Bratislavské hudební slavnosti v původních kolejích i bez hvězdných jmen

Zároveň netvrdím, že isté inovácie by progresu v štruktúre a dramaturgickej náplni Bratislavských hudobných slávnostiach neprospeli. Rovnako však vnímam limitujúce faktory, ktoré sa – ako inak – odvíjajú od finančných možností usporiadateľa (Slovenská filharmónia), závislých od štátneho príspevku od zriaďovateľa, Ministerstva kultúry SR. A tiež od štedrosti sponzorov, kde narážame na dlhodobo neriešené zákonodarstvo.

Bratislavské hudobné slávnosti sa pravidelne snažia o balans medzi prezentáciou zahraničných orchestrov, pokiaľ možno prestížneho renomé, dirigentov a sólistov z podobnej kategórie a na druhej strane, k prioritám festivalu patrí vytvorenie obrazu o aktuálnom stave slovenského hudobného života. V zmysle skladateľskom aj interpretačnom. Nejedno z týchto kritérií naplnil 57.ročník, v niečom zasa ostali rezervy.

Zo šiestich zahraničných symfonických telies (nebol medzi nimi ani jeden debutujúci ansámbel) tri pricestovali z metropol susediacich krajín (Česká filharmónia, PKF – Prague Philharmonia a Budapest Festival Orchestra), druhá trojica má domovské sídla v Londýne (Royal Philharmonic Orchestra), Ríme (Orchestra dell’Accademia Nazionale di Santa Cecilia) a v Monte Carlo (Orchestre Philharmonique de Monte-Carlo). Je to viac než slušná vizitka festivalu, najmä keď na ich čele stáli osobnosti ako napríklad Semyon Bychkov, Iván Fischer, Vasily Petrenko, ale aj Kazuki Yamada a slovenská jednotka Juraj Valčuha.

Vzhľadom na termínovú kolíziu s premiérou Bizetovej Carmen v Opere Slovenského národného divadla (mimochodom, spackanú od hlavy po päty) som musel oželieť práve vystúpenie Českej filharmónie. Z ďalších najoriginálnejšiu dramaturgiu ponúkli hostia z Budapešti, ktorí vyvážili tradičný pól, Beethovenovu 3. symfóniu Es dur Eroica, opusmi dvoch avantgardných, hoci už zosnulých skladateľov. Workers Union od Holanďana Louisa Andriessena, uvedená postupných príchodom hráčov (ako prví sa dostavili štyria perkusionisti so žltými helmami na hlavách, obsluhujúci kvázi inštrumenty, postupne z rôznych miest sály prichádzali ďalšie skupiny) je provokujúce dielo, ktoré nemá danú ani presnú melódiu ani dĺžku trvania. Musí však zaznieť čo najviac rytmizovaného hluku. Pôsobí to bizarne, no ako celok dielo vskutku zarezonovalo. Podobne ako Mysteries of the Macabre od Györgya Ligetiho, s koloratúrnym sopránom Anny-Leny Elbert, kde Iván Fischer vložil do hudby v daný deň aktuálnu politickú otázku (v príkladnej slovenčine) o zotrvaní ministra financií vo funkcii.

Filharmonici z Monte Carlo v konvenčnejšej dramaturgii (Berlioz, Čajkovskij, Dvořákova Novosvetská) sa blysli kultivovaným, diferencovaným zvukom telesa, ktoré pod vedením svojho šéfdirigenta Kazukiho Yamadu dôkladne vypointovalo každé číslo. Ozdobou bol ukrajinský huslista Valeriy Sokolov, v Čajkovského Husľovom koncerte D dur. Nielen technický virtuóz, ale rovnako hĺbavý tvorca úchvatných dynamických kontrastov.

PKF – Prague Philharmonia potešila, že si do repertoáru vzala popri Schumannovom Violončelovom koncerte a mol (emotívna Camille Thomas) a Mendelssohnovi Bartholdym aj skladbičku Ľudovíta Rajtera Allegro sinfonico. Iné slovenské dielo, tento raz od minima na festivale uvádzaných žijúcich autorov, resp. v tomto prípade autoriek strednej generácie (je to žalostne málo!), farebne a v kontrastoch invenčne zinštrumentovanú Turbulenciu od Ľubice Čekovskej, priniesla rímska Accademia di Santa Cecilia. Určite aj vďaka dirigentovi Jurajovi Valčuhovi. Vrcholným číslom večera bol výkon dych berúceho Behzoda Abduraimova v Prokofievovom Druhom klavírnom koncerte g mol. Ak slovo dokonalosť smie mať v slovníku recenzenta svoje miesto, tak v tomto prípade sedí bezo zvyšku.

Ak píšem o excelentných inštrumentálnych sólistoch tohtoročných BHS, tak k nim rovnako patrí macedónsky klavirista Simon Trpčeski (Griegov Klavírny koncert a mol), romanticky vrúcny, opojný v pianách a burcujúci vo fenomenálne úderných, stopercentne presných akordoch. Muzicírovanie si plne vychutnal, keď ho sprevádzal Royal Philharmonic Orchestra s dirigentom Vasilym Petrenkom. Londýnčania oblažili transparentnou Prokofievovou „Klasickou“ symfóniou č. 1 a strhujúco sformovanou a vygradovanou Symfóniou č. 2 od Jeana Sibelia. Pripravili jeden z najsilnejších zážitkov festivalu s nezvyklým počtom prídavkov (sólista tri, orchester dva).

K ozdobám hudobných sviatkov patrilo aj hosťovanie technicky bravúrneho a emotívne hĺbavo cítiaceho arménskeho huslistu Sergeya Khachatryana (Sibeliov Husľový koncert d mol) s až nečakane kvalitne pripravenou Štátnou filharmóniou z Košíc. Viedol ju Robert Jindra, jediný z mocnej skupiny českých dirigentov strednej generácie, ktorých sme uvítali na BHS. Nuž a pokiaľ ide o domácich majstrov taktovky, tých zastupoval 80-ročný Ondrej Lenárd (na čele Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu) a svetobežník Juraj Valčuha. Tvrdiť, že sú jediní hodní účasti na BHS, by nebolo celkom pravdivé. Hoci, žiaľ, veľký výber nemáme.

Napokon k rezidenčnému festivalovému orchestru, Slovenskej filharmónii. Z troch koncertov som navštívil otvárací so šéfdirigentom Danielom Raiskinom a druhý s hosťujúcim Markusom Poschnerom, pričom hostiteľovi patril aj záverečný. V oboch hrali naši filharmonici s oduševnením, v evidentnej snahe držať krok s renomovanými zahraničnými telesami a preukázali potenciál pod inšpiratívnym vedením im konkurovať. Na úvodnom večere zaznela neprávom obchádzaná kantáta Spievať? od Ilju Zeljenku (vznikla v roku 1972 keď jej autor bol v nemilosti politických normalizátorov, takže premiéru mala až o 20 rokov neskôr a nepochopiteľne po nej nastala ďalšia dve desaťročia trvajúca prestávka), kde sa predstavila v sopránovom parte Slávka Zámečníková a recitoval Ján Gallovič. Dejan Lazić sa v Lisztovi prezentoval ako technicky i výrazovo vyspelý umelec.

Pod Poschnerovou taktovkou okrem Brahmsovej 4. symfónie zožal búrlivý aplauz český virtuóz Radek Baborák za Koncert pre lesný roh a orchester od Richarda Straussa. Bola to ukážka maximálneho zúročenia možností, ktoré chúlostivý nástroj poskytuje z hľadiska techniky, výrazu, dynamiky. Skrátka, skvelé.

Nenárokujem si ponúknuť čitateľom kompletné zhodnotenie Bratislavských hudobných slávností 2022. Chýba mi niekoľko nenavštívených koncertov. Z toho, čom som za dva týždne prežil (nezanedbateľné popoludnie s piesňami slovenských skladateľov vrátajúc), azda môžem konštatovať, že festival sa vracia do regulárnej podoby spred pandémie. Nemal by však spať na vavrínoch. Vždy je čo vylepšovať, dramaturgicky cizelovať, siahať po menej obohranom repertoári, aj po hudbe 21. storočia. Minimálne v podujatiach, kde je možné programové zostavy ovplyvniť.

V ponuke tohto ročníka sa nenachádzalo žiadne dominantnejšie vokálno-inštrumentálne dielo, tým pádom sme nemali možnosť stretnúť sa so zahraničnými spevákmi. Bolo by tiež užitočné vrátiť sa k dávno nepraktizovaným celovečerným piesňovým večerom. Pri žalostnej situácii v Opere SND by nebolo na škodu siahnuť aj po koncertnom uvedení operného diela, čo je vo svete, aj na festivaloch, bežné. Celovečerné sólistické recitály umelcov svetovej špičky sa však nedostavili ani v sfére inštrumentalistov, kde sme na koncertoch s orchestrami zaznamenali viacerých adeptov na tento typ prezentácie. To sú len niektoré z ciest k pozdvihnutiu značky BHS ešte o stupienok vyššie.