Cikkerův Jánošík v novém nastudování banskobystrické opery

Je téma Jura Jánošíka aktuálna?

Slovenská operná „klasika“ nemá korene zapustené tak hlboko, ako je to v okolitých hudobných kultúrach. Výrazne ju začali písať dvaja skladatelia, stavajúci piliere našej modernej národnej opery, až v polovici dvadsiateho storočia: Eugen Suchoň a Ján Cikker. Počtom skomponovaných operných opusov sa oveľa plodnejším stal druhý z nich. Zanechal deväť dokončených titulov.

Otázkou je, do akej miery tri slovenské operné divadlá dokážu vlastnú históriu reflektovať a pestovať a zveľaďovať úctu k nej. Pritom nejde len o dvojicu spomenutých „lídrov“ našej hudobnodramatickej spisby, ale aj o skladateľov, respektíve diela, ktoré sa aj napriek nespochybniteľným kvalitám opätovných naštudovaní zatiaľ nedočkali. Štátna opera v Banskej Bystrici je svojou dramaturgickou víziou skôr pozitívnou výnimkou. Má v repertoári Suchoňovu Krútňavu, nedávno uviedla Cikkerovho Coriolana a v sobotu sa po tridsiatich dvoch rokoch vrátila k prvej opere banskobystrického rodáka Jána Cikkera, k Jurovi Jánošíkovi. Pre porovnanie s Operou Slovenského národného divadla: Tá uviedla dielo naposledy roku 1972 s dvoma desiatkami repríz v priebehu vyše dvoch rokov. Ján Cikker svoju opernú prvotinu začal komponovať ako tridsaťdeväťročný roku 1950, dokončil ju roku 1953 a premiéra sa uskutočnila v novembri 1954 v Opere Slovenského národného divadla.

Čo hľadať dnes v danej predlohe? Svedectvo doby, oživenie legendy, nadčasovosť morality? Jedna odpoveď je nespochybniteľná. Tou je kvalita samotnej partitúry. Pochopiteľne, Juro Jánošík nie je programovou symfonickou hudbou, ale javiskovým útvarom úzko spätým s libretom. Téma opery je jednoznačná. Viaže sa k slovenskému zbojníkovi a ochrancovi chudobných Jurovi Jánošíkovi, ktorého popravili roku 1713.  Banskobystrický rodák sa týmto dielom, venovaným „svojmu mestu a kraju“, vyrovnal s národnou legendou, s povesťou nielen preňho známou od detstva, navyše geograficky spätou aj s miestami jeho mladosti. Ako človeku humanisticky založenému mu imponovalo v hlavnom hrdinovi stelesnenie symbolu boja za slobodu a celkom prostá viera v ľudské dobro. V rozhovore pri príležitosti uvedenia opery roku 1972 v Slovenskom národnom divadle Ján Cikker pripustil, že s odstupom dvoch desaťročí by scénu smrti vyjadril skôr ako posolstvo.

Táto téza sa stala dominantnou aj v najnovšom naštudovaní Jura Jánošíka inscenačným tímom v zložení Roman Polák (réžia), Jaroslav Valek (scéna) a Peter Čanecký (kostýmy). Ako s ňou prakticky naložiť? Je legenda o zbojníkovi schopná aktualizácie? Máme aj dnes zbojníkov, šľachtu a chudobu, hádže sa hrach pod nohy, vešajú sa odsúdení na šibenicu? Roman Polák sa o sprítomnenie príbehu pokúsil. Cikkerovo dielo vyzliekol z folklórneho šatu, zrušil celý ľudový kolorit a mal v úmysle absolvovať s ním cestu časom. Prvé dva obrazy chceli evokovať minulosť (scénografia však tomuto zámeru neprispievala, bola rovnaká po celý čas) a počnúc tretím by mal divák cítiť prítomnosť. Možno vo verbálnej rovine a v zdôraznení nadčasovej túžby mať svet nepolarizovaný na základe hmotných statkov, je to príťažlivé motto. Našiť ho však na konkrétnu opernú predlohu už naráža na vážnejšie trhliny v logike. Isteže, Roman Polák nemal v úmysle inscenovať realistickú drámu, ale ak už narábal moderným inštrumentáriom, tak akceptovanie niektorých scén (prepad šľachticov v tretím obraze, podhodenie hrachu v štvrtom obraze či záverečný výjav pod šibenicou) si vyžadovalo značnú dávku diváckej asociatívnosti. Trocha predimenzovaná, akoby z akčného filmu, a teda z iného sveta, bola prestrelka v Záhorovej krčme.

Sú opery, ktoré domyslenú a zdôvodnenú aktualizáciu unesú, ba môže im zavše priniesť aj pridanú hodnotu. No v prípade Jura Jánošíka ma o tom koncepcia Romana Poláka v módnom čiernobielom vizuálnom tvare (stereotypná Valekova scéna s opakovaním princípu rozvárania svetlého priestoru uprostred čierneho horizontu) nedokázala presvedčiť. Napríklad na rozdiel od Suchoňovej Krútňavy, kde sa pod vrstvou folklóru odvíja plnokrvný a do dneška prenositeľný dramatický príbeh, dej Jánošíka možno brať ako ľudovosťou nasiaknuté mravné posolstvo. Z diela tak úzko prepojeného s ľudovou symbolikou vybudovať scivilnenú a odpatetizovanú súčasnú drámu je skôr iluzórne. Niektoré obrazy posunul Polák do komornej atmosféry (úvodný, so zborom umiesteným na balkóne hľadiska), iné osviežovali tanečníci v choreografii Stanislavy Vlčkovej. Dynamicky vyzneli vo vyslovene baletných číslach, ilustrovanie inštrumentálnych úsekov bolo však rušivé.

