Bratislava: Figarova svatba na VŠMU
Figarova svadba na VŠMU alebo Padla kosa na kameň
Šesťdesiat rokov uzatvára Vysoká škola múzických umení akademický rok operným predstavením a rovnaké poradové číslo má aj najnovší projekt Operného štúdia Hudobnej a tanečnej fakulty inštitúcie, založenej roku 1949. Pre súčasných absolventov a poslucháčov magisterského štúdia bol zvolený titul nemilosrdne a po každej stránke testujúci adeptov spevu. Figarova svadba od Wolganga Amadea Mozarta.Aby bola previerka regulárna, musia mať účinkujúci pripravené umelecky tvorivé prostredie. Potrebujú dielo, ktoré zodpovedá kapacite hlasov na prahu kariéry, hudobne postavené tak, aby ukázalo cestu ku kreativite, overeniu technického zázemia a schopnosti reflektovať štýl. Pochopiteľne, zinscenované spôsobom, blízkym naturelu mladých ľudí. Jednoducho, aby boli dané podmienky pre naplnenie definície profilu absolventa (citujem z internetovej stránky Katedry spevu), ktorý „je pripravený na sólistické pôsobenie v opernej a koncertnej praxi.“ Nuž, kiežby bol pripravený. Dodávam, že nielen sólistickou kariérou sa živia speváci, prinajmenšom rovnako potrební sú aj do zborov.
Mozartovo javiskové dedičstvo je určite vhodným poľom pre študentov blížiacich sa alebo už vstupujúcich do cieľovej roviny. Po jej prekročení už berú zodpovednosť do vlastných rúk. Dnes ich ešte „chráni“ škola, ich pedagógovia. Schopnosť sebareflexie však nikdy nie je na škodu. Môže obrániť od sklamania pri nestávajúcom dotyku s realitou. Recenzovať koncoročné predstavenia Hudobnej a tanečnej fakulty je z hľadiska nastavenia kritérií obzvlášť ťažké. Diplomy ešte nemajú v rukách, majú právo na trému, ba aj na nevydarený tón. Na druhej strane, majú za sebou minimálne tri ročníky vysokej školy, zavŕšené obhajobou bakalárskej práce a ziskom titulu. To by mal byť záväzok k budúcej profesionalite. Bezo sporu je to vizitka v rovnakej miere žiaka ako jeho pedagóga. Slovo recenzenta môže byť v tomto štádiu nanajvýš „tretím okom“.
Takže začiatkom týždňa žila Vysoká škola múzických umení Figarovou svadbou. Vybrali si ju sami, dobrovoľne, nuž museli rátať nielen s jej hudobnými nárokmi, ale aj s minutážou. Po prestávke sa totiž stalo čosi nečakané. Z predvedenia opery sa stal prierez. Zatiaľ čo prvé dve dejstvá drobnými škrtmi neutrpeli, tretie a štvrté trvalo dohromady štyridsať päť minút (!). Či chceme alebo nie, zodpovednosť leží na pleciach celého realizačného tímu. Brutálny zásah do partitúry, vyhodenie celých scén (zároveň aj „nepotrebnej“ postavy Dona Curzia) je nielen exemplárnou neúctou voči partitúre (rovno pred očami študentov, do ktorých by škola mala vštepovať pravý opak), ale rovnako z praktického hľadiska prináša hudobný chaos a dejový blud. Vypadla dôležitá a neskôr rozvíjaná téma z tretieho dejstva, keď vysvitne koho synom je Figaro. V poslednom dejstve napríklad, po kratučkej árii Barbariny, bezprostredne nasleduje už ária Zuzanky. Tých do očí bijúcich zásahov je však oveľa viac. Je to zvláštne, lebo rovnako dirigent Marián Lejava, ako aj režisér Tomáš Surý, si tým skomplikovali vlastný zástoj a spochybnili uvedenie opery ako celku.Marián Lejava pracoval s komorným súborom inštrumentalistov, študentov Katedry strunových a dychových nástrojov Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU. Mal veľmi rôznorodý materiál, v rôznom štádiu vývoja, pravdepodobne s minimálnymi skúsenosťami v pozícii operného orchestra. Ťažko teda očakávať technicky bezchybný výkon, nehovoriac o dosiahnutí priezračného mozartovského zvuku. Našli sa miesta interpretované solídne a s muzikantskou iskrou, ale dosť bolo aj takých (najmä v ansámbloch), kde sa partitúra dostala na hranicu identifikovateľnosti. Lejavova koncepcia mala tiež rôzne polohy. Z hľadiska voľby temp jej pristál rýchlejší prúd (dobre vystavané finále druhého dejstva), na druhej strane vyčarenie potrebnej vláčnosti a poézie limitovala do istej miery aj technická kapacita hráčov i vokálnych sólistov. V rámci jednotlivých árií – a to nejde len na vrub dirigenta, ale rovnako pedagógov – sa len málokedy podarilo vymodelovať ich dynamický a výrazový oblúk tak, aby mali hudobnú a myšlienkovú pointu. Aspoň v rovine univerzálnej, keď o mozartovskom slohu zväčša hovoriť nemožno. Kameňom úrazu, ako sa napokon stáva aj na slovenskej profesionálnej scéne, boli secco recitatívy. Bez elegancie, bez spádu hovorovej rečí, bez iskry. Napriek tomu, že na oboch predstaveniach sa našlo viacero ansámblov, ktoré hrozili rozpadom, Lejavovi sa podarilo z kritických miest vykľučkovať a udržať plynulý chod večera.
Vizuálna stránka je limitovaná všeličím. Od technických možností daného priestoru (Umelecká scéna SĽUKu v Rusovciach) po finančné krytie výroby kulís a kostýmov. Tu si myslím, že sa podarilo aj z mála vymyslieť istú koncepciu. Tomáš Surý nepodľahol módnemu trendu aktualizovať predlohu, ale zasa aj v mantineloch historizujúceho rámca uvoľnil priechod prvkom mladíckej recesie. Spolu so scénografom, študentom Dominikom Hlatkým, si vymysleli princíp postupného napĺňania prázdneho, závesmi lemovaného javiska, samostatnými dielcami. Z nich sa pred zrakmi divákov formovali meniace prostredia. Nielen to, maľované steny kvádrov a ich skladanie a rozoberanie raz vytvárali portrét Grófa (a terč hnevu žiarlivého Figara), inokedy predstavovali koňa, odnášajúceho Cherubína k armáde. Veľmi vtipne vyriešili úvod druhého dejstva (vaňový kúpeľ Grófky), ale z dielcov sa vystaval aj šatník a napokon v závere tiež aké také lesné bludisko. Škoda, že sľubne sa rozvíjajúce javiskové dianie nemohol režisér doviesť do konca, keď inscenátori zostrihali partitúru tak, že logika dostala na frak. Postupne ubúdali nové nápady a pričasté kotrmelce už pôsobili len ako lacný efekt.
Dva pozitívne, originálne a obohacujúce momenty treba vyzdvihnúť. Prvým je nápaditá choreografia na konci tretieho obrazu (pripravila ju Magdaléna Čaprdová) a druhým je akrobatická vložka (na prelome dvoch posledných aktov), bravúrne zvládnutá zostava, v podaní Lucie Hívešovej. Pokiaľ ide o herecké kreácie a vklad režiséra do nich, bolo veľmi cítiť individuálne možnosti sólistov. Pokiaľ bojovali o holé vokálno-technické prežitie, na hereckú interpretáciu nezvýšili sily.
Z predstaviteľov hlavných rolí sa najviac očakávalo od tohtoročných absolventov, ale aj od prvákov magisterského štúdia. Im ostáva k obhájeniu diplomu len jeden rok, za ktorý sa vokálna technika nedá naučiť. Niektorí už majú javiskové skúsenosti zo slovenských a českých divadiel, jeden z nich je dokonca členom Ansámblu mladých renomovanej drážďanskej Semperovej opery. Aj preto sa najviac očakávalo práve od barytonistu Pavla Kubáňa v postave Grófa. Je to nesporne jeden z najväčších talentov, aký vygenerovalo slovenské vokálne školstvo. Má farebne bohatý materiál, zmysel pre frázovanie a pointovanie výrazu. Rola Grófa so svojou špecifickou tessiturou (je pomerne hlboko kotvená) však odhalila aj jeho limity. Nižšia poloha znela Kubáňovi menej rezonančne a neotvorená záverečná výška v árii z tretieho dejstva asi išla skôr na vrub momentálnej indispozície. Aj napriek tomu pôsobil na javisku ako suverénna, profesionálna osobnosť.
