Skladateľ Ján Valach predstavil v Redute Obrázky zo života človeka
„Posledné zmienky o jeho činnosti sa na Slovensku datovali do roku 1972. Až po dlhej, skoro 20-ročnej pauze, r. 1990 sa jeho meno objavilo v českých novinách pri príležitosti jeho vystúpenia v Prahe.“
(Mgr. Gabriela Füssyová v knihe A z tváre myseľ žiari, venovanej osobnosti Jána Valacha. Vydal ViViT s. r. o., Kežmarok, 2005).
V interview s Jánom Valachom (nájdete tu) sa možno dočítať o osudoch jedného z hudobných exulantov, ktorých roky „normalizácie“ donútili odísť za hranice vtedajšieho Československa. V danom prípade ide o organistu, dirigenta, skladateľa a pedagóga prof. Jána Valacha (nar. 22. septembra 1925 v Hnúšti), zanieteného propagátora slovenskej a českej hudby v zahraničí – najmä v Belgicku, ktoré mu, spolu s manželkou Blankou, poskytlo od začiatku 70-tych rokov druhý domov.
Prof. Ján Valacha sa od r. 1990 pravidelne vracia na Slovensko – naposledy začiatkom tohtoročného mája, kedy mu v Malej sále Slovenskej filharmónie (12. 5.), teda v bratislavskej Redute uviedol Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala premiéru jeho ostatnej skladby B-A-C-H – Obrázky zo života človeka“.
Slovenčina má jemný významový odtienok medzi slovami „ostatný“ a „posledný“. Zakiaľ čo po „ostatnom“ diele (čine, udalosti atď.) môžu nasledovať i ďalšie, slovo „posledný“ znamená definitívu, finále, niečo uzavreté. V prípade Jána Valacha a jeho skladateľskej činnosti veríme, že Obrázky zo života človeka, napísané r. 2012, sú nie „posledným“, ale „ostatným“ opusom Valachovej bohatej kompozičnej tvorby“. Je totiž obdivuhodné, že 87-ročný skladateľ má stále dostatok energie, živej hudobnej fantázie, podnetov i formovo-logickej predstavivosti. To všetko vložil do svojho „ostatného“ diela pre sláčikový orchester.
Skladba vznikla na základe podnetu umeleckého vedúceho Slovenského komorného orchestra – huslistu (tiež koncertného majstra SF) Ewalda Danela, ktorý na základe osobného priania zakladateľa SKO – Bohdana Warchala (1930-2000), prevzal r. 2001 vedenie SKO. Za vyše dvadsať rokov Danelovho „šéfovania“ sa SKO značne omladil. Dnes tvorí SKO 14 hráčov. Zakladateľskú „gardu“ warchalovcov, ktorí pôsobili v SKO 40 rokov – od prvého koncertu r. 1960, vystriedali mladí absolventi konzervatórií a Vysokej školy múzických umení. Tým sa – pochopiteľne – zmenil aj štýl hrania. V súčasnosti prekypuje SKO najmä mladou energiou, dynamickejším a výrazovo prieraznejším hraním, než bol kedysi pre warchalovcov typicky mäkký, prepracovaný zvuk. Zásluhou Ewalda Danela však boli na Slovensku – okrem iných zásluh – prvýkrát kompletne uvedené Brandenburské koncerty J.S. Bacha, postupne i všetky Concerti grossi G. F. Händla a A. Corelliho, sláčikové symfónie mladého F. Mendelssohna Bartholdyho, ale aj takmer 50 skladieb súčasných slovenských skladateľov. K tomu treba pripočítať cyklus Hudba v chrámoch (najmä Haydnových Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Dóme sv. Martina na Kvetnú nedeľu) a na základe ohlasov publika postupný vznik pravidelného uvádzania Händlovho oratória Mesiáš.
K tradícii premiér nových slovenských skladieb prostredníctvom SKO sa 12. mája zaradila aj skladba Jána Valacha B-A-C-H – Obrázky zo života človeka. Zaznela na úvod popoludňajšieho koncertu. Slovami autora „…skladateľ v nej predkladá pohľad na Bacha ako človeka, a to na základe nevšedného úkazu zhody písmen jeho mena s názvami tónov. Vzniknutý motív je charakterizovaný poltónovými intervalmi, ktoré neuľahčujú kompozičné narábanie, no vyhovujú skladateľovmu harmonickému systému posuvnej (nie nadstavbovej) konštrukcie akordov, vychádzajúcej zo zväčšenej kvarty. Čiastočne je tým ovplyvnená aj melodika.“
Skladba má sedem úsekov – mini obrázov, ktoré plynú bez prerušenia, no priam programovo sprevádzajú poslucháča životom človeka – nielen Bacha… Z pianissimového chvenia sláčikov sa postupne vynárajú štyri tóny bachovského intervalu. Z nich skladateľ vytvoril očakávanú hudobnú situáciu Zrodu človeka. Isté vzrušenia v dynamike aj zahustenom priebehu skladby ponúka Prebudenie v ranom veku. Citový vývoj človeka (tu Bacha) vedie k Túžbe a nakoniec k spolužitiu partnerskej dvojice. Ján Valach pre ňu vytvoril hudobný obraz: Dialóg Sebastiana (po domácky S-e-b-as, t. j. intervaly es-e-b-as) s Annou Magdalénou. Táto kompozičná „hračka“ je diferencovaná výmenou nástrojov, naznačujúcou emocionálnu náklonnosť manželov. V skladbe je po tomto mini obraze kontrastne naznačené Šantenie a hra detí, čo vyúsťuje do Uspávanky. Tá pripravuje partnerom čas na prácu, pokoj – a postupne i definitívnu rozlúčku s ubiehajúcim životom. Oblúk skladby sa pomaly uzatvára reminiscenciou na Zrod života. Violončelo cituje ešte raz hudobný autograf B-A-C-H, nad ktorým zaznejú úvodné tóny chorálu z Matúšových pašií: „Wen ich einmal soll scheiden…“ – „Keď sa raz budem musieť rozlúčiť…“
To je autorsky premyslený „program Obrázkov zo života, ktorý však poslucháč môže (no nemusí) sledovať podľa autorských názvov. Poslucháčov predovšetkým zaujíma hudobný prúd nie dlhej, zato hudobne sýtej a na kontrasty bohatej skladby, ktorá prekračuje život jednej známej osobnosti (J. S. Bacha). V opuse je totiž naznačený všeobecný Obraz zo života človeka, jedného z nás, od jeho zrodu, cez rôzne peripetie – po usínanie. Symbolom je zvlášť „usnutie vo večnosti“, kedy životom unavená hlava človeka klesne v poslednej spánku. Zmysel života – hádanka, enigma, ale aj osobný autorský odkaz tým, ktorí sa aj prostredníctvom hudby zamýšľajú nad záhadami života.
Hudba Jána Valacha je čitateľná, zrozumiteľná, jasná, tu bez gesta avantgardnosti, ktorým niektorí autori ozvláštňujú svoje opusy. Požehnaný vek skladateľa mu dáva právo, aby prehovoril všeobecne zrozumiteľným jazykom. Taký je i pohľad do partitúry skladby, ktorú hráči Slovenského komorného orchestra naštudovali s evidentnou radosťou. Prejavilo sa to vo vypracovanosti a dynamickej delikátnosti každého hudobného obrazu, frázy, mäkkosti tónov, jasnosti nástupov i zreteľného oblúka celku.
Ďalšie skladby popoludňajšieho nedeľného koncertu patrili „posledným“ opusom dvoch skladateľov: najprv zaznelo Duo – Concertino pre fagot, klarinet, harfu a sláčikový orchester AV 147 od Richarda Straussa. Sólistami expresívne ladenej, životom kypiacej skladby Richarda Straussa z r. 1947 (o dva roky neskôr skladateľ zomrel) boli českí virtuózi z Ostravy: klarinetista Igor Františák a fagotista Martin Petrák. Podobne ako v skladbe J. Valacha, i tu zaujal Ewald Danel dirigentskú pozíciu. K dielu sa zaiste orchester so sólistami ešte niekedy vráti a detailnejšie vypracuje často príliš tvrdé a málo kontrastné frázy, kde-tu zrýchlené (v záujme efektu?) a nie vždy presne nasadzované (zvlášť v prvej časti Concertina).
Huslí sa Ewald Danel ujal v záverečnom diele koncertu – Beethovenovom Sláčikovom kvartete č. 16 F dur op. 135, upravenom umeleckým vedúcim SKO pre sláčikový orchester. Vedúcu umeleckú pozíciu huslistu tu bolo evidentne cítiť: v jednotne, technicky detailne, citovo i spevne vypracovaných štyroch častiach kvarteta. Výraznou prepracovanosťou zaujali najmä dve posledné, pomalé, lyricko-meditatívne, ale aj ťaživé časti, z ktorých Beethoven vo finále posledného kvarteta napokon vychádza s jasnou tvárou konečného poznania.
Hodnotenie autorky recenzie: 60 %
Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala
Ewald Danel, umelecký vedúci, husle
Igor Františák, klarinet
Martin Petrák, fagot
12. 5. 2013 Malá sála Slovenskej filharmónie Bratislava
program:
Ján Valach: B-A-C-H – obrázky zo života (premiéra)
Richard Strauss: Duett – Concertino pre klarinet, fagot a sláčikový orchester AV 147
Ludwig van Beethoven: Sláčikové kvarteto č.16 F dur op.135
Foto Števo Rimaj
