Bratislava: Pohyb na druhou

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Pohyb na druhú (Pohyb²)

Slovenské národné divadlo v rámci cyklu Súčasného tanca v SND uviedlo ďalší projekt v spojitosti s filmom. Tri tanečné filmy pod globálnym názvom Volanie z hlbín v réžii Andrey Šestákovej a choreografii Jána Gonščáka poskytli komplexný náhľad na tanečný pohyb a pohyb vo filme. Tanečník Ján Gonščák účinkuje vo filme (prvá časť) aj na živo na javisku (druhá časť). Bulletin uvádza, že tri tanečné umelecké filmy Potopený chrám, Brána a De profundis vznikli vzájomnou inšpiráciou a spolutvorbou medzi Andreou Šestákovou a Jánom Gonščákom. Choreografia a tanec boli vytvorené pre tri rôzne priestory a stávajú sa tak „Site-specific“ umením. Volanie z hlbín je po latinsky De profundis, úvod 130. žalmu, ale aj symbolickým naznačením, že predstavenie bude volaním z hĺbky duše a hlbín, bude pre diváka neverbálnym zážitkom plným poézie, elegantnej zmyselnosti a symbolických odkazov na rôzne významy, témy a koncepty v sprievode hudby napríklad Jeana-Baptista Lullyho, Michela Lamberta, hudby svetoznámeho umelecko-filozofického a intenzívneho zoskupenia Laibach/NSK – Neue Slowenische Kunst a Johanna Sebastiana Bacha.

Premiéra sa konala pod záštitou Veľvyslanectva Tureckej republiky v Slovenskej republike a pod záštitou Slovinskej republiky v Slovenskej republike.

Treba vskutku podotknúť, že Andrea Šestáková si dala na obsahu a obsažnosti bulletinu dôkladne záležať aj so svojimi osobnými výkladmi k témam predstavenia, až človek nadobudne pocit, že niet už o čom viac písať, čo vysvetľovať, alebo objavovať. Motívov aj inšpirácií (literárnych, výtvarných, hudobných), historizujúcich zdrojov a mystických i mýtických tém je v predstavení Volanie z hlbín neúrekom a ich kombinácia s atraktívnymi prostrediami spojená tancom je výsledkom komplexného uvažovania tvorcov v širokých súvislostiach čerpajúca z antickej filozofie a profilujúca vlastnú „novú“ filozofiu fungovania umeleckého výrazu. Spája dve (z časového hľadiska) kontrastné média – tanec (ako najstarší umelecký prejav) a film (relatívne mladé médium). Film vo svojej samotnej podstate a v technickom prevedení je o pohybe obrázkov, tanec je o pohybe interpreta a tak tanec vo filme je akoby o pohybe na druhú. Toto pohybové prelínanie sa sme mali možnosť vidieť už v Slovenskom národnom divadle v unikátnom (študentskom) projekte Filmovej a televíznej a Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU pod názvom Tanec a Film recenzovaný na tejto webovej stránke pod názvom Keď dvaja robia to isté… (tu).

Volanie z hlbín je však kompaktný celok o troch filmoch a troch choreografiách tandemu tých istých tvorcov (Šestáková verzus Gončšák) plus so samostatným predstavením performatívneho charakteru. Šestáková zjavne ráta s inteligentným (ba dokonca vzdelaným) divákom. Vo filmoch, aj v performance je veľa odkazov na umelecké diela z dejín umenia, ktoré tvorcovia vidia súčasnou optikou, posúvajú ich občas do roviny náznakového humoru v zmysle nadsázky, pričom však nedehonestujú ich príbeh, obsah, posolstvo, význam, alebo ich estetickú hodnotu. Je to možno len skratka, niekedy jemné karikovanie, „prerozprávanie“ reálne zobrazeného a priblíženie „nedotknuteľného“ k väčšej haptickosti prostredníctvom tanca a živého interpreta.

Potopený chrám je nafilmovaný vo vodnej cisterne – bazilike (Chrám nýmf), ktorá je starobylou historickou pamiatkou zo 6. storočia v Istanbule v Turecku pripomínajúcou katedrálu. Autori tvrdia, že je „videný antickou mysľou a vytvorený skrz moderný pohľad“. Film odkazuje na filmové dielo Le Roi Danse režiséra Gérarda Corbiaua a zároveň zobrazuje grécky mytologický príbeh Persea a Medúzy, krásnej ženy kruto potrestanej za svoju túžbu, ktorá musí žiť sama v tieňoch. Režisérka chcela vzdať poctu samotnej kráse, vidí „svojho“ Persea plného smútku, ako milenca, aj ako hrdinu mnohých tvárí. Dôstojnosť, mystiku a príťažlivosť filmu zadefinuje už samotné prostredie nasvieteného monumentálneho stĺporadia zatopeného vodou.Tanečník po kolená vo vode tvorí svoju choreografiu využívajúc fenomén vody na novovzniknuté živé výtvarné obrazy (borí sa v nej, načiera do nej, berie vodu do dlaní, vypúšťa ju z dlane do oka reliéfu nymfy na päte stĺpu (čím evokuje jej slzy), prská ju do strán, polieva sa ňou, namáča do nej vyzlečené sako. Za každým gestom možno nájsť inú estetiku, iný význam. V obraze sa kompaktne a prirodzene spájajú dva fenomény – divadelnosť (spredmetnená v reálnej architektúre, svietení a narábaní s telom tanečníka, s vodou, s kostýmom – sako, s rekvizitou – zrkadlo) a filmársky prístup (ktorý dokáže zachytiť – priblížiť detail tváre, rúk, oka, pohľadu, mincí na dne baziliky, so skrytým odkazom nádeje v dúfaní imaginárneho šťastia, dokáže spomaliť záber – skrátka umocniť emóciu). Nesporným prínosom do majestátnosti videného je nadmieru vhodne zvolená hudba (Jean – Baptiste Lully, Michel Lambert), ktorá nesie emóciu na hladine vody ako fenoménu očisty od negatívnych energií. Film vo svojej krátkej minutáži vyprofiluje silný vnútorný náboj, ktorý dýcha z prostredia, z estetiky tanečníkovho tela a hry vody.***

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Hodnocení

Vaše hodnocení - Gonščák: Volanie z hlbín (SND Bratislava)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Související články


Napsat komentář

Reklama