Baletní panorama Pavla Juráše (83)

Tentoraz:
– Seriál pokračuje: Les adieux de Nicolas Le Riche
– Tragický osud Claviga
– Spomienka na Rolanda Petita
***

Už ste vy, čo bývate v Prahe stretli v historickom centre medzi Vltavou a Anenským kláštorom nejaké baletné hviezdy? Dariu Klimentovú, Vadima Muntagirova, Yoela Carreña očarujúcu Aliciu Amatriain či slávneho Angela Corellu? To sú vedúce osobnosti ďalšieho ročníka International Ballet Masterclasses Darie Klimentovej v Prahe. Hviezdy a ich žiaci z celého sveta budú po Prahe chodiť ešte do šestnásteho augusta. Vo Viedni zasa bolo možno vidieť maskovaného Lloyda Newsona, ktorý na ImPulsTanz priviezol svoje aktuálne škandálne predstavenie John a aj do novín sa nechal vyfotiť len zozadu.

V minulom diele v našom augustovom seriáli Les adieux Nicolas Le Riche sme zabrúsili k role ušitej tanečníkovi na telo od veľkého choreografa Rolanda Petita.

Zanechali sme hrdinov baletu Clavigo, ktorý vznikol na objednávku baletu Parížskej opery, v spálni. Keď napokon Maria krátko zaspala, stali sme sa svedkom umeleckého výkladu a režisérskej interpretácie geniálneho choreografa. Do postele zlezie z povraziska na neviditeľných lanách zavesený Clavigo ako veľký pavúk, či tajomný démon. Tajomný votrelec a cudná dievčina. Skúmanie nuansí ľudského správania a Petitove nesmrteľné adagio, ktoré v dokonalých neoklasicistických a zároveň celkom svojich krokoch stavia pre milostné scény, dostávajú zelenú v tejto scéne milostného dueta, prvej lásky, manželskej prísahy, zvádzania, ospravedlnenia, cudnosti a sexuálnej túžby, ktorá presahuje hranice možnosti opisu. Choreograf kombinuje čisté línie klasických arabesiek, zdvíhačiek s prepletenými telami a zvýrazňuje pohlavie tohto milostného zápasu. Keď nastane vrchol a všetko stíchne, tajomný prelud a sen, ktorým bola Maria posadnutá, je preč. Jej slabé srdce to všetko nemôže vydržať a zblázni sa (veľmi dômyselne zahrané, keď behom pár sekúnd nenápadne rozpletie zložitý účes a jej vlasy prezrádzajú horúcu noc) keď vstúpi brat a Clavigo z ničoho nič akoby chcel povedať: dobrý deň, ako sa máte? A vidí Mariu ako fragment Rodinovej sochy v náručí brata, bez známok života. Jednoduchá situácia sa zvrtne a blíži sa ku katastrofe.

Strnulá nehybnosť Marie je v priamom kontraste k jej predchádzajúcim expresívnym scénam a trhaným pohybom neodolateľnej túžby i vášne. Petit buduje každú pózu ako dokonalé psychologické vyjadrenie stavu, akoby postavy pohybom hovorili, zvádzali so sebou vnútorný boj a každým gestom port de bras, či pohybom priehlavku, hovorili slová. Maria je v každej chvíli ovládaná tým pohybom, ktorý učinila, keď na plese na nej prvýkrát spočinul pohľad Claviga. Vracia sa k nej v realite aj vo sne. Táto spaľujúca túžba jej bráni vyslobodiť sa, utiecť, obrniť sa inak než tým, že umiera, veľmi pomaly a zároveň neobyčajne rýchlo, bez nejakých patetických póz, jej telo znehybnie, jej srdce pukne a ona sama si povie: Teraz sa hodlám zblázniť! Prízrak, ktorý si vysnila, či skôr strašidlo a jej námesačná variácia, ju akoby prestupujú. To sú práve tie momenty, ktoré nemožno inak ako pohybom vyjadriť a ktoré si človek nadlho uchová v pamäti. Život odchádza neúprosne preč. Tento proces sa nedá zastaviť a napokon ona sama s ním splynie a je len spomienkou a tieňom.

Clavigovo veľké dueto s Mariiným duchom a la Bajadéra, či Giselle, je iné než tieto tradičné snové scény. Maria je totiž „skutočne“ duch s bledou tvárou a rozpustenými bohatými vlasmi. Tvárou v tvár. Petit vytvára celkom zvláštny snový pohyb, ktorým rozpráva smutné pokračovanie tejto vlastne prostej a logicky dosť nepochopiteľnej histórie. Lenže pohyby Mariiných rúk, jej nohy, každý krok je snímaný našimi očami a precítený ako zo záhrobia. Nikdy sa nepozrie priamo na muža, skôr s ním komunikuje končekmi prstov a šeptaním. Navyše psychologicky sugestívne k tejto scéne opakuje Petit motív z variácie Marie zo spálne. Keď ju chce Clavigo objať, je preč.Choreograf a režisér dokonale dokáže tanečníkom vysvetliť, čo od nich chce. V tom je rozdiel medzi veľkými a neschopnými tvorcami. Nicolas Le Riche ako Clavigo je vďaka režijnému vedeniu, skutočný Clavigo. Tak dokonale splynul s úlohou. Je naprogramovaný na kanál Clavigo. On je Clavigo. Nevidíme tanečníka, ktorý tancuje kroky, ale vidíme muža: krásneho, nebezpečného, konfliktného, žijúceho, milujúceho a umierajúceho. V jeho tvári sa odrážajú všetky emócie, nie však prvoplánovo, ale skutočne autenticky vo veľkom vnútornom dialógu. Pritom nesmieme zabudnúť na jeho náročný tanečný part. Reálna osoba, tvár plná expresívnych emócií. Nosná je atmosféra, ktorá ho obklopuje, atmosféra zhýralosti, roztopašnosti, smilstva, so zmenami akordov k opretiu o jeho zmenu k zhýralosti. Tak ako sa po zistení smrti utieka k Cudzinke, tak kolabuje v mukách potom, ako mu Carlos neustále oznamuje Mariinu smrť. Táto osudová Cudzinka je nedotknutá žena, ktorá ide mimo všetkých a mimo akúkoľvek kontrolu. Ak sa zdá, že ju ovláda niektorý z mužov, zrazu to tak nie je, ak je s ňou dôverne skamarátený Carlos, je to len zdanie.

Keď vidíme Claviga s Mariou, máme pocit len fyzickej príťažlivosti, pretože Clavigo si necháva emocionálny odstup. Keď príde súboj, je to skôr dueto, či duel? Carlos podáva priateľovi rapír, vyzlečie mu kabát, pretože máme pocit, že túži, aby zomrel, aby sa ho už konečne zbavil a zároveň Clavigo akoby mu hovoril: „Choď preč odo mňa a zastav moje srdce!“ Je úplne iný, ako keď v čiernom priesvitnom tričku a čiernych krátkych nohaviciach bol v Mariinej spálni ako autentická nefalšovaná senzualita. Voľba medzi kariérou a láskou k Marii, presnejšie k vlastnej cti sa uberá v idealistickej prezentácii konfliktu zatrpknutého neba a pekla.

Keď príde k tomu strašnému súboju medzi Beuamarchaisom a Clavigom a obaja držia svoje rapíre máme pocit, že Clavigovi už odmieta aj telo bojovať, že nechať sa zavraždiť je tá najnudnejšia vec na svete. Akoby počas doby keď stratil ženu, ktorá bola určite iná než všetky predchádzajúce, našiel sám seba. Je to akýsi intelektuálny Valmont, ktorý nie je ovládaný pani de Marteuil ale Carlosom a teraz už len túži čo najrýchlejšie, bez akéhokoľvek vzrušenia odísť za ňou. Ako Carlosov priateľ umiera, Carlos opatrne vezme dve veci. Jeho vlastný meč a Clavigovu skrvavenú košeľu. To pripomína przniteľa nevinných panien berúceho skrvavenú spodnú bielizeň, aby ukázal svoje víťazstvo. A vskutku Carlos, ktorý má z toho potešenie, je homosexuál alebo len ten, kto v to verí: a je jeho víťazstvo nad Clavigovou dušou, víťazstvo žiadostivosti nad láskou, znázorňujúce panenskú obeť? Pykajú nevinní a víťazom je vlastne kto? Eventuálne sa zdá, že nikto nevie, kto bude sláviť víťazstvo v tomto dueli. Ani našepkávač Carlos, ani Mariin brat, ktorý ťahá jej telo odňaté Clavigovi preč, ktorý už nemá žiadnu útechu. Ale napokon je to práve Clavigo, kto bude nad jej mŕtvym milovaným telom v poslednom okamžiku triumfovať. Carlos sa odvracia od priateľa a už má nového – Beaumarchaisa. Oná tragédia hlavného hrdinu nevychádza len z karierizmu, ale i z nerozumu, zbabelosti, zaslepenia ideálom. S tým, že inou rovinou je faktická nezlučiteľnosť morálky a romantického svetobôľu.

Libido sa poddá srdcu. Hynúci žiaľom nad mŕtvym telom Marie a vidiac jej dušu, vydáva svoje telo na poslednú cestu. Hudobný motív pripomínajúci jeho zhýralosť v minulosti, jeho ostrý chrbát v záklone podopieraný dvoma nohami s jednou rukou na zemi a druhou rukou dosahuje až k nebu, napína ju, aby ju znovu našiel. My vieme, že to dokáže potom, keď jeho telo stratí pulz a jeho srdce sa navždy zastaví, aby bilo ďalej vo večnosti. Hudobný motív plesu sa opakuje a Clavigo umiera nie pateticky, ale vo vášnivom tanečnom sóle, úplne sám uprostred obrovského javiska s potrhanou košeľou a krvavou šmuhou na hrudi. Je jedným z posledných veľkých romantických hrdinov, o ktorých môžeme povedať „stromy umierajú postojačky!“ (grand jeté en tournant s dopadom do hlbokého plié s prevaľom na zemi).

Na záver ako spomienka na choreografa Rolanda Petita, ktorý prehral svoj boj so zákernou nemocou práve počas divadelných prázdnin pred tromi rokmi, malé interview.Základná črta vášho charakteru?

Myšlienková súvislosť.

Vlastnosť, ktorú si ceníte na mužoch?

Odvaha.

Vlastnosť, ktorú si ceníte na ženách?

Vernosť.

Čo si najviac vážite u svojich priateľov?

Ich prítomnosť.

Vaša hlavná charakterová chyba?      

Netrpezlivosť.

Obľúbená činnosť?

Moja práca.

Váš sen o šťastí?

Láska a slnko.

Čo by bolo najväčšie nešťastie, ktoré by sa vám mohlo stať?

Stratiť svoju rodinu.

Čím by ste chceli byť?

Choreograf.

Krajina, v ktorej by ste chceli žiť?

Všetky krajiny kde sa tancuje.

Obľúbená farba?

Čierna.

Obľúbený kvet?

Ruža.

Obľúbený vták?

Lastovička.

Obľúbení prozaici?

Marcel Proust, Marguerite Yurcenar a Michel Tournier.

Obľúbení básnici?

Arthur Rimbaud (a moja dcéra Valentine)

Obľúbení hrdinovia v literatúre?

Jupiter, Odyseus, Leda s labuťou.

Obľúbené hrdinky v literatúre?

Baletné hrdinky.

Obľúbení skladatelia?

Wagner, Debussy a predovšetkým Mozart, ale tiež odjakživa Duke Elligton a Pink Floyd.

Obľúbení maliari?

Caravaggio, Matisse a Picasso.

Vaši hrdinovia v skutočnom živote?

Tanečníci.

Vaše hrdinky v dejinách?

Margot Fonteyn a Zizi Jeanmaire.

Obľúbené mená?

Závisí od človeka, ktorý ho nosí, ale mimoriadne sa mi páčia mená Jean, Pierre a Jean-Pierre.

Čo najviac neznášate?

Hlúposť.

Historická skutočnosť, ktorú najviac neznášate?

Diktatúra.

Vojenská udalosť, ktorú si najviac ceníte?

Oslobodenie Francúzska v roku 1944.

Reforma, ktorú najviac obdivujete?

Volebné právo pre ženy.

Nadanie, ktoré by ste radi mali?

Hovoriť všetkými jazykmi.

Ako chcete zomrieť?

Smrť bez toho, že by som o tom vedel.

Súčasný stav vašej duše?

Nádej, že budem môcť pracovať až do konca života.

Chyby, ktoré vo vás vzbudzujú najviac zhovievavosti?

Nemať mieru v sexe.

Vaše motto?

Telo a duch.
***

Kontrast i konflikt tela a duše, o ktorom hovorí Petit by sa dal uplatniť aj na jeho večné hľadanie života a smrti v javiskovom umení. Skoro všetky z jeho okolo sto sedemdesiatich baletov končia smrťou. V jeho hudobnodramatických dielach postavy zvádzajú nekonečný boj o život, či zvádzajú boj s večnou a neodvratnou smrťou. Zároveň potvrdzujú choreografovu nekonečnú invenciu, tvorivosť, rýchlosť s akou pracuje, keď dokáže za mesiac postaviť nový celovečerný balet, pružnosť jeho práce a najmä inšpirujúcu myšlienku.