Sľubne sa začína rozvíjať aj kariéra Michaely Kuštekovej (Zuzanka), sopranistky s technicky dobre posadeným, v každej polohe zvučným (vyspievať hĺbky tejto postavy nie je žiaden špás) a bez tlaku nasadzovaným materiálom. Je mimoriadne muzikálna, intonačne a rytmicky presná, takže tmelila ansámble. Ak do profesionálnych kritérií predsa len Kuštekovej kúštik chýba, tak je to väčšia vrúcnosť hlasového timbru a vláčnosť fráz. Blanka Jílková je takisto už preverená divadlami – od Košíc cez Banskú Bystricu po Prahu – v malých úlohách. Grófka je však postavou hlavnou a veľmi náročnou. Disponuje pre ňu príjemnou farbou hlasu a schopnosťou rozvinúť ho v legátových oblúkoch. Nástrahy druhej árie ju predsa len v závere technicky trocha „nalomili“ a zároveň predurčili cestu k ďalšiemu zdokonaľovaniu. Tieto tri výkony z oboch obsadení vnímam ako perspektívne. Jednoducho, im sa oplatilo študovať spev a je rentabilné investovať do ďalšieho rozvoja hlasov.Z mužskej zostavy ma príjemne prekvapil najmä Marek Pobuda ako Figaro. Je to barytón, ktorý má veľmi vyrovnanú kvalitu a farbu tónu vo všetkých polohách, znie jadrne, koncentrovane. Zjavný výsledok správneho vedenia, ktorý za tri roky (jeho vtedajší Don Giovanni bol zbytočným riskom) spravil veľký pokrok a je šanca, že svoj talent dokáže zúročiť. Grófom prvého večera bol Csaba Kotlár, ktorý sa postupne udomácňoval na javisku. Herectvu sa veľmi venovať nemohol, no jeho hlas, spočiatku v nižšej strednej a hlbokej polohe bez rezonancie, začal pozvoľna nadobúdať farbu a obsah. Vyššie položené úseky mu nerobia problém, má tiež cit pre frázovania. Dramatické akcenty síce aj v kantiléne pôsobia efektne, no treba ich dávkovať v prijateľnejšej miere. Igor Bečár ako Figaro predložil predstavu o štýlovom mozartovskom speve, no k jej praktickému naplneniu mu zatiaľ bránia technické limity. Hlasu chýba viac rezonancie (tá sa dá dosiahnuť aj pri menšom objeme tónu) a istota v okrajových tónoch. Bol to kultivovaný, no dynamicky jednorozmerný Figaro.
Keďže postava Bartola dostala k dispozícii len áriu a neveľa priestoru v ansámbloch, neposkytla veľa príležitostí. Roman Krško sa jej zhostil slušne, hoci ako mäkký a farebný barytón mal pochopiteľne problémy s hĺbkami. Profesionálnymi javiskami už opuncovaný Tomáš Šelc v árii nenadchol ani mimoriadnou farbou hlasu, ani sýtosťou nízkej polohy, ktorú by ako basbarytón mal hravo obsiahnuť.
Ostávajú už len najproblematickejšie výkony. Jana Ženková (Zuzanka), Martina Houdová (Grófka), Andrea Hulecová a Anna Droppová (Cherubín). Odhliadnuc od poslednej menovanej, ktorá je tretiačka v bakalárskom štúdiu, ostatné už tento titul majú v hrsti. S akým výsledkom sa radšej nepýtam. Ich výkony vo Figarovej svadbe boli mimoriadne slabé, v prípade oboch sopranistiek sa obávam, že bezperspektívne. Chýbajú im totiž elementárne základy techniky, univerzálnej belcantovej estetiky, takže o dákej štýlovosti či výrazovom formovaní možno nanajvýš snívať. V prípade mezzosopránu je povážlivé vibrato, ktoré sa zjavuje už vo vyššom strede. Za rok do absolutória sa toto manko dobehnúť nedá.Figarova svadba alebo bláznivý deň. Tak znie pôvodný názov diela. Mozart opäť raz nastavil nekompromisné zrkadlo. Nemožno ho oklamať žiadnymi obchádzkami. Každá cesta, nevydláždená hlasovou technikou a zmyslom pre štýl, každý pokus oklamať partitúru jej redukciou, sú navigáciou do bludiska. „Bláznivosť“ si Mozart a Da Ponte predstavovali inak. Na VŠMU väčšmi platilo, že narazila kosa na kameň.
Hodnotenie autora recenzie: 50 %
Wolfgang Amadeus Mozart:
Figarova svadba alebo bláznivý deň
Dirigent: Marián Lejava
Réžia: Tomáš Surý
Scéna: Dominik Hlatký
Kostýmy: Annamária Juhásová
Zbormajsterka: Zuzana Buchová Holičková
Choreografia: Mahdaléna Čaprdová
Continuo: Maroš Klátik
Operný orchester a zbor VŠMU Bratislava
Premiéry 5. a 6. mája 2014 Umelecká scéna SĽUK Bratislava – Rusovce
Gróf – Csaba Kotlár / Pavol Kubáň
Grófka – Martina Houdová / Blanka Jílková (alt. Eva Rampáčková)
Figaro – Igor Bečár / Marek Pobuda
Zuzanka – Michaela Kušteková / Jana Ženková
Cherubín – Anna Droppová / Andrea Hulecová
Marcellina – Kristína Hanzenová / Katarína Pilchová
Bartolo – Roman Krško / Tomáš Šelc
Don Basilio – Pavol Oravec
Antonio – Boris Prýgl
Barbarina – Barbora Kašpárková / Michaela Kubištelová (alt. Dominika Hanko)
Akrobatka – Lucia Hívešová
www.htf.vsmu.sk
Foto archiv HTF VŠMU Bratislava, Michal Vyletel, Diana Zemanová
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]