Bratislava: poprvé Gounodův Romeo a Julie

Tragédia (veronských?) zaľúbencov v nadčase 

Prológ
Stalo sa pravidlom, že poslednú nedeľu pred premiérou usporadúva Opera Slovenského národného divadla tematické matiné. Niet u nás zasvätenejšieho moderátora ako je Jaroslav Blaho, ktorý publikum uvádza do problematiky novo naštudovaného diela v rôznych kontextoch. Tak tomu bolo aj naposledy, pred historicky prvým naštudovaním Gounodovho Romea a Júlie v Slovenskom národnom divadle. Spontánny a otvorený slovinský režisér Diego de Brea sa nezdráhal svoju inscenačnú víziu dopodrobna osvetliť, čím zároveň ponúkol návštevníkovi premiéry možnosť skonfrontovať verbalizovanú režisérsku osnovu s javiskovou realitou. Nielen svojím názorom na Gounoda, Shakespeara, Romea a Júliu, či poodhalením osobnej životnej filozofie, ale aj vtipnou zmesou slovenčiny, slovinčiny a angličtiny príjemne pobavil sálu. Úryvok z balkónovej scény zo Shakespearovej predlohy predniesli študenti herectva, v ukážke zo spracovania témy Vincenzom Bellinim (I Capuleti e i Montecchi) zaspievala Monika Fabianová áriu Romea, v tomto prípade „nohavičkovej“ postavy. Z aktuálnych predstaviteľov titulnej dvojice sa však na pódiu neobjavil nik. Operný súbor sa totiž v čase vrcholiacich príprav premiéry ocitol v stave totálneho chrípkového ohrozenia. Ešteže sa našla Mariana Hochelová (brnianska Maria di Rohan či košická Gilda a Zerbinetta), ktorá vstupnú koloratúrnu áriu zaspievala vskutku výborne. A nový tenorista, zatiaľ člen zboru, Maxim Kutsenko z Ukrajiny, pohotovo presedlal z pripravovaného Tybalta na Romea. Inak, nie márny nápad, pozývať do ukážok na matiné nastupujúcu generáciu spevákov. Robil to tak aj legendárny Marcel Prawy vo Viedenskej štátnej opere.

Premiéry bez alternujúcich protagonistov
Na stredajšej tlačovej besede už zaznelo z úst umeleckého riaditeľa opery Friedricha Haidera, že kvôli mnohým zdravotným indispozíciám a s nimi súvisiacemu komplikovanému skúšobnému procesu, sa podarilo zostaviť (aj pri trojnásobnej alternácii Romea) len jedno obsadenie kľúčových úloh. Z toho dôvodu museli operatívne posunúť druhú premiéru zo soboty na nedeľu.Na margo prvého uvedenia Gounodovho Romea a Júlie v 95-ročnej histórii Slovenského národného divadla (nešlo však o slovenskú premiéru, o tú sa pred päťdesiatimi rokmi postaral súbor banskobystrickej opery) natíska sa otázka. Nastala skutočne v tejto chvíli optimálna situácia pre uvedenie tohto skvostného diela z hľadiska obsadenia hlavných postáv? Na dvoch titulných úlohách totiž každá inscenácia stojí a padá. Čas vrátiť nemožno, no nazdávam sa, že máme za sebou obdobia, keď sa tragédia veronských milencov mohla rozvinúť aj v ideálnejšej zostave. Každopádne však jej príchod na dosky Opery Slovenského národného divadla vítam. Romeo a Júlia znamenal jedno z bielych miest na mape francúzskej opery (je ich viac, chýba napríklad typická „grand opéra“), kde sa donekonečna variovali podoby Carmen či pokiaľ ide o Gounoda, tak Fausta. Ten sa úplne neobozretne a s veľmi krátkym javiskovým životom, pokúsil pred piatimi rokmi postaviť alternatívu legendárnemu poňatiu Jozefa Bednárika.

