Baletní panorama Pavla Juráše (99)

Pavol Juráš, 01.12.2014 0:02

Tentoraz:
* Už len svetlo večné svieti Alle Sizovej
* „Skúšal som kokain“, doporučuje Sergei Polunin pre tanečníkov
* Bad boy Polunin opúšťa balet a ide do Hollywoodu
***

Predtým, ako otvorím hlavnú tému dnešnej panorámy smutná správa. Smutný nekrológ, akoby typický pre pochmúrne novembrové počasie oznamuje odchod veľkej legendy Ally Sizovej. Sizová označovaná ako briliant Kirovovho, neskôr opäť Mariinského divadla, zomrela 23. novembra vo veku sedemdesiatpäť rokov. Najvyšší ju povolal v mesiaci, ktorý je typický pre jej úchvatnú Giselle. Ponurý a tichý november, v ktorom si diváci celého sveta znovu s touto správou pripomínajú jej povznášajúcu duchovnú Giselle. S tou triumfovala po dvoch rokoch neprítomnosti na scéne pre vážne zranene chrbta (v polovici šesťdesiatych rokov). Vrátila sa v roku 1970 na turné v Londýne, kde opäť ohromila publikum. Diváci nenašli jediný kaz na jej technickej spôsobilosti s vnútornej drámy, s ktorou vytvorila prototyp Giselle. Aké úchvatné okamihy života medzi baletnými sálami na východe za železnou oponou a priazňou publika na západe.Alla Ivanovna Sizova do Kirovovho baletu prišla v roku 1958, aj keď debutovala na legendárnej scéne už o niečo skôr. Ešte ako študentka leningradskej Vaganovovej baletnej akadémie očarila publikum svojím fantastickým tancom, keď sa objavila 23. marca 1958 ako kráľovná dryád v Donovi Quijotovi. Bol to divadelný okamih ako vystrihnutý z filmov. Po variácii sa predstavenie zastavilo a nadšené publikum ju vyvolávalo opäť a opäť na scénu. O tri mesiace neskôr mala oficiálne absolventské predstavenie s Rudolfom Nurejevom v Pas de deux z baletu Korzár. Začala nová etapa, možno nová éra. Sizova čerpala so svojej úžasnej technickej slobody a plynulosti pohybu. Úspech bol okamžitý a jej budúcnosť bola zabezpečená. Spolu s Nurejevom hneď tancovala ako vývozný artikel na festivaloch v Moskve a vo Viedni a keď sa obaja pripojili k súboru oficiálne na začiatku sezóny 1958-1959, začali tvoriť pár. Ich partnerstvo sa stalo ústredným bodom mladšej generácie v súbore. Jej prvá celovečerná rola v divadle bola Máša vo Vainonenovom Luskáčikovi s Nurejevom, s ktorým tiež tancovala princeznú Florinu v Spiacej krásavici. Pri Nurejevovom zbehnutí v roku 1961 ju ani krutý režim nemohol vytrestať ako jeho partnerku a schovať ju do zboru. Tento zájazd do Paríža, Londýna a New Yorku v osudovom roku 1961 jej priniesol obrovskú popularitu. Triumf v medzinárodnom kontexte jej možno, ktovie, zachránil život. Nurejevova emigrácia umelkyni dala k dispozícii ďalších legendárnych tanečníkov: Yuriho Solovieva a neskôr Mikhaila Baryshnikova (aký paradox, že aj ten „jej“ utiekol).

Medzi výkonmi Sizovej mali kritici z čoho vyberať. Za tri sezóny sa naučila štrnásť hlavných rolí a vyvrcholením jej prvých rokov bolo, keď sa objavila ako Aurora v Spiacej krásavici. Technická dokonalosť jej tanca, jeho zjemnenie a ľahkosť, rovnako ako schopnosť byť balerínou a demonštrovať radosť v každom pohybe, učinil zo Sizovej jednu z vedúcich balerín baletu v rokoch 1960-1970. Podmanivé, úprimné emócie a intimita v jej tanci vedľa vzdušných skokov. Vzácne krásy a svieže farby odhalila v takých známych rolách ako Giselle, Popoluška, Júlia, Maria v Bachčisarajskej fontáne, Katarína v Kamennom kvietku, Máša v Luskáčikovi, Kitri v Donovi Quijotovi.

Sizovej ohromujúca individualita v kombinácii so schopnosťou tanečnice k adaptabilite v lyrických rolách zdobí radu súčasných baletov z týchto rokov; Alla Sizova priviedla k životu obraz Ofélie (choreografie Konstantin Sergejev), podieľala sa na Leningradskej symfónii (choreografie Igor Belský), hľadanie nových výrazových prostriedkov prišlo v balete Začarovaný princ (choreografie Oleg Vinogradov) či ako víla vo Víle rondských hôr. Spočiatku Sizova triumfovala v rolách náročných klasickou technikou, ale Katarína v Leningradskej symfónii otvorila oveľa dramatickejšiu stranu jej talentu, ktorý z nej neskôr urobil jednu z najpopulárnejších Júlií a nehmotnú, vznášajúcu sa Giselle. Jej výkony v Pas de deux z Korzára a Slávnosti kvetín v Genzane vzbudzovali nadšenie divákov po celom svete. Jej výkon ako Kitri v Donovi Quijotovi s mladým Míšom Baryshnikovom nastavujú nové štandardy pre Kirov tej doby. Jej odchýlka vo variácii Paquity s jej talianskymi fouettés a Pas de deux z La Vivandiere neboli prekonané. Ale jej vnútorné duchovné kvality boli možno najlepšie využité v role Márie v Bachčisarajskej fontáne a u Júlie, kde jej emocionálna hĺbka a jej ženská zraniteľnosť boli obzvlášť súcitné.

S kariérou sa rozlúčila v roku 1988 v Chopiniane. Počas svojej kariéry interpretovala a neskôr ako pedagóg skutočne uctievala klasicizmus leningradskej školy ako stelesnenie muzikálnosti, virtuózneho oslnivého frázovania pohybu a prenosu plastických nuáns. Dojmy z jej inšpiratívneho tanca, z ktorého vyžarovala radosť, vždy naplnená s okamžitou emóciou dodnes zostávajú v srdciach tých, ktorí ju videli. A v srdciach jej priateľov a kolegov bude navždy svetlo, ktoré Alla Sizova priniesla v živote rovnako, ako na javisku.
***

Iného charakteru sú zaujímavé správy, ktoré prebiehajú svetovými médiami. Mnoho baletomanov si obľúbilo ešte pred tromi rokmi mladú hviezdu Kráľovského baletu v Londýne, rodáka z Ruska Sergeia Polunina. Zjavil sa mimo iného napríklad ako Srdcový spodok v prvom zázname na DVD dnes už slávnej Alenky v krajine divov. Mladý, charizmatický tanečník s uhrančivou tvárou, technikou na vysokej úrovni a úprimným prežitkom. Lenže tanečník z nejasných dôvodov z Londýna utiekol do Moskvy. A nielen to. Plní stránky novín nielen baletomanov, ale „obyčajného“ ľudstva svojimi aférami. Vymetá kluby. Verejne sa priznal k užívaniu kokaínu, obľube alkoholu, nočného klubového života v Londýne a ďalším horším veciam, čo si verejnosť rozhodne u „baleťáka“ nepredstavuje. V divadle oslňuje v hlavných rolách klasických titulov i neoklasike (napríklad triumf v role Franza v Coppélii Rolanda Petita) či v Rusku milovaných baletoch ako Narcis. Legendárna je už dnes jeho „zbierka“ tetovaní na tele. Neslýchané v balete, svoje telo – pracovný nástroj, v mnohých baletoch takmer nahé, pokryť hustým tetovaním.

Dva roky po vstupe do angažmán v Hudobnom divadle Stanislavského a Nemiroviča-Dančenka v Moskve, pod ochrannými krídlami riaditeľa baletu Igora Zelenského je baletná superstar Sergei Polunin znovu v pohybe. Podľa RIA Novosti odišiel do Hollywoodu.

Ara Karapetian – generálny riaditeľ divadla povedal, že; „Sergej sa rozhodol opustiť balet a venovať sa hereckej kariére. Odišiel do Hollywoodu, kde bude študovať na hereckej škole. V dvadsiatich piatich rokoch Sergei Polunin dosiahol všetko, o čom tanečník môže snívať a rozhodol sa začať nový život.“Čo je bizarné vyhlásenie nielen preto, že veľa z jeho slávy pochádza z jeho zákulisia a vystrájania skôr než z jeho vystúpení, ktoré sú síce mimoriadne sľubné, ale Polunin mal ešte dlhú cestu pred sebou, kým bude plne brilantný a bude zrelý emocionálne a niekedy aj technicky. Polunin vyjadril svoje pocity o tom, cítiť sa ako v pasci v disciplíne baletného sveta a že túži byť bohatý a slávny. Možno, že vidí hereckú kariéru ako spôsob, ktorým to dosiahnuť. Hrať vo filme však vyžaduje disciplínu tiež a ak je to film, kde sú peniaze, je otázka čo po ňom. Či neskončí po čase ako Marilyn Monroe a nebude odstavený bokom?

