Berliozovi Trójané po 40 letech znovu ve Vídni. Tentokrát i s českou a slovenskou účastí

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Svojim rozsahom, počtom účinkujúcich a scénickými požiadavkami sa Berliozovi Trójania radia medzi najmonumentálnejšie operné diela na svete. Nároky na ich inscenovanie presahujú obvyklé možnosti operných domov a preto ich na scénach vidíme len veľmi ojedinele - do Viedne sa v súčasnosti vracajú až po štyridsiatich rokoch. Aktuálna viedenská produkcia je koprodukčnou spoluprácou štyroch veľkých operných domov - londýnskej Covent Garden, Opery San Francisco, milánskej La Scaly a Viedenskej štátnej opery.
Trójania, Viedeň 2018. Foto: Michael Pöhn

Práve kvôli náročnosti dielo nebolo nikdy uvedené v kompletnej podobe ani za života Hectora Berlioza. Niet sa čo diviť, veď partitúra predpisuje až 2300 členný zbor, čo v čase vzniku opery nebolo rentabilné a naviac taký počet zboristov by sa nezmestil na operné javisko ani dnes. Okrem rozsiahleho orchestra v jame partitúra predpisuje aj ďalší orchester na scéne a ešte jeden ďalší za scénou. O jeho rozsahu si môžeme urobiť predstavu už na základe toho, že v ňom má byť umiestnených až osem hárf, niekoľko hobojov, trúbky, trombóny, činely, či nástroj na výrobu zvukov búrky. Trójanov si preto málokto trúfne uvádzať a je to názorne vidieť aj v prípade koprodukčných partnerov súčasného projektu. Do Londýna sa Trójania vrátili po viac ako 30 rokoch a v prípade opery San Francisco dokonca až po neuveriteľných päťdesiatich.

V Rakúsku boli Trójania uvedení po prvýkrát až viac ako sto rokov od ich skomponovania – v roku 1976. Museli byť vtedy kvôli nim zavedené mimoriadne vstupenky v novej cenovej kategórii nad tisíc šiligov. Produkcia sa zahrala deväťkrát a jej revival v roku 1980 už radšej neobsahoval prvé dve dejstvá obsahujúce náročné masové scény s trójskym koňom a davom. Ani dnes si žiaden zo súčasných operných domov nemôže dovoliť vysoké náklady na výrobu takto rozsiahlej inscenácie zaplatiť sám. Preto sa štyri veľké operné domy spojili v koprodukcii, ktorá im umožní sa o náklady vzájomne podeliť.

Keď som pred rokom navštívil Royal Opera House, mali v Londýne aktuálnu produkciu Trójanov práve uskladnenú. Veľkosť produkcie zvyknú v ROH merať podľa počtu kontajnerov, do ktorých sa zmestí. Bežná inscenácia potrebuje päť až šesť kontajnerov, balet asi tri, Trójania sa nevošli ani do pätnástich. ROH vtedy dokonca zverejnila informáciu, že táto inscenácia z dielne škótskeho režiséra Davida McVicara je najväčšou produkciou, aká sa kedy v Covent Garden uvádzala (s výnimkou Wagnerovho Prsteňa – čo sú ale štyri opery dohromady).

Trójania v réžii Davida McVicara boli najskôr uvedení v Londýne. Foto: Royal Opera House

Je zaujímavosťou, že v partitúre nie je vôbec definovaný počet sláčikových nástrojov. Berlioz ich samozrejme chcel mať čo najviac, ale nikde neuviedol koľko presne. V iných svojich dielach zvykol počet slákov predpísať, avšak jeho predstava aj tak takmer vždy presahovala limity orchestrálnej jamy. Vo Viedni si preto teraz ich počet museli zvoliť sami a ako vodítko im poslúžil pomer, ktorý používal Richard Wagner. „Riadili sme sa rozložením pomeru nástrojov vo wagnerovskom orchestri, aby sme dosiahli podobný zvukový balans“ povedal k viedenskej produkcii jej dirigent Alain Altinoglu.V tomto kontexte si však treba si uvedomiť, že poznáme len prvotnú Berliozovu hudobnú predstavu, avšak nie tú finálnu, lebo on sám to nikdy nepočul„.

