Banská Bystrica: Verdiho Korzár

Vo Zvolene sa počasie na Verdiho nahnevalo, festival mu však otvoril náruč 

Aktualizováno  Prítulné a akusticky jedinečné nádvorie zvolenského zámku osirelo. Napriek tomu, že operná časť tohtoročných Zámockých hier zvolenských si doň naplánovala týždňovú poctu Giuseppe Verdimu, kolekciu predstavení bolo potrebné schovať pod strechy kamenných domov (v čase písania recenzie je ešte možné, že záverečný večer sa stane výnimkou, potvrdzujúcou tohtoročné pravidlo) v Banskej Bystrici a Zvolene. Počasie jednoducho veľké jubileum neschválilo. Či mu chcelo – brané s humorným nadsadením – udeliť iný termín, ostáva záhadou. Ale možnože, chtiac-nechtiac, len vnuklo motív na úvahu. Či aj vzhľadom na iné okolnosti, je posledný júlový týždeň a bezprostredná časová väzba na činohernú časť festivalu, jedinou možnou alternatívou.

Z iného súdka azda vyviera každoročné pátranie po odpovedi na otázku visiacu vo vzduchu: prečo máva jedna z dramaturgických dominánt podujatia, koncertné uvedenie u nás nehraného diela (žiadnych vykopávok, zdôrazňujem!), spravidla väčšie problémy s návštevnosťou, ako tituly so „silnými“ názvami? Bolo by to pochopiteľnejšie, keby sa práve do nich neskoncentrovalo úsilie vyzdobiť hlavné party poprednými zahraničnými sólistami. V kultúrnej krajine má byť samozrejmé, že jediný slovenský operný festival pod voľnou oblohou (teraz oddeľujem peripetie, ktorý v uplynulom týždni pripravilo počasie), nabitý menami spevákov pohybujúcich  sa na veľkých scénach, priláka nielen domácu a nielen opere fanúšikujúcu, ale celú (prinajmenšom) intelektuálnu bázu regiónu. Zvyčajne sa dokonca stáva  „mekkou“ celonárodnej opernej turistiky. Zámocké hry zvolenské nech robia čokoľvek (plagáty v Bratislave boli neprehliadnuteľné, šoty vo verejnoprávnych médiách podobne), nevedia prelomiť bariéru vyznačenú akousi geografickou čiarou. Nemajú silu zmobilizovať celé operné Slovensko. A pritom – a to už ide na konto v lete operne hanebne vyprahnutej Bratislavy – žijú v bezkonkurenčnom prostredí. Už s nimi nesúperí ani len v začiatkoch opernému žánru aspoň trocha naklonený, žánrovo bezbrehý Viva Musica! Festival.

Je to škoda, lebo aj sobotné koncertné uvedenie Verdiho vyslovene raritného diela Il corsaro (Korzár) sa mohlo stať  – ak už nielen zážitkom čisto hudobným a speváckym – aspoň materiálom „výskumným“ pre odbornú pedagogickú, akademickú, divadelnú a študentskú obec. Skrátka pre profesionálov  i laikov. Ale koho by už u nás trinásty operný opus jubilujúceho maestra z Busseta, skomponovaný v záverečnej etape „raného“ obdobia, zaujímal. Keď Opera SND ide sláviť výročie Rigolettom, tak „dáky ten Korzár“ je plodom bujnej fantázie dramaturga… asi tak dáko uvažuje „bežný“ slovenský divák. Niet sa čím chváliť.Isteže, Korzár nepatrí k najdokonalejším skladateľovým opusom, no nájdeme v ňom mimoriadne cenné hudobné čísla a v štýlovo presnej a veľkými hlasmi podopretej interpretácii sa možno nabažiť pravým verdiovským belcantom. Il corsaro mal premiéru v Terste v októbri roku 1848, v čase keď Gioachino Rossini komponoval už len príležitostné  skladbičky (v tom čase to bol hymnický zbor Coro della Guardia Civica di Bologna, ku ktorému napísal len sólové party, zatiaľ čo orchestráciu zveril Domenicovi Liveranimu) a Gaetano Donizetti bol pol roka po smrti. Tridsaťpäťročný Verdi mal za sebou dvanásť opier, poslednou bola pre Paríž prepracovaná verzia Lombaďanov, nanovo nazvaná Jérusalem. V hlave mu vírila nielen Bitka pri Legnane, ale najmä prvú tvorivú periódu uzatvárajúca Luisa Miller. Sám sa na  svojom tertskom debute nezúčastnil, no pre toto divadlo pripravil ešte pred Rigolettom, Stiffelia.

