Banskobystrická opera – malá, nebojácná, originální

  1. 1
  2. 2

Z troch slovenských operných divadiel najmenšie a najmladšie stojí v meste pod Urpínom. Zopár krokov od rieky Hron sa v priestoroch Národného domu tiesni Štátna opera Banská Bystrica. V 79-tisícovom, počtom obyvateľov šiestom slovenskom meste pôsobiaci súbor, má viac než pozoruhodnú minulosť, no najmä prítomnosť.


Ako Spevohra Divadla Jozefa Gregora Tajovského naštartovala činnosť 1.4.1959, v roku 1972 jej štatút predefinovali na Operu DJGT a od 1.7.1993 nesie táto štátna príspevková organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva kultúry SR názov Štátna opera. Oproti dvom väčším divadlám, Slovenského národnému a košickému Štátnemu, ako jediná nepracuje v režime troch súborov. Je výlučne scénou hudobného divadla – opery, operety, baletu a sčasti muzikálov. Azda aj v tom je zakorenený jeden z dôvodov, že dnes ho vnímame ako najkonsolidovanejšiu opernú scénu bez personálnych zemetrasení. Riaditeľom je od roku 1996 Rudolf Hromada a post umeleckého šéfa zastáva siedmy rok dirigent Marián Vach. Súbor má vlastného dramaturga, dvoch dirigentov a úsporný 14-členný sólistický ansámbel. Niektoré hlasové odbory sú viac-menej sebestačné (najmä barytónový), ideou divadla je však skôr spestrovať prevádzku pozývaním hosťov na konkrétne projekty. Hľadisko pojme okolo tristo divákov.


V ostatných dvoch desaťročiach sa banskobystrická Štátna opera vyprofilovala ako tribúna razantného odkrývania v slovenskom prostredí zanedbávanej literatúry. V odvážnom zámere neignorovať medzinárodný trend (čo sa v značnej miere stalo v Bratislave i Košiciach), zamerala dramaturgiu v prvom rade na renesanciu raného Verdiho a epoch pred a po ňom. Tak sa divák počnúc rokom 1992 mohol postupne zoznámiť s belcantovými titulmi Donizettiho (La Favorita a Linda di Chamounix) a Belliniho (Puritani a I Capuleti e i Montecchi), s Verdiho Aroldom, Ernanim a Attilom, Pucciniho Lastovičkou, Leoncavallovými Cigánmi či Mascagniho Silvanom. V rámci festivalu Zámocké hry zvolenské predstavila Štátna opera a poprední zahraniční sólisti od roku 2005 v koncertnej verzii sériu Verdiho rarít – Bitku pri Legnane, Alziru, Lombarďanov, I masnadieri, Giovannu d´Arco. V tomto ročníku pribudne Donizettiho Poliuto.

Odborný časopis Hudobný život po prvýkrát udeľoval vlastné Ceny kritiky za slovenskú opernú sezónu 2009/2010. Z verdiktu siedmich recenzentov vyplynulo, že v kategórii dirigentov sa na prvom mieste umiestnil práve banskobystrický Marián Vach za hudobné naštudovanie Verdiho Nabucca. Medzi nominovanými z tamojšieho divadla boli aj barytonista Zoltán Vongrey a režisér Michal Babiak. Slovami redaktora mesačníka Róberta Bayera „vyznieva banskobystrická Štátna opera aj vďaka svojej originálnej dramaturgii na pozadí mimoriadne zložitého diváckeho zázemia ako najúspešnejšia scéna uplynulej divadelnej sezóny“.

V aktuálnej sezóne si vedenie inštitúcie uvedomilo, že „prepálenie“ dramaturgie smerom k raritám môže pôsobiť kontraproduktívne. Netreba tajiť, že divácky záujem smeruje väčšmi k známym hitom (platí to napokon aj pre zaľudnenejšie metropoly), ktoré v repertoárovej ponuke potrebujú svoje miesto. Dočasne teda prehodili výhybku na koľaj s osvedčenou zásobárňou titulov, no chýr objaviteľov si celkom nenechali vyraziť z rúk. V decembri tak naservírovali Kálmánovu operetu Vojvodkyňa z Chicaga. Operný repertoár zaštítilo nové naštudovanie Pucciniho Madama Butterfly, po ktorom bude nasledovať v júni, v rámci Zámockých hier zvolenských, Donizettiho Nápoj lásky. Teraz však zaznie po dlhom čase v slovenskom preklade. Pri buffách je to zámer celkom zdôvodniteľný.
 

Pokiaľ Bystričania prechodne opustili platformu vlajkovej lode dramaturgie, ponechali si pečať nekonvenčnosti v inscenačnej poetike najčerstvejšej premiéry. Pucciniho japonskú tragédiu zverili dok rúk mladej režisérky Barbary Klimo, viedenskej rodáčky so slovenskými koreňmi. Dcéra Edity Gruberovej sa na javisku, kde jej matka v roku 1968 debutovala, predstavila po prvý raz réžiou Lindy di Chamounix pred dvoma rokmi. Teraz dostala titul oveľa známejší, ktorý v súčasnosti hrajú všetky tri slovenské divadlá. Jej poňatie Madama Butterfly je však odlišné a vskutku originálne. Našla mnohé paralely medzi príbehom z Nagasaki na prahu 20. storočia a dnešným Japonskom. Spolu so scénografkou a kostýmovou výtvarníčkou Veronikou Stemberger presadili dej do súčasnosti. Nemali pritom v úmysle kalkulovať s módnou provokáciou, celý posun vyznel prirodzene a zdôvodnene. Tradičné znaky pritom ostali zachované jednak v kostýmoch 1.dejstva (svadba sa odohráva v kimonách, ba aj Pinkertom sa prispôsobuje miestnym zvyklostiam) a vracajú sa v ďalších dvoch prostredníctvom vysúvacieho panelu. Ten symbolizuje akýsi azyl hlavnej hrdinky pred manipulátormi jej osudom, je oázou istoty. V ňom víta Sharplessa, očakáva návrat Pinkertona, ten, vyzdobený kvetmi, okúzli aj jeho spočiatku nechápavú americkú manželku. Staré Japonsko je však ilúziou, je nenávratne preč. Tak ako aj sen mladej gejše o šťastnom živote s Američanom.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
10 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments