Bratislava: Rossiniho Stabat Mater ve vzorovém provedení

Rossiniho Stabat Mater vchádza do dejín BHS 

Po vystúpeniach orchestrov z obrovských svetových metropol a najrušnejších hudobných centier, medzi ktorými sú (v poradí akom sa predstavili) Moskva a Berlín, privítali Bratislavské hudobné slávnosti v 51. ročníku filharmóniu z najmenšieho štátu (nerátajúc Vatikán), v akom podobné telesá jestvujú. A predsa ide o ansámbel s dejinami siahajúcimi až do polovice 19. storočia.

Filharmonický orchester Monte Carlo (pod týmto názvom žije od roku 1980) je kontinuálnym pokračovaním monackého Národného orchestra opery, no od svojho zrodu roku 1856 sa modifikoval viackrát. Podstatné je, že jeho umeleckú tvár formovali mená ako Victor de Sabata, Igor Markevitch, Lovro vo Matačić, Lawrence Foster, Marek Janowski či Yakov Kreizberg. Súčasný šéfdirigent Gianluigi Gelmetti, jedna z najvýznamnejších osobností staršej talianskej dirigentskej generácie, zaujíma vedúci post od roku 2013 už po druhýkrát. Čerstvý sedemdesiatnik ponúkol bratislavskému publiku diela dvoch skladateľských géniov, Wolfganga Amadea Mozarta a Gioachina Rossiniho.

V prvej polovici večera zaznel Mozartov Koncert pre klavír a orchester č. 21 C dur KV 467 so sólistom Andreyom Yaroshinským.Dvadsaťdeväťročný odchovanec ruskej klavírnej školy (na Čajkovského štátnom konzervatóriu v Moskve študoval u Very Gornostaevovej), laureát mnohých prestížnych medzinárodných súťaží, má napriek mladému veku veľmi široký repertoárový záber. Napriek tomu jeho štýl a interpretačná poetika zapôsobili, akoby bol priam špecialistom na viedenský klasicizmus. Pod jeho rukami tiekol Mozartov klavírny koncert ako „po masle“, tónom veľmi mäkkým, kde v dokonalom frázovaní nezanikla žiadna ozdôbka či rafinovaná technická finesa. Na druhej strane, Yaroshinsky nepreferoval remeselnú ekvilibristiku nad emocionalitou či zádumčivosťou prejavu (hoci ju nedával najavo vonkajškovo), tá plynula – najmä v druhej vete Andante – prirodzene, bez afektu. Vďaka neomylnej technike a vycibrenému zmyslu pre štýl dostala záverečná veta náladovú iskrivosť a vtip. Výsledok by samozrejme nebol možný bez podpory kultivovaného, aj v piane farebného zvuku filharmonikov z Monte Carla. Gianluigi Gelmetti udával chod diela úspornými, ale presnými gestami. Dokázal, že je v sfére klasicizmu zorientovaný nemenej, ako demonštroval po prestávke.Dominantou včerajšieho koncertu bola veľkolepá vokálno-inštrumentálna skladba Gioachina Rossiniho Stabat Mater pre sóla, zbor a orchester. V nej sa pridal Jozefom Chabroňom pripravený Slovenský filharmonický zbor a taliansko-španielske kvarteto sólistov, zostavené z umelcov, konfrontovaným s belcantovým slohom takmer každodenne. Mám pocit, že toto Rossiniho dielo zaznelo na Bratislavských hudobných slávnostiach po prvýkrát a moja radosť je znásobená faktom, že publikum ho dostalo po každej stránke v autentickej interpretácii. Nestáva sa to často. Dojem môže zakaliť hoci jediný zle volený alebo nedisponovaný vokálny sólista. Pravdu má autorka bulletinu Alena Čierna (okrem toho, že na rozdiel od našich divadiel používa autentický tvar mena Gioachino) keď píše, že „dodnes obraz Rossiniho ako človeka, aj ako umelca, zostáva skreslený a prekrútený“. Tradovaná floskula o jeho povrchnosti a gurmánstve, ako aj reálna znalosť len minima jeho tridsaťdeväťčlenného javiskového odkazu (aj to v našich zemepisných šírkach sa týka len komických opier), znemožňuje ísť v poznaní Gioachina Rossiniho do hĺbky. I pochopiť, že neskoršia perióda jeho osobného života bola spätá s mnohými zdravotnými ťažkosťami.Stabat Mater sa do definitívnej podoby dostala necelých trinásť rokov po premiére poslednej Rossiniho opery, pre Paríž skomponovaného Guillaumea Tella. V rovnakom meste, v Théâtre Italien, zaznelo po prvý raz v skompletizovanej desaťdielnej verzii 7.januára 1842. Krátko predtým, na základe poznania spred desiatich rokov skomponovaných šiestich častí, konštatoval skladateľ a kritik Adolphe Adam vo francúzskej tlači, že Rossiniho opätovný vstup na religióznu pôdu sa stretne so „značnou opozíciou“. Proroctvo mu síce celkom nevyšlo, nemení to však na skutočnosti, že debaty o legitímnosti prenášania operného jazyka do opusu, opretého o sakrálny text, ako aj o vzťahu medzi formou a funkciou v duchovnom žánri, dlho neutíchali. A vlastne dodnes, pri každom počutí geniálneho a plne akceptovaného Stabat Mater, sa dané otázky chtiac-nechtiac v čisto teoretickej a pocitovej rovine vynárajú. Prebehnem len známy fakt, že skladateľ v rokoch 1831–1832 zhudobnil polovicu zo zamýšľaných dvanástich častí a dokončenie zveril do rúk Giuseppeho Tadoliniho (manžela slávnej belcantovej primadony Eugenie Tadolini), no napokon sa k medzitým už v Madride uvedenej partitúre vrátil. Po desiatich rokoch od prvých skíc ju doviedol do definitívnej podoby. Po Paríži Stabat Mater spoznalo aj talianske publikum v Bologni pod taktovkou Gaetana Donizettiho.