Na Byronov námet a libreto Francesca Mariu Piaveho skomponovaná dráma si však po premiére nenašla trvalé miesto na divadelných plagátoch. Zmizla z očí takmer na celé storočie. Objavila sa len v kuriózne nedokončenom koncertnom naštudovaní na nádvorí benátskeho Palazzo Ducale roku 1963, keď predstaviteľ Corrada v 3.dejstve stratil hlas a navyše o polnoci sa rozozvučali kostolné zvony z námestia San Marco, blokované len do pol dvanástej. Existuje však zopár nahrávok Korzára (zo 70.rokov s Giorgiom Cassellatom Lambertim a José Carrerasom v titulnej roli, z roku 1996 s José Curom) a v ostatnom desaťročí sa začal objavovať aj na divadelných doskách. V januári tohto roku napríklad v meste svoje premiéry, v tertskom Teatro Verdi, ho naštudoval Gianluigi Gelmetti a hlavné mužské postavy v prvom obsadení stvárnili práve sobotní zvolenskí protagonisti Luciano Ganci a Alberto Gazale.V diele nájdeme niekoľko melodicky bohato vystavaných árií, briskných cabaliet,  dvojspevov, bravúrne veľké finále 2.dejstva (donizettiovskej tradícii blízka a zároveň už rukolapná predzvesť „zrelého“ rukopisu) a na záver unikátny trojspev dvoch sopránov s tenorom. Všetky krásy a skryté zákutia partitúry v banskobystrickom naštudovaní odkrýval orchester a zbor Štátnej opery na čele s Mariánom Vachom. Opäť postavil partitúru „na nohy“, notám, ktoré u nás nik nepoznal vtisol zmysel, obsah, vedno so zborom (zbormajsterka Iveta Popovičová) a sólistami naplnil večer drámou so svojou dejovou zápletkou a kulmináciou. Ani koncertné striedanie sa sólistov pred orchestrom nerozleptalo kompaktnosť útvaru, ktorý fakticky je postavený na uzavretých číslach. V rámci možného, čo nemyslím dehonestujúco, ale s ohľadom na maratón nových naštudovaní, ktoré museli kolektívne telesá Štátnej opery v závere sezóny absolvovať, znel orchester celistvo, sústredene, bez vážnejších prehreškov. A predovšetkým vložil svoj výrazový a emocionálny potenciál do Verdiho hudby, s ktorou už má bohaté skúsenosti.Už v recenzovaní Macbetha som podčiarkol, že Marián Vach je nielen najskúsenejším znalcom Verdiho partitúr na Slovensku, ale opäť sa potvrdilo, že aj najkompetentnejším. Pocta, ktorú mu každoročne skladajú zahraniční vokálni protagonisti, je toho nekresleným dôkazom. Pri tak pestrej sólistickej zostave a minime skúšok by sa dirigent bez schopnosti nielen dýchať so spevákmi, ale aj predvídať ich momentálne „rozmary“ napríklad v kadenciách, nadobro stratil. Vach je však pripravený ustáť každú situáciu a nielenže ju individuálne spracovať, ale aj gesticky a mimicky sprostredkovať orchestru.V sobotnom predstavení sa popri troch domácich interpretoch v malých postavách (Igor Lacko ako Giovanni, Peter Schneider ako Selim a Matúš Šimko v dvojrole Eunucha a Otroka) zhostili kvarteta hlavných úloh výlučne Taliani. Bez ohľadu na osobnostné odlišnosti v ich hlasoch, sviežosti, veľkosti  či farebnosti materiálov, jedno im bolo spoločné. A nanajvýš poučné. Bola to schopnosť spievať autentickým štýlom, viesť frázu v plynulom toku, vytvarovať ju tak, aby reflektovala buď pokojnú kantilénu, alebo ústila do dramatických kulminácií, či vo farbe a intenzite akcentov sa dopĺňala v ansámbloch. Legato je však v talianskej romantickej opere conditio sine qua non.