Či už počítame od Mladíka a Smrti (1946), keď mu chýbal ďalší balet ku krátkemu baletu a požiadal vždy ochotného Cocteaua o pomoc a ten mu povedal, že má výborné libreto o chlapcovi, ktorého opustí dievčina a on zomrie a odporučil spolu s legendárnym Ďagilevovým sekretárom a libretistom Borisom Kochnom Bachovu Pasacagliu. Dielo, ktoré cez noc ohromilo Paríž a vrátilo baletný svet po vojne do časov jeho zašlej slávy, keď baletní umelci a choreografi cez noc menili v Paríži dejiny tanca. Dielo, v ktorom oslávenec Nicolas Le Riche celé dve desaťročia ohromoval divákov po celom svete svojou farebnou interpretáciou nešťastného mladíka. Petit vrátil baletu dramatickú podobu hudobnodramatického diela a stal sa jedným z najslávnejších tvorcov hudobnodramatických diel. Motív zápasu o život, medzi životom a smrťou sa s nevšednou naliehavosťou vracia v Carmen vo virtuóznych pas de deux, ktoré hovoria skoro slovami. Španielsky kolorit vytvára Petit prevažne držaním rúk vychádzajúcim zo španielskeho folklóru a póz zápasníkov s býkmi. Záverečná scéna pred arénou je príkladom nevšedného dramatického zmyslu pre poéziu a formu hudobnodramatického diela, ktorým Petit dokonale vládne. Opäť divákovi ostáva v pamäti výrazný pohyb, akoby monológ, či melódia z hudobnodramatického diela, keď José drží Carmen za krk a ona urobí pas de chat s vyhodením nohy vzad. A opäť José – Nicolas Le Riche s jeho uhrančivou interpretáciou, pre budúcnosť zachytenou francúzskou televíziou a vydavateľskými firmami na DVD.

Tajomný organizmus, cit a vnútorná intuícia, s ktorou Petit vyhľadáva témy alebo ony si nachádzajú jeho, spôsob, ktorým ich interpretuje na javisku a zvláštna schopnosť pre výber interpretov z neho robia jedného z najväčších divadelníkov dvadsiateho storočia. Nielen pre jeho plodný životopis na skvelé diela, ktoré sa opätovne vracajú na repertoár svetových divadiel, ale najmä pre jeho hlbokú pokoru k umeniu, divadlu a jeho interpretom. Dôležité u Petita je slovo tradícia. Jeho roky s Picassom, Cocteauom, Kochnom, módnymi designérmi, kultúrnou elitou Paríža v ňom vypestovali hlboký zmysel pre charakter, dobrotu, vieru v princípy dobra a nutnosť zápasu za tieto hodnoty. Tomuto hľadaniu pravdy a toho, čo je možné nájsť medzi životom a smrťou, zasvätil celý svoj život. Do tohto niveau sa dostal mladý tanečník Le Riche a veľký majster ovplyvnil nielen jeho umelecké smerovanie, ale aj jeho charakter a ľudský potenciál.
Najprv osudové stretnutie s Nurejevom a do toho ako z iného brehu Petit. Ten aj v najtragickejších chvíľach svojich diel, ošemetných situáciách vášne medzi mužmi, nerovnými partnermi, depresívnymi sujetmi, hysterických tragédiách besných hrdiniek, necháva presvitať lúč nádeje a božského, skoro Dostojevského či biblického vykúpenia a rozhrešenia. Možno práve pre túto veľkú znalosť ľudského údelu, ktorý dokáže Petit zobraziť a priviesť žijúci na javisko, sa jeho diela a jeho osoba tešia trvalému záujmu divákov a intendantov oproti pomíňajúcim, povrchným, postmoderným, do absurdných odľudštených príbehov vyhrotených hudobnodramatických diel. Výrok Virginie Woolfovej o Proustovi, ktorého choreograf miloval, by sa dal skvele interpretovať aj na Rolanda Petita. „Proust je posledním velkým dobrodružstvím. Co by si člověk také mohl poté ještě přát? Konečně se někomu podařilo zhmotnit prchavé okamžiky… a potom jim ještě vtisknout tuto skvělou, nesmrtelnou podobu. Člověk musí knihu odložit a lapat po dechu.“ Skvelý záver aj na rozlúčku s Nicolasom Le Riche. Jedným z najvýraznejších pánskych tanečníkov konca jedného a začiatku nového storočia. Veľký umelec, ktorému sa podarilo zhmotniť prchavé okamžiky.

Foto archiv, Agathe Poupeney, Paris Match