Prvého bratislavského operného Romea a Júliu vložilo vedenie divadla do rúk slovinského režiséra Diega de Breu, ktorý sa v ostatných rokoch výrazne zapísal hosťovaniami na slovenskej činohernej pôde. V súlade s trendom očakávania nekonvenčných výsledkov od tvorcov nezviazaných výlučne s hudobným divadlom, stavila pomerne puritánska bratislavská dramaturgia na tvorcu, schopného vyprovokovať hoc aj škandál (Brechtova Malomeštiakova svadba). Žiaden sa však nekonal. Dobre? Zle? Ale aspoň vzišli námety na zamyslenie i na polemiku. Či Diego de Brea, považujúci Gounodovu partitúru za geniálnu, ju neprečítal až príliš subjektívne (čo je napokon právom každého inscenátora), či univerzálny, civilný, minimalistický a cielene chladný vizuál, spolu so striktným odmietnutím gestického klišé, sú namieste práve vo francúzskej lyrickej opere. Prosto či to všetko, čo tak pútalo vyložil verbálne alebo písomne, sa naplnilo aj na javisku.V mnohom s Diegom de Breom možno súhlasiť. V Júliiných štrnástich rokoch, v danom politicko-sociálnom prostredí s plánovanými sobášmi a navyše, na kratučkom časovom úseku (režisér hovorí o príbehu jedného dňa, skôr však sedia dva dni), nemohlo ísť o lásku. Ale o ľúbostné vzplanutie a tragédiu osnovanú nedorozumeniami. Či však možno brať aktuálnosť a nadčasovosť príbehu doslovne, je už iná téma. V niečom zrejme áno. Azda v manželstvách z rozumu (či pod tlakom mafií alebo peňazí), možno v utajovaných sobášoch, ešte väčšmi (žiaľ) v pouličných bitkách a vraždách… No uspávajúce nápoje, jedy a spoločné smrti z lásky, ladia skôr s romantickou textovou výbavou.

Ak chcel byť Diego de Brea dôsledný – a o príbehu jedného dňa hovoril opakovane – tak by musel s dejom hýbať. Medzi maškarným bálom a nočnou balkónovou scénou (prvé dve dejstvá) a ďalšou spoločnou nocou milencov (štvrtý akt) je ešte výjav tajnej svadby za brieždenia, bojové scény s dvomi obeťami a vyhostenie Romea z Verony. Takže minimálne dva dni. Naša inscenácia v scénografii Marka Japelja a v kostýmoch Blagoja Micevského sa, pravda, v žiadnej konkrétnej Verone neodohráva. Priestor a čas ostávajú v úplnej anonymite, výtvarná zložka je natoľko bezznaková a univerzálna, že na nej možno odohrať celý súčasný operný (a možno aj činoherný) repertoár. Rovnako by mu chýbala atmosféra, ako jej útlmom trpí aj Gounodova opera. Emócie a vývoj v portrétoch postáv zabezpečuje na odcudzenej scéne jedine svietenie. Javisko má len horizontálne posuvné dielce a strešnú konštrukciu, spustenú v druhom dejstve na podlahu, ktorá je tiež technicky vyrobená. Bočné priestory ostávajú otvorené, celé javisko pôsobí voľne a vzdušne. No zároveň (čo ostalo nedomyslené), je nebezpečne priepustné pre únik hlasov inými smermi, než do hľadiska. Svetlá a farby (kužeľové lúče sú možno inšpirované Flimmovou viedenskou inscenáciou, tiež minimalistickou, no oveľa pestrejšou) sú popri snahe vyprofilovať vzťahy medzi postavami hlavnými oporami de Breovho slovníka.Zmeny nálad svietenie a pohyby zadných panelov skutočne vyvolávajú, no možno už po tretine večera sa stávajú stereotypom. Niet balkóna, niet kláštora, niet postele… No dobre, nech nie sú, sme už skúsení, svetom poučení. Ale zem tiež nie je všeliekom. Ľúbostný akt v 4. dejstve pri hereckých dispozíciách, najmä Romeových, ostal azda najtrápnejším miestom. Bez iskry, bez erotiky, bez dotyku tragédie.

Naplniť koncepciu tak, ako si ju naplánoval Diego de Brea, by chcelo mať absolútne presné typy predstaviteľov ústredných postáv. A tí, ak by aj rešpektovali striktný zákaz starosvetskej gestikulácie, a hrali bez akejkoľvek patetickej „barličky“, museli by mať natoľko dôsledne vypracovaný každý pohyb telom, hlavou, mimiku, čo je pri paralelnom zdolávaní mimoriadne náročných speváckych partov nemysliteľné. Predsa radšej pripusťme, že romantický opus par excellence, dajaké to mierne gesto – aj keď z kategórie „klišé“ – unesie bez ujmy. Každý extrém je rizikový. Aj ten minimalistický. Poznámku na okraj: Pred tri a polrokom som videl v milánskej La Scale prenesenú salzburskú inscenáciu Romea a Júlie v réžii Bartletta Shera s Vittoriom Grigolom a Ninou Machaidze (považujem ich za súčasný „pár snov“). O Grigolovom totálnom nasadení, hyperaktivite a absolútnej typovej ilúzii romantického Romea azda nik nepochybuje, ale ani on sa nebránil – kde to vychádzalo z hudby – vložiť aj kus primeraného hereckého pátosu.

Diego de Brea vie byť detailistom. Prejavilo sa to v aranžmánoch zborov, s ktorými vytváral esteticky vzhľadné „obrazy“. Na druhej strane, v bojových výjavoch, kde by mal rinčať kov mečov, ostávalo dianie akoby zahmlené. Divadelnou hmlou si vôbec režisér vypomáha pravidelne. Čiastočne mu dotvára atmosféru, čiastočne ju zahaľuje. A ruku na srdce, keď Diego de Brea tak razantne odmieta klišé (okej), nie je vari zadymené javisko priam šlabikárovou ukážkou opotrebovanej pomôcky?Pomerne nevýrazne vyšlo aj prvé dejstvo. Maškarný ples v šedočiernom háve síce nevybočil z estetiky celku, netvoril však ani náležitý kontrast. „Balkónový“ obraz, u nás v úvodzovkách, pôsobil pohybom protagonistov po spustenej, do zeme zakotvenej streche, miestami až námesačnícky. O vášňach sa veľa hovorilo, no tých pravdivých, spontánnych, zimomriavky vyvolávajúcich, už bolo (aj v druhej, dramaticky napätejšej polovici večera) pomenej.

Rastislav Štúr má veľa skúseností s romantickými partitúrami opernej i symfonickej hudby. Má k nim svojský vzťah, vie im dodať plastickosť zvuku, má vzácnu schopnosť prostredníctvom taktovky, ale aj osobnostného vyžarovania, komunikovať s javiskom. Preto pod jeho vedením nedochádza k nesúladom. Gounodovho Romea poňal na jednej strane ako romantickú drámu s príznačným vývojovým oblúkom, na druhej strane zároveň nezradil koncepciu režiséra a miestami akoby „civilné“ javisko trocha limitovalo pátos (nemyslené pejoratívne) a vzlet hudby. Azda by v inštrumentálnom úvode (nejde o vyslovenú predohru, ale otvorenie prológu) mohlo zaznieť aj viac dramatickej, slovami inscenátorov, apokalyptickej údernosti. Rastislav Štúr sa na osi štyroch dvojspevov ústrednej dvojice (v tom je Romeo a Júlia unikátnym dielom) mohol azda dostať do ich ešte delikátnejšie diferencovanej výrazovej a náladovej svojbytnosti. Naštudovanie má veľa vášnivých miest, no istej vrstvičke sentimentálnej nadstavby (nie precukrovanej, ale samotnou partitúrou rafinovane vytvrdzovanej) sa nemusel brániť. Celkovo však išlo o kvalitnú prácu, pri ktorej mu orchester aj zbor (pripravený Pavlom Procházkom) vychádzali oddane v ústrety.Opera stojí a padá na dvoch hlavných postavách. Obe sú vokálne nesmierne vypäté, nielen rozsahom, nárokom na emócie, ale tiež potrebujú vhodné charaktery. Nielen spevácke, ale aj herecké typy. Zatiaľ čo smrť z lásky v Tristanovi a Izolde môže (obrazne povedané) vyznieť účinne hoci aj s dvestokilovými šesťdesiatnikmi, Aidu s Radamesom možno zahaliť do maskujúcich kostýmov, s Romeom a Júliou by to bolo ťažšie. A zlyhala by pravdivosť. Vierohodnosť bratislavského premiérového páru tiež narážala na isté mantinely. Pôvodný zámer, obsadiť hlavné postavy Pavlom Bršlíkom a Adrianou Kučerovou, bol akiste dramaturgickou zábezpekou. Z tejto kombinácie však zišlo a napokon sa ťažko hľadali čo len dve alternujúce zostavy. Mladý juhokórejský tenorista Kyungho Kim nie je nováčikom na bratislavskom javisku. Jeho debutový Vojvoda z Mantovy zapôsobil ako vokálny prísľub a zároveň odhalil umelcovu závažnú hereckú topornosť. Peter Konwitschny v Bohéme využil „z núdze cnosť“ a pristrihol Rodolfa Kimovmu naturelu. Tento raz to nešlo. Kórejčan spieval zväčša krásne tóny, no bez výrazového a citového náboja. Zjavne si dával záležať, aby jeho tenor znel farebne, aby frázoval štýlovo, no vášeň, rôzne medzistupne vo vývoji drámy, ostali v jeho vokálno-výrazovom poňatí na povrchu. Niektoré výšky boli na doraz, zväčša však hlas znel s kovovým leskom. Po hereckej stránke z neho veľa nedostala ani de Breova režisérka taktovka. Naopak, tým že mu odoprela gestá, ostal ešte strnulejší ako v minulosti.

Postava Júlie nesie tiež nemálo rizík. Pohybuje sa od rozšafno-virtuóznej, aj z koncertov populárnej vstupnej valčíkovej arietty až po dramaticky vypäté miesta, najmä v 4.dejstve. Eva Hornyáková je na vzhľad úplne zodpovedajúcou titulnou hrdinkou a aj pri dodržiavaní režisérových požiadaviek by – za predpokladu herecky tvárnejšieho partnera – mohla dosiahnuť silnejší prienik do situácií. Vokálne sa začína cítiť konformne až po úvodnej árii. Koloratúra jej jednoducho nejde, ozdoby ostali v matnom náznaku, s výškami zápasila. Potom sa jej tón upokojil, zaoblil, dostal zamatový zábal. To všetko fungovalo až do konca (záverečná scéna bola jej dominantným miestom), avšak s jednou výhradou. Tou bolo isté manko v dramaticky najvyhrotenejších miestach (najmä už spomenuté 4. dejstvo), kde bolo cítiť jej limity.Ďalšie postavy, hoci patriace do kategórie väčších a menších stredných, sú dôležité z dejového hľadiska. Nebyť zarytosti starého Capuleta, nemuselo by dôjsť k tragédii, nebyť dobre myslenej asistencie otca Laurenta nemusela by sa rozvinúť dráma omylov. Obaja predstavitelia, Sergej Tolstov (Capulet) a Ján Galla (Otec Laurent) striedali pokojnejšie znejúce pasáže v strednej polohe s forsírovanejšími vo výške. Sú tu aj ďalšie nepriame obete tragédie. Aleš Jenis sa po ostravskom naštudovaní vrátil k provokatérskemu Mercutiovi a vybavil ho príjemným lyrickým barytónom i oduševnenou hereckou akciou. Martin Gyimesi (Tybalt) však znel priúzko a možno aj únikom zvuku do bokov javiska, pokiaľ sa pohyboval v jeho zadnej časti, vokálne zanikal. Veľmi dobre vyšla exponovaná ária Stéphana Monike Fabianovej, len škoda, že túto nohavičkovú postavu Romeovho pážaťa režisér viac nezačlenil do diania. Z ďalších menších postáv stojí za zmienku Denisa Šlepkovská ako Gertrúda (žiaľ, ani z tejto figúrky réžia nespravila nič) a Martin Mikuš ako Veronské knieža.

Namiesto epilógu
Druhá premiéra v nedeľu nesľubuje nové obsadenia hlavných postáv. Možno, že vstupom alternujúceho obsadenia sa celkový pohľad na inscenáciu zmení (jednorazové zhliadnutie repertoárovej novinky je aj pre recenzenta sprevádzané rizikom prípadnej korekcie pôvodného úsudku), no termín prvej reprízy je až 19.marca. Po nej sa v glose k inscenácii vrátime. Už dnes však možno konštatovať, že popremiérové kuloárové debaty podnietila. Ak je o čom diskutovať, práca má zmysel. Len škoda, že u nás nikdy nedochádza k debate medzi tvorcami a kritikmi, tak ako ich v rámci prehliadky inscenácií zaviedla už dávno košická opera.

Hodnotenie autora recenzie: 65 %

Charles Gounod:
Romeo a Júlia
Hudobné naštudovanie: Rastislav Štúr
Dirigent: Rastislav Štúr (alt. Dušan Štefánek)
Réžia: Diego de Brea
Scéna: Marko Japelj
Kostýmy: Blagoj Micevski
Zbormajster: Pavol Procházka
Dramaturgia: Slavomír Jakubek
Orchester a sbor SND Bratislava
Premiéry 6. a 8. marca 2015 Sála opery a baletu – nová budova SND Bratislava
(napísané z prvej premiéry 6. 3. 2015)

Juliette – Eva Hornyáková (alt. Ľubica Vargicová)
Gertrude – Denisa Šlepkovská (alt. Jitka Sapara-Fischerová)
Tybalt – Martin Gyimesi (alt. Maxim Kutsenko)
Pâris – Roman Krško (alt. Marek Pobuda)
Capulet – Sergej Tolstov (alt. František Ďuriač)
Grégorio – Ján Ďurčo (alt. Ľubomír Popik)
Roméo – Kyungho Kim (alt. Tomáš Juhás / Ľudovít Ludha)
Stéphano – Monika Fabianová (alt. Terézia Kružliaková)
Benvolio – Ján Babjak (alt. Jiří Zouhar)
Mercutio – Aleš Jenis (alt. Daniel Čapkovič)
Otec Laurent – Ján Galla (alt. Martin Malachovský)
Veronské knieža – Martin Mikuš (alt. Juraj Peter)

www.snd.sk

Foto Jozef Barinka