Najmladší a najsviežejší hlas ponúkol predstaviteľ Corrada, taliansky tenorista Luciano Ganci. Napriek krátkej praxi má už za sebou vystúpenia na florentskom Maggio musicale, festivaloch v Torre del Lago či Ravenne a práve titulný part Korzára vytvoril tohto roku v Teatro Verdi v Terste. Je to tenor slnečnej farby, kovového jadra, ktorý svoj lyrický základ dokáže bez tlaku vygradovať do pevného, priebojného a žiarivého lesku výšok. Alberto Gazale (Seid) patrí už dlhé roky k vyťaženým verdiovským a veristickým barytonistom, ktorého pozná rovnako publikum milánskej Scaly, ako veronskej Areny či Viedenskej štátnej opery. Je to mohutný hlas dramatickej sily a mužného timbru, ktorý dnes má dosť sily i techniky, aby vygradoval árie a scény do efektného vrcholu. Občas však znel už trocha unavene, nie každý tón bol rovnako noblesný a isté problémy mu robilo mezza voce. Zato výšky zneli razantne a koncentrovane.Z dvojice sopránov (je zaujímavé, že Verdi použil takúto kombináciu ženských hrdiniek) má dramatickejší a rozsiahlejší part Gulnara, ktorú zaspievala talianska sopranistka Elena Lo Forte. Objemný hlas so zmyslom aj pre vonkajškové pointovanie dramatických situácií mal viacero krásnych miest, elegantných fráz a čistých výšok. Zároveň však občas jej soprán nadobúdal nadmieru vibrata, v pohyblivých úsekoch trocha mazal ozdoby a celkovo mu chýbala väčšia tónová jadrnosť.Menší hlas Clary Polito (Medora) pôsobil koncentrovanejšie, vo frázach štýlovo a v každej polohe farebne.Prítomné publikum v nezaplnenom náhradnom priestore banskobystrickej Štátnej opery aplaudovalo srdečne a dlho. Oni, účinkujúci umelci, celý organizačný štáb a všetci zainteresovaní, ktorí do Zámockých hier zvolenských vkladajú maximum úsilia, si festival zaslúžia. A teraz možno kacírskejšia otázka. Zaslúžia si ho aj bystricko-zvolenskí Stredoslováci? Zaslúži si ho Slovensko? Boj o diváka pripomína už boj s veternými mlynmi. Dramaturgické avízo budúceho ročníka opäť zdobia bonbóniky. Bizetovi Lovci perál, prvý slovenský Rossiniho Tancredi v koncertnej verzii, Donizettiho Anna Bolena vo výnimočnej novej ostravskej inscenácii… Nuž čo, slovenské operné publikum? Pôjdeme „all´armi“ ?

Hodnotenie autora recenzie: 75 %

Zámocké hry zvolenské 2013
Giuseppe Verdi:
Il corsaro
(koncertné uvedenie)
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Zbor a orchester Štátnej opery
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Koncertný majster: Michal Hudák
29.6.2013 Štátna opera Banská Bystrica

Corrado – Luciano Ganci
Medora – Clara Polito
Gulnara – Elena Lo Forte
Seid – Alberto Gazale
Giovanni – Igor Lacko
Selim – Peter Schneider
Eunuch / Otrok – Matúš Šimko

www.stateopera.sk

Foto archiv, Peter Mráz