovi vytvoril Shakespeare jednu z nedocenených, najstrašnejších a najuveriteľnejších postáv. Ak Othello potrebuje k podozrievaniu a žiarlivosti dôkazy, Leontesova paranoja a zlovôľa sa kŕmi sama od seba z jeho vnútra. Jej deštruktívne následky sa hneď poznajú. Manželku uväzní, tá ešte stačí porodiť svoje dieťa – dcérku a umiera. Keď to vidí ich starší syn Maximilián, umiera v hrôze tiež.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat