Baletní panorama Pavla Juráše (83)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
– Seriál pokračuje: Les adieux de Nicolas Le Riche
Tragický osud Claviga
– Spomienka na Rolanda Petita
***

Už ste vy, čo bývate v Prahe stretli v historickom centre medzi Vltavou a Anenským kláštorom nejaké baletné hviezdy? Dariu Klimentovú, Vadima Muntagirova, Yoela Carreña očarujúcu Aliciu Amatriain či slávneho Angela Corellu? To sú vedúce osobnosti ďalšieho ročníka International Ballet Masterclasses Darie Klimentovej v Prahe. Hviezdy a ich žiaci z celého sveta budú po Prahe chodiť ešte do šestnásteho augusta. Vo Viedni zasa bolo možno vidieť maskovaného Lloyda Newsona, ktorý na ImPulsTanz priviezol svoje aktuálne škandálne predstavenie John a aj do novín sa nechal vyfotiť len zozadu.

V minulom diele v našom augustovom seriáli Les adieux Nicolas Le Riche sme zabrúsili k role ušitej tanečníkovi na telo od veľkého choreografa Rolanda Petita.

Zanechali sme hrdinov baletu Clavigo, ktorý vznikol na objednávku baletu Parížskej opery, v spálni. Keď napokon Maria krátko zaspala, stali sme sa svedkom umeleckého výkladu a režisérskej interpretácie geniálneho choreografa. Do postele zlezie z povraziska na neviditeľných lanách zavesený Clavigo ako veľký pavúk, či tajomný démon. Tajomný votrelec a cudná dievčina. Skúmanie nuansí ľudského správania a Petitove nesmrteľné adagio, ktoré v dokonalých neoklasicistických a zároveň celkom svojich krokoch stavia pre milostné scény, dostávajú zelenú v tejto scéne milostného dueta, prvej lásky, manželskej prísahy, zvádzania, ospravedlnenia, cudnosti a sexuálnej túžby, ktorá presahuje hranice možnosti opisu. Choreograf kombinuje čisté línie klasických arabesiek, zdvíhačiek s prepletenými telami a zvýrazňuje pohlavie tohto milostného zápasu. Keď nastane vrchol a všetko stíchne, tajomný prelud a sen, ktorým bola Maria posadnutá, je preč. Jej slabé srdce to všetko nemôže vydržať a zblázni sa (veľmi dômyselne zahrané, keď behom pár sekúnd nenápadne rozpletie zložitý účes a jej vlasy prezrádzajú horúcu noc) keď vstúpi brat a Clavigo z ničoho nič akoby chcel povedať: dobrý deň, ako sa máte? A vidí Mariu ako fragment Rodinovej sochy v náručí brata, bez známok života. Jednoduchá situácia sa zvrtne a blíži sa ku katastrofe.

Strnulá nehybnosť Marie je v priamom kontraste k jej predchádzajúcim expresívnym scénam a trhaným pohybom neodolateľnej túžby i vášne. Petit buduje každú pózu ako dokonalé psychologické vyjadrenie stavu, akoby postavy pohybom hovorili, zvádzali so sebou vnútorný boj a každým gestom port de bras, či pohybom priehlavku, hovorili slová. Maria je v každej chvíli ovládaná tým pohybom, ktorý učinila, keď na plese na nej prvýkrát spočinul pohľad Claviga. Vracia sa k nej v realite aj vo sne. Táto spaľujúca túžba jej bráni vyslobodiť sa, utiecť, obrniť sa inak než tým, že umiera, veľmi pomaly a zároveň neobyčajne rýchlo, bez nejakých patetických póz, jej telo znehybnie, jej srdce pukne a ona sama si povie: Teraz sa hodlám zblázniť! Prízrak, ktorý si vysnila, či skôr strašidlo a jej námesačná variácia, ju akoby prestupujú. To sú práve tie momenty, ktoré nemožno inak ako pohybom vyjadriť a ktoré si človek nadlho uchová v pamäti. Život odchádza neúprosne preč. Tento proces sa nedá zastaviť a napokon ona sama s ním splynie a je len spomienkou a tieňom.

Clavigovo veľké dueto s Mariiným duchom a la Bajadéra, či Giselle, je iné než tieto tradičné snové scény. Maria je totiž „skutočne“ duch s bledou tvárou a rozpustenými bohatými vlasmi. Tvárou v tvár. Petit vytvára celkom zvláštny snový pohyb, ktorým rozpráva smutné pokračovanie tejto vlastne prostej a logicky dosť nepochopiteľnej histórie. Lenže pohyby Mariiných rúk, jej nohy, každý krok je snímaný našimi očami a precítený ako zo záhrobia. Nikdy sa nepozrie priamo na muža, skôr s ním komunikuje končekmi prstov a šeptaním. Navyše psychologicky sugestívne k tejto scéne opakuje Petit motív z variácie Marie zo spálne. Keď ju chce Clavigo objať, je preč.Choreograf a režisér dokonale dokáže tanečníkom vysvetliť, čo od nich chce. V tom je rozdiel medzi veľkými a neschopnými tvorcami. Nicolas Le Riche ako Clavigo je vďaka režijnému vedeniu, skutočný Clavigo. Tak dokonale splynul s úlohou. Je naprogramovaný na kanál Clavigo. On je Clavigo. Nevidíme tanečníka, ktorý tancuje kroky, ale vidíme muža: krásneho, nebezpečného, konfliktného, žijúceho, milujúceho a umierajúceho. V jeho tvári sa odrážajú všetky emócie, nie však prvoplánovo, ale skutočne autenticky vo veľkom vnútornom dialógu. Pritom nesmieme zabudnúť na jeho náročný tanečný part. Reálna osoba, tvár plná expresívnych emócií. Nosná je atmosféra, ktorá ho obklopuje, atmosféra zhýralosti, roztopašnosti, smilstva, so zmenami akordov k opretiu o jeho zmenu k zhýralosti. Tak ako sa po zistení smrti utieka k Cudzinke, tak kolabuje v mukách potom, ako mu Carlos neustále oznamuje Mariinu smrť. Táto osudová Cudzinka je nedotknutá žena, ktorá ide mimo všetkých a mimo akúkoľvek kontrolu. Ak sa zdá, že ju ovláda niektorý z mužov, zrazu to tak nie je, ak je s ňou dôverne skamarátený Carlos, je to len zdanie.

Keď vidíme Claviga s Mariou, máme pocit len fyzickej príťažlivosti, pretože Clavigo si necháva emocionálny odstup. Keď príde súboj, je to skôr dueto, či duel? Carlos podáva priateľovi rapír, vyzlečie mu kabát, pretože máme pocit, že túži, aby zomrel, aby sa ho už konečne zbavil a zároveň Clavigo akoby mu hovoril: „Choď preč odo mňa a zastav moje srdce!“ Je úplne iný, ako keď v čiernom priesvitnom tričku a čiernych krátkych nohaviciach bol v Mariinej spálni ako autentická nefalšovaná senzualita. Voľba medzi kariérou a láskou k Marii, presnejšie k vlastnej cti sa uberá v idealistickej prezentácii konfliktu zatrpknutého neba a pekla.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat