Bratislava: poprvé Gounodův Romeo a Julie

Tragédia (veronských?) zaľúbencov v nadčase 

Prológ
Stalo sa pravidlom, že poslednú nedeľu pred premiérou usporadúva Opera Slovenského národného divadla tematické matiné. Niet u nás zasvätenejšieho moderátora ako je Jaroslav Blaho, ktorý publikum uvádza do problematiky novo naštudovaného diela v rôznych kontextoch. Tak tomu bolo aj naposledy, pred historicky prvým naštudovaním Gounodovho Romea a Júlie v Slovenskom národnom divadle. Spontánny a otvorený slovinský režisér Diego de Brea sa nezdráhal svoju inscenačnú víziu dopodrobna osvetliť, čím zároveň ponúkol návštevníkovi premiéry možnosť skonfrontovať verbalizovanú režisérsku osnovu s javiskovou realitou. Nielen svojím názorom na Gounoda, Shakespeara, Romea a Júliu, či poodhalením osobnej životnej filozofie, ale aj vtipnou zmesou slovenčiny, slovinčiny a angličtiny príjemne pobavil sálu. Úryvok z balkónovej scény zo Shakespearovej predlohy predniesli študenti herectva, v ukážke zo spracovania témy Vincenzom Bellinim (I Capuleti e i Montecchi) zaspievala Monika Fabianová áriu Romea, v tomto prípade „nohavičkovej“ postavy. Z aktuálnych predstaviteľov titulnej dvojice sa však na pódiu neobjavil nik. Operný súbor sa totiž v čase vrcholiacich príprav premiéry ocitol v stave totálneho chrípkového ohrozenia. Ešteže sa našla Mariana Hochelová (brnianska Maria di Rohan či košická Gilda a Zerbinetta), ktorá vstupnú koloratúrnu áriu zaspievala vskutku výborne. A nový tenorista, zatiaľ člen zboru, Maxim Kutsenko z Ukrajiny, pohotovo presedlal z pripravovaného Tybalta na Romea. Inak, nie márny nápad, pozývať do ukážok na matiné nastupujúcu generáciu spevákov. Robil to tak aj legendárny Marcel Prawy vo Viedenskej štátnej opere.

Premiéry bez alternujúcich protagonistov
Na stredajšej tlačovej besede už zaznelo z úst umeleckého riaditeľa opery Friedricha Haidera, že kvôli mnohým zdravotným indispozíciám a s nimi súvisiacemu komplikovanému skúšobnému procesu, sa podarilo zostaviť (aj pri trojnásobnej alternácii Romea) len jedno obsadenie kľúčových úloh. Z toho dôvodu museli operatívne posunúť druhú premiéru zo soboty na nedeľu.Na margo prvého uvedenia Gounodovho Romea a Júlie v 95-ročnej histórii Slovenského národného divadla (nešlo však o slovenskú premiéru, o tú sa pred päťdesiatimi rokmi postaral súbor banskobystrickej opery) natíska sa otázka. Nastala skutočne v tejto chvíli optimálna situácia pre uvedenie tohto skvostného diela z hľadiska obsadenia hlavných postáv? Na dvoch titulných úlohách totiž každá inscenácia stojí a padá. Čas vrátiť nemožno, no nazdávam sa, že máme za sebou obdobia, keď sa tragédia veronských milencov mohla rozvinúť aj v ideálnejšej zostave. Každopádne však jej príchod na dosky Opery Slovenského národného divadla vítam. Romeo a Júlia znamenal jedno z bielych miest na mape francúzskej opery (je ich viac, chýba napríklad typická „grand opéra“), kde sa donekonečna variovali podoby Carmen či pokiaľ ide o Gounoda, tak Fausta. Ten sa úplne neobozretne a s veľmi krátkym javiskovým životom, pokúsil pred piatimi rokmi postaviť alternatívu legendárnemu poňatiu Jozefa Bednárika.

Prvého bratislavského operného Romea a Júliu vložilo vedenie divadla do rúk slovinského režiséra Diega de Breu, ktorý sa v ostatných rokoch výrazne zapísal hosťovaniami na slovenskej činohernej pôde. V súlade s trendom očakávania nekonvenčných výsledkov od tvorcov nezviazaných výlučne s hudobným divadlom, stavila pomerne puritánska bratislavská dramaturgia na tvorcu, schopného vyprovokovať hoc aj škandál (Brechtova Malomeštiakova svadba). Žiaden sa však nekonal. Dobre? Zle? Ale aspoň vzišli námety na zamyslenie i na polemiku. Či Diego de Brea, považujúci Gounodovu partitúru za geniálnu, ju neprečítal až príliš subjektívne (čo je napokon právom každého inscenátora), či univerzálny, civilný, minimalistický a cielene chladný vizuál, spolu so striktným odmietnutím gestického klišé, sú namieste práve vo francúzskej lyrickej opere. Prosto či to všetko, čo tak pútalo vyložil verbálne alebo písomne, sa naplnilo aj na javisku.V mnohom s Diegom de Breom možno súhlasiť. V Júliiných štrnástich rokoch, v danom politicko-sociálnom prostredí s plánovanými sobášmi a navyše, na kratučkom časovom úseku (režisér hovorí o príbehu jedného dňa, skôr však sedia dva dni), nemohlo ísť o lásku. Ale o ľúbostné vzplanutie a tragédiu osnovanú nedorozumeniami. Či však možno brať aktuálnosť a nadčasovosť príbehu doslovne, je už iná téma. V niečom zrejme áno. Azda v manželstvách z rozumu (či pod tlakom mafií alebo peňazí), možno v utajovaných sobášoch, ešte väčšmi (žiaľ) v pouličných bitkách a vraždách… No uspávajúce nápoje, jedy a spoločné smrti z lásky, ladia skôr s romantickou textovou výbavou.