Ako povedal Polunin AFP pred rokom, Mickey Rourke a Russell Crowe sú dvaja z jeho obľúbených hercov a určite obaja herci zdá sa, majú niečo spoločné s Poluninom. Nielen značku “badboy”, ale všetci traja majú vášeň pre tetovanie. Polunin stretol Rourkeho v apríli tohto roku a hovorí sa, že má v úmysle vymyslieť spoločný film, ale nič o téme nie je známe. Možno, že sa dá predpokladať, že bude potrebovať dlhú dobu od baletu na prípravu a natáčanie projektu, ale to je dôvod, prečo sa on a divadlo rozišli?„Ak sa niečo pokazí alebo mu to nevyjde a rozmyslí si to a bude sa chcieť vrátiť znovu do baletu, dvere Hudobného divadla Stanislavského a Nemiroviča-Dančenka sú pre neho vždy otvorené.“ dodal generálny riaditeľ divadla Karapetian veľkoryso.

V rozhovore v minulom roku pre Izvestija Polunin uviedol: „Zdá sa, že som teraz blázon, ale v osemnástich som si myslel, že dvadsaťšesť bude dobrý vek sa zastaviť. Balet bolí. Až do veku tridsaťdva je to zábava a telo je schopné sa obnoviť, aj keď sa po dvadsiatich ôsmych budete musieť viac snažiť, aby ste boli v dobrej kondícii. Pre zrelých tanečníkov je to ťažké.“

Na otázku, čo by robil, keby sa v dvadsiatich šiestich rozhodol prestať tancovať, povedal: „Neviem, čo iné môžem robiť. Keď sa mi podarí prekročiť tú hranicu a potom možno budem tancovať až do konca, čo dokážem, že aj ako 50-ročný môžem hrať na vysokej úrovni.“Nie je to jediný Poluninov podivný výpadok. Už pred rokom zmizol a noviny o ňom písali ako baletnom Houdinim. Určite rýchlejšie, než je potrebné uniknúť z tureckého väzenia, tento badboy Polunin zmizol z londýnskej produkcie Petra Schaufussa Polnočný Express. London Evening Standard tanečníka hľadal na skúškach, nebol tam, nedvíhal telefón a nebol vo svojom hoteli. Oficiálne vyhlásenie jednoducho hovorilo, že zrušil vystúpenie kvôli “nepredvídateľným okolnostiam”.

Nie je to jediné zmiznutie. Jeho posledné veľké zmiznutie – od Royal Balletu v januári 2012 prekvapilo baletný svet. Ale to bolo ako-tak zmysluplné, keď ako súčasť Hudobného divadla Stanislavského a Nemiroviča-Dančenka pod dohľadom svojho učiteľa Igora Zelenského mohol nájsť stabilitu a slobodu, ktorú hľadal, povedal sklamaný Schaufuss. „Naozaj dúfam, že to nie je opakovanie minulého roka, kedy odišiel. Zdalo sa, že hodne vyzrel a stal sa istejším. Až doteraz sme nemali dôvod sa domnievať, že je tomu inak.“

Zelenskij bol tiež v obsadení Polnočného expresu, inscenácie na základe autobiografického príbehu Billyho Hayesa o mladom mužovi uväznenom v Turecku za pašovanie drog. Len mesiac pred premiérou v rozhovore pre The Times Polunin uviedol otvorene: „Skúšal som kokaín, ale to bolo skôr z experimentu, nie ako závislosť, hoci výsledky boli skvelé, pretože koks vám dáva neobmedzenú energiu. Ale Igor Zelenskij ma učí, aby som si túto energiu našiel zvnútra seba a nie ju dával do návštevy klubov; dať energiu do výkonu a ten vám dá adrenalín späť“.Možno, že celý tento problém pred rokom bol umelecký a nebol otázkou životného štýlu a spojenie Zelenského, Polunina a Schaufussa bolo nezlučiteľné. Dosť možné, že je to tak (najmä potom, ako Zelenskij tiež opustil obsadenie), hlavne, keď predchádzajúca produkcia spoločnosti Schaufussa katastrofálny program Čajkovského, bolo fiasko, pekne povedané. Polunin bol nahradený Johanom Christensenom a tých pár aprílových predstavení v londýnskom Coliseu sa uskutočnilo. Nahnevaní Poluninovi fanúšikovia divadlo aj box-office skoro zbúrali.

