Bratislava: Rossiniho Stabat Mater ve vzorovém provedení

Pavel Unger, 30.09.2015 18:46

Rossiniho Stabat Mater vchádza do dejín BHS

Po vystúpeniach orchestrov z obrovských svetových metropol a najrušnejších hudobných centier, medzi ktorými sú (v poradí akom sa predstavili) Moskva a Berlín, privítali Bratislavské hudobné slávnosti v 51. ročníku filharmóniu z najmenšieho štátu (nerátajúc Vatikán), v akom podobné telesá jestvujú. A predsa ide o ansámbel s dejinami siahajúcimi až do polovice 19. storočia.

Filharmonický orchester Monte Carlo (pod týmto názvom žije od roku 1980) je kontinuálnym pokračovaním monackého Národného orchestra opery, no od svojho zrodu roku 1856 sa modifikoval viackrát. Podstatné je, že jeho umeleckú tvár formovali mená ako Victor de Sabata, Igor Markevitch, Lovro vo Matačić, Lawrence Foster, Marek Janowski či Yakov Kreizberg. Súčasný šéfdirigent Gianluigi Gelmetti, jedna z najvýznamnejších osobností staršej talianskej dirigentskej generácie, zaujíma vedúci post od roku 2013 už po druhýkrát. Čerstvý sedemdesiatnik ponúkol bratislavskému publiku diela dvoch skladateľských géniov, Wolfganga Amadea Mozarta a Gioachina Rossiniho.

V prvej polovici večera zaznel Mozartov Koncert pre klavír a orchester č. 21 C dur KV 467 so sólistom Andreyom Yaroshinským.Dvadsaťdeväťročný odchovanec ruskej klavírnej školy (na Čajkovského štátnom konzervatóriu v Moskve študoval u Very Gornostaevovej), laureát mnohých prestížnych medzinárodných súťaží, má napriek mladému veku veľmi široký repertoárový záber. Napriek tomu jeho štýl a interpretačná poetika zapôsobili, akoby bol priam špecialistom na viedenský klasicizmus. Pod jeho rukami tiekol Mozartov klavírny koncert ako „po masle“, tónom veľmi mäkkým, kde v dokonalom frázovaní nezanikla žiadna ozdôbka či rafinovaná technická finesa. Na druhej strane, Yaroshinsky nepreferoval remeselnú ekvilibristiku nad emocionalitou či zádumčivosťou prejavu (hoci ju nedával najavo vonkajškovo), tá plynula – najmä v druhej vete Andante – prirodzene, bez afektu. Vďaka neomylnej technike a vycibrenému zmyslu pre štýl dostala záverečná veta náladovú iskrivosť a vtip. Výsledok by samozrejme nebol možný bez podpory kultivovaného, aj v piane farebného zvuku filharmonikov z Monte Carla. Gianluigi Gelmetti udával chod diela úspornými, ale presnými gestami. Dokázal, že je v sfére klasicizmu zorientovaný nemenej, ako demonštroval po prestávke.Dominantou včerajšieho koncertu bola veľkolepá vokálno-inštrumentálna skladba Gioachina Rossiniho Stabat Mater pre sóla, zbor a orchester. V nej sa pridal Jozefom Chabroňom pripravený Slovenský filharmonický zbor a taliansko-španielske kvarteto sólistov, zostavené z umelcov, konfrontovaným s belcantovým slohom takmer každodenne. Mám pocit, že toto Rossiniho dielo zaznelo na Bratislavských hudobných slávnostiach po prvýkrát a moja radosť je znásobená faktom, že publikum ho dostalo po každej stránke v autentickej interpretácii. Nestáva sa to často. Dojem môže zakaliť hoci jediný zle volený alebo nedisponovaný vokálny sólista. Pravdu má autorka bulletinu Alena Čierna (okrem toho, že na rozdiel od našich divadiel používa autentický tvar mena Gioachino) keď píše, že „dodnes obraz Rossiniho ako človeka, aj ako umelca, zostáva skreslený a prekrútený“. Tradovaná floskula o jeho povrchnosti a gurmánstve, ako aj reálna znalosť len minima jeho tridsaťdeväťčlenného javiskového odkazu (aj to v našich zemepisných šírkach sa týka len komických opier), znemožňuje ísť v poznaní Gioachina Rossiniho do hĺbky. I pochopiť, že neskoršia perióda jeho osobného života bola spätá s mnohými zdravotnými ťažkosťami.Stabat Mater sa do definitívnej podoby dostala necelých trinásť rokov po premiére poslednej Rossiniho opery, pre Paríž skomponovaného Guillaumea Tella. V rovnakom meste, v Théâtre Italien, zaznelo po prvý raz v skompletizovanej desaťdielnej verzii 7.januára 1842. Krátko predtým, na základe poznania spred desiatich rokov skomponovaných šiestich častí, konštatoval skladateľ a kritik Adolphe Adam vo francúzskej tlači, že Rossiniho opätovný vstup na religióznu pôdu sa stretne so „značnou opozíciou“. Proroctvo mu síce celkom nevyšlo, nemení to však na skutočnosti, že debaty o legitímnosti prenášania operného jazyka do opusu, opretého o sakrálny text, ako aj o vzťahu medzi formou a funkciou v duchovnom žánri, dlho neutíchali. A vlastne dodnes, pri každom počutí geniálneho a plne akceptovaného Stabat Mater, sa dané otázky chtiac-nechtiac v čisto teoretickej a pocitovej rovine vynárajú. Prebehnem len známy fakt, že skladateľ v rokoch 1831–1832 zhudobnil polovicu zo zamýšľaných dvanástich častí a dokončenie zveril do rúk Giuseppeho Tadoliniho (manžela slávnej belcantovej primadony Eugenie Tadolini), no napokon sa k medzitým už v Madride uvedenej partitúre vrátil. Po desiatich rokoch od prvých skíc ju doviedol do definitívnej podoby. Po Paríži Stabat Mater spoznalo aj talianske publikum v Bologni pod taktovkou Gaetana Donizettiho.

Rossiniho prvé detské opusy boli tiež duchovného rázu, tak ho formovalo prostredie, kde získaval základy kompozičnej techniky a k tomuto druhu sa vrátil aj päť rokov pred smrťou v Petite Messe solennelle (Malá slávnostná omša). Ešte počas komponovania opier, konkrétne medzi Biancou a Fallierom a Mohamedom II. (tridsiata a tridsiata prvá skladateľova opera) vznikla nemenej zaujímavá Messa di Gloria. V každom z opusov nadýchnutých sakrálne sa zračí Rossiniho kantabilný rukopis, ktorý síce esteticko-filozofické dišputy môžu spochybňovať, no opojenie jeho hudbou je natoľko silné, že prebíja akékoľvek kategorické závery.Bratislavské uvedenie Stabat Mater v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie zarezonovalo silno a vyústilo do búrlivého aplauzu. Gianluigi Gelmetti ho vystaval ako monument, do ktorého je pretavená zrelá kompozičná technika autora, premyslený balans medzi časťami meditatívno-religióznymi na strane jednej a prevažujúcimi zmyselne kantabilnými na druhej, ku ktorým patria árie a cavatiny (tenorová Cuius animam gementem, basová Pro peccatis suae gentis, mezzosopránová Fac ut portem), duetá i zbory. Gelmettiho koncepcia je absolútne jasná, gestá čitateľné, jeho vcítenie sa do štruktúry a melodiky bytostné. Keď sprevádzal dvojspev sopránu s mezzosopránom, stačilo sa obrátiť k dámam, tu ani žiadne gesto s taktovkou nebolo potrebné.

Filharmonický orchester Monte Carlo opäť dokázal svoju vysokú profesionalitu, disciplínu a muzikantské zanietenie. Ozdobou večera bol výkon Slovenského filharmonického zboru. Jeho farbenie tónu, obrovská paleta dynamických nuáns, tlmočenie textového obsahu (v prípade čísla à capella a záveru vskutku kontemplatívneho) viditeľne dojali nielen publikum, ale aj dirigenta a sólistov.Pri záverečnej klaňačke to dali jednoznačne najavo. Sopránový part predniesla Cinzia Forte, umelkyňa prechádzajúca hlasovým vývojom od vyslovene lyrických k mladodramatickým partom, ktorá má vrúcny timbre, vie s daným slohom presne narábať, len jej hlas už v najexponovanejších polohách (piano v duete Quis est homo a výšky so zborom v Inflammatus) javí isté známky opotrebovania. Laura Polverelli je dlhoročná (nielen) rossiniovská „harcovníčka“, no jej mezzosoprán znie stále koncentrovane, technicky je presne fokusovaný a jej výrazové stotožnenie s vokálnou i obsahovou linkou maximálne vierohodné. Od čias hosťovania Juana Diega Flóreza či Lawrencea Brownleeho (obaja vystúpili v rámci cyklu Svetové operné hviezdy, usporadúvaného agentúrou Kapos) sme u nás nepočuli belcantového tenoristu porovnateľnej kategórie. Až včera španielsky tenorista Celso Albelo preukázal vrúcnu farbu, legato, priebojnosť tónu vo všetkých polohách a áriu Cuius animam gementem korunoval suverénnym držaným vysokým Des, spievaným v plnom objeme. S veľkou dávkou muzikálnosti, skôr komornej prispôsobivosti než operného pátosu, predniesol basový part ďalší Rossiniho festivalovým Pesarom veľakrát preverený (naposledy v lete po boku Juana Diega Flóreza v Messa di Gloria) Mirco Palazzi.

Včerajšie Stabat Mater sa určite zapíše do análov Bratislavských hudobných slávností nezmazateľne.
Hodnotenie autora recenzie: 90%

Bratislavské hudobné slávnosti 2015
Dirigent: Gianluigi Gelmetti
Zbormajster: Jozef Chabroň
Andrey Yaroshinsky (klavír)
Cinzia Forte (soprán)
Laura Polverelli (mezzosoprán)
Celso Albelo (tenor)
Mirco Palazzi (bas)
Filharmonický orchester Monte Carlo
Slovenský filharmonický zbor
29. septembra 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava