Bratislavská La traviata – chybná dramaturgická volba, sporný výsledek

  1. 1
  2. 2
Nalijme si čistého vína. Pochopitelně, La traviata ne náhodou tvoří součást Verdiho „populární trilogie“ a je statisticky nejfrekventovanější skladatelovou operou. To ovšem automaticky neznamená, že se k ní Opera Slovenského národního divadla musí vracet po dvouleté odmlce navazující na 27letou přítomnost díla v repertoáru.

Opera Slovenského národného divadla Bratislava, La traviata, 2. premiéra, 30. októbra 2021: Ľubica Vargicová (foto Marek Olbrzymek)
Opera Slovenského národného divadla Bratislava, La traviata, 2. premiéra, 30. októbra 2021: Ľubica Vargicová (foto Marek Olbrzymek)

Za chybnú dramaturgickú voľbu považujem zaradenie La traviaty nielen pre jej priskorý návrat. Rovnako pre dlhodobé ignorovanie troch štvrtín ranej tvorby Giuseppe Verdiho (zo šestnástich opusov spred Rigoletta sa v storočnej histórii prvej slovenskej scény hrali len štyri), z neskoršej úplne chýbajú Sicílske nešpory a napríklad taká Sila osudu absentuje vyše tri desaťročia.

Úzky dramaturgický obzor je vlastný aj súčasnému vedeniu opery. Ak pri aktuálnej ponuke, zloženej z Aidy, Toscy, Bohémy, RusalkyDona Giovanniho (na webe divadla sa nachádza program len do konca tohto mesiaca!), čítame obhajobu Traviaty ako potrebu posilniť divácke tituly, tak sa pýtam, či tie spomenuté sú azda raritami? Tu sme už skutočne za hranicami akejkoľvek tolerancie. Ak nemá vedenie súboru vyššie ambície, tak radšej odísť z kratšej cesty.

Opera Slovenského národného divadla Bratislava, La traviata, 2. premiéra, 30. októbra 2021: Ľubica Vargicová, v centre (foto Marek Olbrzymek)
Opera Slovenského národného divadla Bratislava, La traviata, 2. premiéra, 30. októbra 2021: Ľubica Vargicová, v centre (foto Marek Olbrzymek)

Možno jedinou zdôvodniteľnou výnimkou by čisto teoreticky mohlo byť odkúpenie inscenácie dákeho prominentného tímu. Opera SND naproti tomu prevzala (aby som bol spravodlivý, myšlienka sa zrodila v hlave Dalibora Jenisa, krátko pôsobiaceho v tandeme s Luborom Cukrom na čele súboru) putovnú verziu neznámeho talianskeho režiséra Roberta Catalana. Ten ju síce modifikoval na rozmery a vybavenosť bratislavského divadla, no jej základná koncepcia ostala zrejme zachovaná. Pokiaľ si divák neprečíta „príbalový leták“, jej šifry ťažko rozlúšti. Ak tak spraví, tiež v istých miestach zapochybuje, či výsledný tvar funguje a dáva zmysel.

Minimalistické inscenácie nie sú dnes zvláštnosťou. Ani Verdiho La traviata sa nepotrebuje opierať o barličky pompéznej výpravy či honosné dobové kostýmy. Takou napokon nebola ani legendárna Deckerova zo Salzburského festivalu 2005. Roberto Catalano so svojím tímom (scénograf Emanuele Sinisi, kostýmová výtvarníčka Ilaria Ariemme a svetelná dizajnérka Fiammetta Baldiserri) sa domnievali, že vystačia s takmer vyprázdneným bielym priestorom a rozvinutím základnej idey, fragmentácie fotografického portrétu Violetty. Minimum kulís by nemuselo byť prekážkou, no táto forma na interpretov kladie niekoľkonásobné nároky na vyprofilovanie postáv a minuciózne rozohrávanie vzťahov.

Opera Slovenského národného divadla Bratislava, La traviata, 2. premiéra, 30. októbra 2021: Ľubica Vargicová (foto Marek Olbrzymek)
Opera Slovenského národného divadla Bratislava, La traviata, 2. premiéra, 30. októbra 2021: Ľubica Vargicová (foto Marek Olbrzymek)

Odkazy na inšpirácie rôznymi filmami (nielen Antonioniho Zväčšeninu), ako aj na metaforickú tézu, že žiadaná kurtizána v rukách množstva mužov stráca svoju integritu, by bolo možné akceptovať, ak by ich inscenátori zreteľne rozvinuli. Počas predohry je tento zámer naznačený fotografovaním hrdinky, v 1. dejstve sú už fragmenty jej tváre rozvešané na bielej stene. V priebehu deja si zbor fotografie prenáša, v plesovej scéne u Flory ich používajú cigánky a matadori ako masky, prekrývajúce ich tváre. V kartovej hre sa údajne tiež hrá s fotkami (ťažko identifikovateľné), ale prekvapujúco vychádza záverečná pointa. Zomierajúca Violetta sťahuje k zemi záves (to sa dalo očakávať), no nad ňou sa zjaví kompletný portrét hrdinky. Symbolicky toto „pexeso“ poskladal Alfredo, jediný, kto Violettu úprimne miloval. Možno inak mienené, hlavná hrdinka sa vo chvíli smrti vracia tam, kde bola pred začiatkom hriešneho života.

Úplným prešľapom je vnášanie náboženského rituálu na ples u Flory, kde Violetta má byť obeťou akejsi vymyslenej sekty. Tak to aspoň opisujú v rozhovoroch tvorcovia inscenácie. Zdôrazňujú tiež – a to vlastne automaticky vyplýva zo štýlu minimalizmu – že ich koncepcia je založená na silných emóciách. Žiaľ, na navštívenej a recenzovanej 2. premiére (prvú som vynechal pre termínovú kolíziu s Wertherom v košickom Štátnom divadle) ich bolo poskromne.

Opera Slovenského národného divadla Bratislava, La traviata, 2. premiéra, 30. októbra 2021: Denisa Hamárová, zbor Opery SND (foto Marek Olbrzymek)
Opera Slovenského národného divadla Bratislava, La traviata, 2. premiéra, 30. októbra 2021: Denisa Hamárová, zbor Opery SND (foto Marek Olbrzymek)

Ani aranžmány nevypovedali o veľkej zručnosti a invenčnosti režiséra. Písací stôl, ako jednu z mála rekvizít (samozrejme, popri znakoch z fotoateliéru) 2. dejstva, využil raz na ležanie Violetty, potom naň musí vystúpiť, aby po chvíli z neho zoskočila. Zbor ponechal často statický, v 3. obraze oblečený do bielych uniformných kombinéz, „spartakiádna“ choreografia sa tiež minula účinku.

Pod hudobné naštudovanie sa podpísal Robert Jindra (funkcia šéfdirigenta v SND nie je obsadená), pre ktorého zbližovanie sa s Verdim prichádza postupne a opatrne. Bolo to jeho prvé naštudovanie La traviaty, ak nerátame záskoky v Ostrave, v ktorom sa chcel vyznať z vlastného pocitu po analýze partitúry. Možno ho trocha ovplyvnil minimalizmus javiskového tvaru, no jeho poňatie sa pomerne jasne sústreďovalo na prácu s detailom.

Opera Slovenského národného divadla Bratislava, La traviata, 2. premiéra, 30. októbra 2021: Ľubica Vargicová, Tomáš Juhás (foto Marek Olbrzymek)
Opera Slovenského národného divadla Bratislava, La traviata, 2. premiéra, 30. októbra 2021: Ľubica Vargicová, Tomáš Juhás (foto Marek Olbrzymek)

Vytiahol komorné miesta, pasáže neraz nepovšimnuté (minimálne pri rutinne odohraných predstaveniach), čím celkový zvuk orchestra posunul do nižších dynamických sfér. Neznamená to však, že k potrebným gradáciám nedochádzalo, no z celkovej koncepcie sa trocha vytratil dramatický náboj. Ku cti mu patrí, že otvoril nielen cabalettu Alfreda, ale aj Giorgia Germonta, ktorá bola v Bratislave dosiaľ utajovaná. Pravda, ponúkol ich v jednej slohe, čo však je akceptovateľné. Je tiež správne, že scénická hudba v poslednom dejstve zaznela naživo.

Zbory starostlivo pripravil Ladislav Kaprinay. Na záverečnú klaňačku si pozval aj novú hlavnú zbormajsterku Zuzanu Kadlčíkovú, ktorá mu v jeho debute bola nápomocná.

Opera Slovenského národného divadla Bratislava, La traviata, 2. premiéra, 30. októbra 2021: Ľubica Vargicová, Tomáš Juhás, posledné dejstvo (foto Marek Olbrzymek)
Opera Slovenského národného divadla Bratislava, La traviata, 2. premiéra, 30. októbra 2021: Ľubica Vargicová, Tomáš Juhás, posledné dejstvo (foto Marek Olbrzymek)

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


3.3 7 votes
Ohodnoťte článek
2 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments