Bratislavské hudební slavnosti 2021: Vídeňští filharmonikové s puncem nejvyšší kvality
Hoci hlavné mestá Rakúska a Slovenska oddeľuje približne sedemdesiat kilometrov, legendárnych Wiener Philharmoniker vítame častejšie až v poslednom desaťročí. Spred roku 1989 však neblednú spomienky na hosťovania orchestra s Carlosom Kleiberom (1974) či Lorinom Maazelom (1984). Z novších vystúpení sme orchester spoznávali pod taktovkami Daniele Gattiho, Petra Schneidera, Zubina Mehtu a pred dvoma rokmi Andrésa Orozca-Estradu.
Alain Altinoglu, ročník 1975, je francúzsky dirigent a parížsky rodák s arménskymi koreňmi. Popri poste hudobného riaditeľa bruselského Théâtre Royal de la Monnaie a Symfonického orchestra Frankfurtského rozhlasu je aktívny na mnohých svetových operných scénach a koncertných pódiách. Len vo Viedenskej štátnej opere za ostatných desať rokov dirigoval jedenásť inscenácií. V Bratislave sme ho dosiaľ nevideli.
Program, s ktorým vystúpili Viedenskí filharmonici, dirigent Alain Antiloglu a violončelista Gautier Capuçon, zaznel začiatkom týždňa opakovane v Zlatej sále viedenského Musikvereinu a putuje do hamburskej Elbphilharmonie. Avizované pokračovanie šnúry v benátskom Teatro La Fenice je podľa webu inštitúcie zrušené. Na BHS zazneli dva veľkolepé opusy základného repertoáru. V prvej časti Koncert pre violončelo a orchester h mol, op.104 od Antonína Dvořáka. Skladateľ sa mu začal venovať ešte počas pôsobenia na newyorskom konzervatóriu, no definitívnu podobu vtisol partitúr až v Čechách. Tiež v súvislosti s úmrtím jeho dávnej priateľky Josefíny Kounicovej upravil záver diela. Premiéroval ho v Londýne roku 1896 pod vlastnou taktovkou, nie však s plánovaným sólistom Hanušom Wilhanom, ale s Leom Sternom.
V aktuálnom viedenskom naštudovaní sa Bratislavčanom predstavil ako violončelový sólista francúzsky virtuóz Gautier Capuçon. Podobne ako jeho starší brat, huslista Renaud, sú nášmu publiku dobre známi a vždy obľúbení. Gautiera sme spoznali po prvýkrát v roku 2001, keď vyhral Medzinárodnú tribúnu mladých interpretov New talent. Tento raz v Dvořákovom violončelovom koncerte sympatický umelec každého utvrdil, že je nielen technicky brilantne podkutým sólistom, ale zároveň aj emocionálne nabitým „básnikom“, zatajujúcim každým tónom, frázou, či ozdobou dych publika.
V rozsiahlom orchestrálnom úvode Alain Altinoglu s Viedenskými filharmonikmi zreteľne odkryl hlavnú i vedľajšiu tému (so skvelým obsadením klarinetu i lesného rohu, čo je samozrejme len príklad na danom mieste exponovaných nástrojov) a vytvoril podhubie pre ideálnu atmosféru do vstupu sólového violončela. Capuçon sa včlenil do orchestrálneho prúdu, aby s ním viedol rovnocenný dialóg (i s bravúrnym koncertným majstrom filharmonikov), v ktorom na patričných miestach dominoval, inde tvoril integrálnu súčasť výpovede.
Po prvej vete Allegro sa v Adagio ma non troppo naplno rozvinula romantická duša sólistu a poézia, vyvierajúca z Dvořákovej melodicky a inštrumentačne majstrovsky vypointovanej skladby. Do Finale vtiekli ušľachtilé tóny a paleta pastelových farieb sólového nástroja v jedinečnom súzvuku s orchestrálnym plénom. Dirigentovi je Antoním Dvořák rovnako blízky ako sólistovi, s filharmonikmi muzicíroval, odhaľoval ich tajomné piana a v predpísaných pasážach exponoval orchester v plnej sile.
Ovácie postojačky si vyžadovali prídavok. Nešlo však o sólové číslo, ale Alain Altinoglu sa obrátil k publiku a takmer bezchybnou slovenčinou ohlásil, že si vypočujeme Mesiačkovú áriu z Dvořákovej Rusalky, kde soprán nahradí zamatový hlas violončela. Bola to neopísateľne čarovná rozlúčka s Gautierom Capuçonom, ktorého radi privítame čo najskôr na pódiu Slovenskej filharmónie.
Do druhej časti vložili vzácni viedenskí hostia Symfóniu d mol, FWV 48 od Césara Francka. Prípadné tvrdenie, že ide o obligátnu dramaturgiu, vyvracia fakt, že Viedenčania s Altinoglom do diela vložili v rovnakej miere technickú bravúru hráčov, ako aj ich srdce. Na margo Franckovej jedinej skutočnej symfónie videli doboví odborníci isté protirečenia ešte aj po skladateľovej smrti. Azda pre inšpirácie v berliozovsko-lisztovsko-wagnerovskej poetike a harmónii, alebo z dôvodov prepojenia prvkov symfónie so symfonickou básňou. Dnes však už tieto fakty konštatujeme, no nik ich nepoužíva v zmysle výhrad.
Jednoducho, Franckovu symfóniu d mol vnímame ako reprezentatívnu súčasť hudby druhej polovice 19.storčia, slohovo ešte stotožnenú s romantizmom. Pravda, autor sa nedržal striktne pôdorysu symfónií, vety zredukoval na tri, no nevzdal sa scherza, len ho začlenil do allegretta. Partitúra je otvorená všetkým nástrojovým sekciám, ponúka šancu na prezentáciu kvalít široko nadýchnutým spevným sláčikom (tie viedenské slovami ťažko opísať, sú prosto jedinečné), drevená i plechová sekcia majú nemenší priestor na prezentáciu, ale k slovu sa dostáva vo vyváženej inštrumentácii každý nástroj.
Túto výzvu prijali Viedenskí filharmonici na čele s Alainom Altinogluom bezo zvyšku a v pevnej štruktúre, s množstvom kontrastov v dynamike a precíznom vynášaní tém, pripravili festivalový zážitok, ktorý nadväzuje na všetky doterajšie hosťovania špičkových svetových telies na Bratislavských hudobných slávnostiach. V aktuálnom ročníku išlo o prvý zahraničný orchester, nie však ani zďaleka posledný. Už v nedeľu privítame Konzerthausorchester z Berlína so slovenským svetobežníkom Jurajom Valčuhom za dirigentským pultom. Recenziu tohto podujatia prinesieme v pondelok.
Bratislavské hudobné slávnosti 2021
30. septembra 2021
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
Wiener Philharmoniker
Alain Altinoglu – dirigent
Gautier Capuçon – violončelo
Program:
Antonín Dvořák: Koncert pre violončelo a orchester h mol, op.104
César Franck: Symfónia d mol, FWV 48
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
