Bratislavské Konzervatórium v zrkadle Perníkovej chalúpky
Talent je však len jedným z predpokladov úspešnej kariéry. Pokiaľ nie je zodpovedne a odborne školený, veľmi skoro vyprchá. Niektorí absolventi svoje študijné obdobie zužitkovali, iní nie. Ich výsledky sú v značnej miere zrkadlom učiteľov. Tí dokážu talent rovnako objaviť, podchytiť a rozvíjať, ako aj zmariť. Aj cez túto premisu som po dlhom čase (keďže ani redakcia, ani autor glosy žiadne pozvania nedostávali) sledoval stredajšiu premiéru Perníkovej chalúpky od Engelberta Humperdincka v sále Karloveského centra kultúry. Študenti najvyšších ročníkov si v inscenácii, ktorú hudobne pripravil Daniel Simandl a na scéne Miroslava Daubravu režíroval Roman Bajzík, zmerali sily s hlavnými postavami u nás málo hranej, no vo svete vysoko cenenej rozprávkovej opery.
Voľba samotného titulu nebola zlá. Realizácia si však vyžiadala radikálnu úpravu, ktorej – okrem škrtov – padol za obeť hlavne bohato a farebne zinštrumentovaný orchester. Sláčikovú sekciu nahradil klavír, ku ktorému sa pridalo osem dychových nástrojov (domáci komorný orchester CLASSICA), takže divák dostal o zaujímavej partitúre Engelberta Humperdincka, veľkého nadšenca Richarda Wagnera, len skreslenú informáciu. Istou disproporciou tohto opusu je na jednej strane priamočiarejšie a ľudovejšie vedená sólistická linka a na druhej komplikovanejšia harmónia pomerne hustého orchestra. Inštrumentácia v novej verzii Konzervatória (jej autor ostáva v anonymite) je pre sólistov menšou oporou, akou by bol vyvážene obsadený orchester. Daniel Simandl sa však veľmi usiloval o čo najpresnejšiu súhru inštrumentalistov so spevákmi. V ansámblovej opere to nebola ľahká úloha.
Hänsel und Gretel, v slovenskej variácii Janko a Marienka alebo Perníková chalúpka, je z ríše skôr realistických, a nie symbolických rozprávok. V nej netreba šifrovať žiadne podobenstvá. Záleží len na fantázii režiséra a výtvarníka, akými prostriedkami rozihrajú javisko, ako upútajú pozornosť diváka. Režisér Roman Bajzík, rešpektujúc možnosti daného priestoru, vytvoril typické detské predstavenie, kde pridal v úvode jednu myšlienku (o učiteľke zo škôlky) navyše. Nepatrné aktualizačné prvky v kostýmoch a tanečnom prejave ladili s celkovým tvarom a poslaním inscenácie.
Vizuálna zložka však v prípade výročných školských inscenácií – navyše ak je tvorená pedagógom, a nie študentom – nie je tou podstatnou. Najzaujímavejšie sú výsledky vokálno-technických schopností absolventov a ich pripravenosť pre profesionálny život. Absolvent školy po šesťročnom vzdelávaní získava, citujem zo štatútu inštitúcie, „diplom profesionálneho umelca i kvalifikovaného pedagóga umenia“. Perníková chalúpka v školskom roku 2017/2018 nastavila zrkadlo nielen študentom, ale aj učiteľom. Ich mená sa však z letáčiku k premiére nedozvieme. Nevedno či náhodnou, alebo zámerne. Faktom však ostáva, že po stredajšom prvom predstavení by hrdosť nebola namieste. Vzaté globálne, hlasové materiály sme počuli, no technickej vybrúsenosti, mäkkosti v nasadzovaní tónu, schopnosti plynulo frázovať, bolo podstatne menej. A najmä práca s dynamikou, najmä s jej jemnejšími nuansami – inak hlavná bolesť mladých adeptov spevu aj na súťažiach – bola priam žalostná. Piano je dimenziou takmer neznámou.
Trocha lepšie sa darilo hlbším ženským hlasom. Príjemne sýtu mezzosopránovú farbu, ale aj herecký a pohybový talent, preukázala Katarína Porubanová ako Janko. Nezvyčajne tmavým altom prekvapila Barbara Braunová ako temperamentná Ježibaba. V prípade Dominiky Mičíkovej (Marienka) sa vynorilo zreteľné technické manko, keď jej v stredoch tmavší soprán len s veľkými problémami prechádzal do vyššej polohy. Tam znel ostro a nečisto. Linda Mellenová (Gertrúda) ponúkla niekoľko priebojných tónov v stredoch, no ani jej hlas neznel plasticky. Martin Morháč (Peter) je žiakom nižšieho ročníka, takže azda má šancu zrieť ďalej. Malé sóla Uspávajka a Vstávajka radšej ponechám bez komentára. Premiéra Perníkovej chalúpky z hľadiska umeleckých výsledkov študentov (a ich pedagógov) bola pre mňa istým sklamaním. A nie práve najoptimistickejšou víziou pre smerovanie slovenskej opery.
Engelbert Humperdinck:
Janko a Marienka
Hudobné naštudovanie a dirigent: Daniel Simandl
Réžia: Roman Bajzík
Scéna: Miroslav Daubrava
Komorný orchester CLASSICA
Premiéra 21. februára 2018 DK Kamel Bratislava
Janko – Katarína Porubanová (alt. Andrea Pietrová)
Marienka – Dominika Mičíková (alt. Marianna Mikócziová /Gabriela Vávrová)
Otec – Martin Morháč (alt. Karol Csino /Peter Cyprich)
Ježibaba – Barbara Braunová (alt. Marek Bednárik/Matej Belák)
Uspávajko – Tatiana Hajzušová, Barbora Krajčovičová (alt. Valéria Kašperová/Martina Reptová)
Vstávajko – Saskia Franková, Vladislava Lesňáková, Barbora Krajčovičová, Kamila Kučerová
Ostatní – Simona Bodzanová, Anastázia Molnárová, Ivana Pašovičová, Júlia Suchoňová, Andrea Chromíková, Peter Wurczer, Sergej Truntaev, Viliam Németh
www.konzervatorium.sk
