Berlín, Berg, Barenboim a Breth

  1. 1
  2. 2

Počas prvých dvoch marcových víkendov uviedla berlínska Štátna opera v rámci Cyklu Albana Berga piesňovú, orchestrálnu aj opernú tvorbu tohto reprezentanta druhej viedenskej školy. Prostredie, do ktorého sa Berg narodil a v ktorom vyrastal, poznačila kultúra fin-de-siècle. Do popredia sa dral obraz dekadencie a morálneho pokrytectva vládnucej triedy, umelecké diela rôznych žánrov stále nástojčivejšie poukazovali na otázky sociálnej nespravodlivosti. Nie je preto prekvapením, že aj Bergove umenie reflektovalo tieto trendy, s osobitým dôrazom na analýzu ľudskej psychiky. Pokiaľ ide o jeho operný odkaz, zahŕňa len dva tituly (z toho jeden nedokončený). Oba však patria k priekopníckym dielam opernej literatúry dvadsiateho storočia, tak svojim námetom, ako aj novými hudobnými postupmi.

Režijná ruka bola v Berlíne u oboch titulov rovnaká, výsledný dojem už nie 
Príbeh opery Lulu vychádza z divadelných hier nemeckého dramatika Franka Wedekinda Duch zeme a Pandorina skrinka. Berg spojil obe literárne predlohy, s ponechaním všetkých podstatných postáv, do súvislého deja, v centre ktorého stojí Lulu. Žena so záhadným (a možno žiadnym) pôvodom, ako by mohlo naznačovať ďalšie z jej používaných mien – Eva. Žena, ktorá priťahuje svojou neskrývanou sexualitou a obrovskou žiadostivosťou mužov aj ženy. Tak ako nie je jasná jej minulosť, nie je jasný ani jej charakter. Dramatický personál je uvedený v Prológu formou cirkusu s divokými zvermi, kde Lulu predstavuje klasického pokušiteľa – hada. Jej vlastný život akoby neexistoval, vnímame ju skôr ako persónu, ktorá nastavuje zrkadlo charakteru ostatných postáv a funguje ako katalyzátor ich životov. Tí, ktorí s ňou prídu do styku, končia väčšinou tragicky. Lulu prežije troch manželov, väzenie, finančné zruinovanie a napokon ako prostitútka na londýnskej ulici končí svoj život rukou Jacka Rozparovača.

Dramatická výstavba diela je založená na viacnásobnej symetrii. Je to jednak symetria vývoja osudu hlavnej hrdinky, odrážajúca jej vlastný vzostup a pád, jednak symetria spoločenská: traja manželia Lulu majú trojitý obraz v zákazníkoch prostitútky. Posledný manžel, dr. Schön, sa vracia ako Lulin vrah. Berg tým dáva do priameho vzťahu charakterové kvality príslušníkov vyššej vrstvy s amorálnymi ľuďmi podsvetia. A napokon je tu jedinečná symetria interlúdia v druhom dejstve, ktoré Berg vystaval ako hudobný palindróm a ktorý by mal rámcovať nemý film ilustrujúci zatknutie, uväznenie a útek Lulu. Inscenácia v réžii Andrey Breth škrtá Prológ aj parížsku scénu z tretieho dejstva, ukazujúcu život Lulu v prostredí krachujúcej high-society. Predstavenie začína vo chvíli, keď ležiaci herec pod takmer spustenou oponou deklamuje Kierkegaardove Diapsalmata, do toho vpadnú vražedne zverské výkriky Lulu a začína prvé dejstvo. Takéto porušenie jedného zo symetrických pilierov by bolo v poriadku, ak by zvýraznilo kontrast medzi Lulu na spoločenskom vrchole a Lulu padnutou do prachu ulice. To však Brethovej produkcia neprináša. Rovnako ako neprináša vypointovanie väčšiny kľúčových scén opery. Bezvýraznej, šedivo ladenej scéne, dominuje vrakovisko áut v ľavej tretine, zvyšok priestoru je členený kovovými konštrukciami do niekoľkých koridorov, v ktorých sa pohybujú spievajúce aj nemé postavy. Napriek tomu, že libreto robí z Lulu centrálny uzol rozsiahlej pavučiny vzťahov, prevažne fyzických, často intímnych, detailne popísaných, režisérka ich ponecháva na úrovni odťažitej konverzácie bez telesného kontaktu. Fyzická interakcia postáv, s výnimkou grófky Geschwitz, ktorá s Lulu pozvanie na ples symbolicky odtancuje, chýba. Neprítomná je aj gradácia vzťahov Lulu k svojim manželom. Časť Luliných akcií znázorňujú jej dve nemé dvojníčky. Jedna z nich napríklad zabíja doktora Golla oceľovou tyčou, druhá sa plazí po vrakoch v snahe imitovať Lulin stroskotávajúci život. Samotná spievajúca protagonistka, oblečená v trblietavých strieborných šatách, pôsobí vo farebne indiferentnej scéne ako oheň priťahujúci nočné motýle. Ale nikto sa bezprostredne k pálivým plameňom nedostane, všetky postavy sa túlajú vo svojich koridoroch a Lulu takmer celý svoj part bez výraznejšieho pohybu odohrá a odspieva na ploche zopár metrov. Vyzerá to, akoby sa po javisku motali len tiene, nie reálni ľudia. Prichádzanie a odchádzanie postáv väčšinou nekorešponduje s ich výskytom v librete, celý aranžmán pôsobí dojmom rozmazaného surrealistického obrazu, v ktorom je problém sa orientovať (s výrazným prispením k divákovej deteriorácii oblečením všetkých mužských postáv do amorfných šedých odevov). Jedinou ako-tak živou, akcieschopnou postavou je lesbická grófka Geschwitz v elegantnej parížskej modrej s kyticou bielych ľalií, čitateľným symbolom smrti. Potlačením naratívnych prvkov, nevýraznou scénou aj prítomnosťou vrakoviska od začiatku opery Andrea Breth výrazne splošťuje jej dramatický potenciál a dve a pol hodinový titul odieva do podoby, ktorá diváka Lulu znalého s najväčšou pravdepodobnosťou nudí a neznalého zrejme mätie.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Berg: Lulu (Staatsoper Berlín)

[yasr_visitor_votes postid="156573" size="small"]

Vaše hodnocení - Berg: Wozzeck (Staatsoper Berlín)

[yasr_visitor_votes postid="156574" size="small"]

Mohlo by vás zajímat