Opera štartuje bez predohry, otvorením opony sa dostávame rovno in medias res. Úvodná scéna zobrazuje vežu mestských hradieb a obyvateľov Tróje, ktorí po desaťročnom obliehaní vyšli po prvý krát za múry mesta. Sú presvedčení, že nepriateľ konečne odtiahol. Kulisy hradieb vypĺňajú javisko nielen v horizontálnej línii, ale v neobvyklom rozsahu aj vertikálne. Na veži stojí na štyroch „poschodiach“ nad sebou niekoľko desiatok ľudí predstavujúcich dav. Oproti bežným inscenáciám, kedy členovia ansámblu stojaci v zadných radoch spievajú tým čo stoja pred nimi do chrbta, zvuk zboristov umiestnených takýmto spôsobom do priestoru takmer po celej výške portálu má ohromujúci efekt. Nesie sa mohutne divadlom zo všetkých strán (a z rôznych výšok).

Trójania, Viedeň 2018. Foto: Michael Pöhn

Hradby sa istom okamihu rozostúpia, veža sa otvára a za ňou sa vynára obraz samotnej Tróje, kam obyvatelia ťahajú obrovského koňa, ktorého im zanechali Gréci. Kôň je zobrazený ako mohutná postmodernistická silueta chŕliaca oheň, vytvorená z trosiek zničeného tábora obliehateľov mesta a z úlomkov ich zničených zbraní, či vojenského odpadu. Tak ho navrhla scénografka Es Devlin. Kôň je skutočne impozantný a efektný. Kolísajúc sa pohybuje po scéne dopredu a dozadu, pričom oči mu svietia na červeno a z nozdier vypúšťa dym. V jeho priehľadných útrobách vidieť šľahať plamene ohňa. Pravda, počas generálky ktorú som navštívil, všetko fungovalo tak ako bolo zamýšľané a režisér McVicar na výsledok osobne dohliadal. Počas recenzovaného predstavenia (dňa 21. 10. 2018) však zrejme prišlo k nejakému neočakávanému technickému skratu a kôň nedymil a jeho oči nesvietli. V takto rozsiahlej produkcii, kde sa mení v rýchlom tempe jedna veľkolepá scéna za druhou, kde na javisku dokonca horí les (vo štvrtom dejstve), kde sú speváci na ťahoch zdvíhaní až do výšky na úrovni galérie (ako Hylas počas spevu v piatom dejstve), alebo kde sa zo zeme počas výstupu zboru vztyčuje obrovská niekoľkometrová socha rímskeho vojaka (záver opery) musia byť scénické zmeny ovládané počítačmi. Tie však vedia technikom nielen uľahčiť prácu, ale v prípade poruchy ju zrejme aj značne skomplikovať. Počítačový program buď “zamrzol”, alebo muselo prísť k inej technickej chybe, ktorú sa (ako uvádzam nižšie) nepodarilo odstrániť ani do konca predstavenia.

Aj na tom je vidieť, ako je logistika celej inscenácie náročná. Zboristi dokonca majú pri masových scénach presne predpísané cesty svojho pohybu nielen na javisku, ale ešte aj v zákulisí. Ak musí päťdesiat ľudí opustiť rýchlo scénu na ktorú práve nastupuje iná veľká skupina, keby by nemal každý z nich presne určenú trasu svojho pohybu, pozrážali by sa. V útrobách javiska sa okrem toho nachádzajú aj stroje (autá) ktoré pomáhajú počas chodu inscenácie odstraňovať niektoré kulisy a tak iný než predpísaný pohyb účinkujúcich by mohol spôsobit kolíziu aj s nimi.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
0 0 vote
Ohodnoťte článek
3 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments