Aj keď plagát Opery Slovenského národného divadla v Bratislave niekedy na prvý pohľad pripomína program talianskej opernej staggiony treba jedným dychom skonštatovať, že zostava titulov talianskej klasickej opery v dramaturgii prvej slovenskej scény bola až donedávna pomerne konvenčná, obmedzujúca sa na overené diela.
Celosvetová renesancia vážnej opery romantického belkanta , ktorá je vo svete už viac ako polstoročným trendom (od čias Callasovej), akoby sa divadla na dunajskom brehu nedotkla a slovenské premiéry Donizettiho, Belliniho či mladého Verdiho spájali sa skôr s produkciami dnes už neexistujúcej bratislavskej Komornej opery, no najmä Štátnou operou v Banskej Bystrici a jej aktivitami v rámci festivalu Zámocké hry zvolenské. Až pred dvoma rokmi podujalo sa SND na Donizettiho Lucreziu Borgiu a teraz na Belliniho „labutiu pieseň“ – Puritánov.
Belliniho (1801 – 1835) obdivoval Liszt aj Wagner, Verdi aj Dallapiccola a Arrigo Boito, potom ako vytriezvel z nekritického wagnerianizmu prehlásil:“ Kto nemiluje Vincenza Belliniho – nemiluje hudbu!“Bez toho, že by poprel tradície talianskej opery posunul rodák zo sicílskej Catanie formu neapolskej opery serie od skostnatelej maniery číslovanej opery k súvislejšiemu, dramaticky presvedčivejšiemu hudobnému prúdu, ktorému dominuje neopakovateľná melodika. Melodika elegická, melancholická, elegantná. Bellini najplnšie demonštruje osobitosť talianskej romantickej opery: vedúcim prvkom formy je melodia vokálneho partu, nesená a vedome, programovo umocňovaná výrazovou schopnosťou ľudského hlasu! Na rozdiel od predchodcov (Rossini) namiesto výrazovej alegórie, vznešenej harmonickosti a virtuoznej štylizácie smeruje k realizmu, psychologii, emocionalite a hektike.
Premiéra Puritánov spája sa s rokom skladateľovho úmrtia. Libreto Carla Pepoliho je voľnou transkripciou príbehu z historického románu Waltera Scotta Old Mortality. Premiéra sa viaže so slávnym parížskym Theatre Italien a legendárnymi protagonistami Giuliou Grisi, Gianbattistom Rubinim, Antoniom Tamburinim a Giorgiom Lablachom.
Novodobý záujem o Puritánov prebudila Callasová (1949) a úlohe Elvíry sa neskôr nevyhla takmer žiadna z veľkých primadon nedávnej minulosti i súčasnosti. Patrila aj k profilovým úlohám Edity Gruberovej. Po Norme(1969) a Námesačnej(1998) prichádza na javisko Opery SND posledná Belliniho opera. V hudobnom naštudovaní Heiko Mathiasa Foerstera, réžii Pavla Smolíka, na scéne Mareka Hollého a v kostýmoch Ľudmily Várossovej. Je skutočným „skušobným kameňom“ súčasného stavu kvality slovenského vokálneho potenciálu. V úlohe Elvíry sa popri reprezentatívnom zjave Ľubice Vargicovej predstavujú mladé „leggero“ – Martina Masaryková a Andrea Čajová, v úlohe Riccarda skúsený Ján Ďurčo, talentovaný Aleš Jenis a brnenský slovenský rodák Vladimír Chmelo, v úlohe Giorgia popri „klasickom“ Petrovi Mikulášovi dvaja mladí basisti Jozef Benci a Ondrej Mráz. V extrémne vypätom parte Artura vystúpi Otokar Klein a taliansky tenorista Ivan Magri, na jeseň dostane príležitosť aj banskobystrický Dušan Šimo. Premiéry Puritánov v historickej budove SND sa uskutočnia dnes a 20.júna.
Martina Masaryková (Elvira), Ondrej Mráz (Giorgio Valton)
Andrea Čajová (Elvira)