Ale to nebol koniec kauzy. Polunin bol zažalovaný zato, že narušil predstavenie a produkciu Petra Schaufussa Polnočný Express poškodil. Ekonomický aspekt bol odchodom Polunina nahnutý. Rezervácie sa hromadne vrátili, museli sa tlačiť nové propagačné materiály.

Podľa denníka Daily Mail, aj keď Polunin a jeho poradca Igor Zelenskij dodali osvedčenie o zdravotnej nespôsobilosti (aj keď obaja s podmienkou, že nesmie byť zverejnená) to nestačí a chorobopisy obidvoch kontroloval nezávislý súdny lekár. Súd. Žalobca, tvorca baletu Peter Schaufuss Polunina žaloval o náhradu 400.000 libier. Nielen na tržbách v Londýne ale aj z plánovaného zájazdu a ďalších inscenačných nákladov a za ujmu „že tanečník svojim chovaním narušil a oslabil spoločenské aktivity súboru“. V januári tohto roku sa za prísneho utajenia dohodli na mimosúdnom vyrovnaní.

Pred pár dňami slávil tanečník narodeniny a nebol vôbec stratený v Hollywoode. Vrátil sa na domovskú scénu v svojej úchvatnej role, ako korunný princ Rudolf v MacMillanovom Mayerlingovi, ktorého pred rokom doniesol do Moskvy. Síce pôvodne mu Zelenskij pridelil len jedno predstavenie, lebo ako Rudolf sa tento štyridsaťtriročný tanečník, riaditeľ a budúci riaditeľ Mníchovského štátneho baletu chcel predstaviť aj sám, i tak Polunin demonštroval viac než dobre odvedenú prácu. A tak reprízy od vlaňajška stoja hlavne na ňom. Po svojom vyhorení v Kráľovskom balete ho vrátilo na výslnie aj víťazstvo v televíznej súťaži Ruský balet, ktorú som v Panoráme niekoľkokrát spomínal.

Izvestija sa ho pred premiérou pýtali na prácu. V Rusku sa MacMillan zriedka tancuje, aj keď diváci milujú historické melodrámy. „V sedemnástich som bol zamestnaný hraním v Manon a Mayerlingovi v corps de ballete. Je to dobrý základ ako prejsť k herectvu. V MacMillanových baletoch nemusíte len pôsobiť, ale žiť a je tu aj veľa improvizácie. Záleží na vašej nálade, no tom čo cítite.“

Ako sa vám hrá Rudolf, taký obťažný charakter? – pýtala sa redaktorka. „S niektorými rolami som sa dosť natrápil: s Giselle, napríklad. Nemôžem sa dostať do prvého dejstva: ako to mám hrať? – Vojvoda ako roľník. Ale Rudolf prišiel pohodlne a organicky. Mayerling berie všetko z vás fyzicky, tak ako Spartakus“.Takže s tým Hollywoodom to nebude také horúce. 7. decembra má doma v Moskve zatancovať Polunin Solora, tak snáď ho nezruší ako mnoho iných predstavení. Ďalší deň vo Vladivostoku Korzára. A čo robí vo voľnom čase, teda okrem štúdia herectva? Hodne fotí. Obľúbil si ho aj legendárny Bruce Weber, ktorý nafotil monografiu Roberta Bolleho. Naposledy fotil pre Numéro Homme Fall/Winter, luxusný módny časopis.+++

===To sú aspoň škandály, na rozdiel od nudného domáceho ohovárania sa šéfov, ktorí uznávajú len svoj súbor a ostatné kritizujú, podceňujú. Či intrigovanie s komisiou Thálie. A doznania tanečníka, ktorý ovláda techniku a nestal sa len maskotom svojej minulosti, v protiklade k mnohým domácim, ktorí sú urazení za akýkoľvek kritický tón k ich statusu. To je aspoň novinársky vďačné. Aký zaujímavý paradox, oddaná služobníčka baletu Alla Sizova a mladý potetovaný divoch Polunin, ktorému balet nie je svätý a už vôbec nie rehoľou ale biznisom k zarábaniu peňazí a ktorý pohŕda všetkými tradíciami. Nádherná pestrosť.