Bez akýchkoľvek pochybností možno uvítať hudobné naštudovanie Mariána Vacha. Stal sa z neho v súčasnosti najzasvätenejší a analyzujúci znalec operného odkazu Jána Cikkera. Jeho pretlmočenie partitúry poctivo pripraveným orchestrom Štátnej opery vychádzalo jednak z uchopenia detailov predlohy, rozboru motívov, harmonických a rytmických zvratov, jednak z modelovania farieb. Dirigent vo svojom poňatí nijako nepotláčal „symfonickosť“ partitúry, nechával ju vyznieť najmä v orchestrálnych medzihrách, no objem zvuku vždy podriadil sólistom. Tým umožnil aj menším hlasom zrozumiteľne vyartikulovať text. Zreteľný kus práce odviedlo aj zborové teleso, pripravené Ivetou Popovičovou.

V Jurovi Jánošíkovi je dvadsaťpäť postáv, mnoho malých a stredných, no jedna dominantná. Jednoducho, na tenoristovi v titulnej úlohe stojí a padá účinok naštudovania. Latku kritérií, ktorú nastavil historicky prvý predstaviteľ Jánošíka Dr. Gustáv Papp, je takmer nemožné prekonať (stvárnil ho vo všetkých troch bratislavských inscenáciách) a pre nás, ktorí si jeho kreáciu pamätáme, stále ostáva kritériom. S tým sa musí zmieriť aj súčasný banskobystrický predstaviteľ Michal Hýrošš.

Stále mladý umelec, avšak už s desaťročnou praxou, sa stretol s partom, ktorý bol takpovediac o číslo väčší, než je jeho momentálny potenciál. Pokiaľ krátke deklamačné vstupy síce bez zjavnejšieho výrazového nasadenia zvládol, v súvislejších lyrickejších častiach druhej polovice znel jeho hlas menej stabilne a v árii Zasvitne deň z piateho obrazu musel siahnuť až na dno svojich technických možností. Po hereckej stránke ťažko povedať, či vyslovene odpatetizovaná kreácia bola cieľom réžie, alebo východiskom z núdze.

Zo ženských postáv vyšla pozoruhodne najmä Veronika Mihalková ako Zuza. V dramatickom parte, hoci nie dlhom, ale exponovanom, preukázala kvality svojho materiálu, farebnosť i priebojnosť tónu. Milka Patrície Macák Solotrukovej občas znela ostro, no našla si aj hlasovo pôsobivé miesta. Nerátajúc postavy núdzovo obsadené zboristami, v stredných a menších úlohách imponoval výrazný profil Jánošíkovho otca Jána Gallu či kantabilný, ale aj charakterotvorný Gajdošík Jozefa Gráfa. Za zmienku stoja menšie postavy, stvárnené sólistami prvého odboru, akými sú Zoltán Vongrey (Skala), Martin Popovič (Uhorčík), Ivan Zvarík (Okoličányi), ale aj nováčikmi Matúšom Bujňákom (Hrajnoha) či Markom Pobudom (Lehotský). Eva Lucká ako Mara bola od možnosti part odspievať odklonená až do parodizujúcej polohy. Tá jej však vyšla.

Žijeme v oficiálnom Roku slovenskej hudby. Banskobystrická Štátna opera si ho pripomenula dramaturgicky plne akceptovateľným návratom domácej „klasiky“. Juro Jánošík si ho určite zaslúžil, hoci aj na tenkom ľade inscenačnej verzie, pokúšajúcej sa o časový presah námetu. Navyše, spoznali sme ho v pôvodnej verzii. V tej predchádzajúcej banskobystrickej, spred tridsiatich dvoch rokov, bol napríklad nezmyselne vyškrtnutý celý piaty obraz. Novú inscenáciu však treba hneď začerstva reprízovať. Nájsť publikum, prípadne aj so slovným dramaturgickým úvodom do problematiky a stručným osvetlením ambície inscenátorov, by nemal byť problém. Slovenská tvorba na domácom javisku je raritou. A rarity predsa lákajú aj mladých.

 

Hodnotenie autora recenzie: 65 %

Ján Cikker:
Juro Jánošík
Hudobné naštudovanie: Marián Vach
Dirigent: Marián Vach
Réžia: Roman Polák
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Peter Čanecký
Zbormajsterka: Ivana Popovičová
Zbor, balet a orchester Štátnej opery
Premiéra 5. marca 2016 Štátna opera Banská Bystrica

Juro Jánošík – Michal Hýrošš (alt. Robert Smiščík)
Jánošíkov otec – Ján Galla
Mikuš – Slavomír Macák
Milka – Patrícia Macák Solotruková
Skala – Zoltán Vongrey
Uhorčík – Martin Popovič
Hrajnoha – Matúš Bujňák
Gajdošík – Jozef Gráf
Ladislav Okoličányi – Ivan Zvarík
Alexander Čemický – Anton Baculík
Boldižar Palugyay – Marián Hadraba
Elena Palugyayová – Slavomíra Kaprálová
Tibor Radvanský – Dušan Kubíny
Jozef Jakuffy – Daniel Kováčik
Jakub Lowenburg – Karol Kurtilík
Ján Záhora – Igor Lacko
Mara – Eva Lucká
Zuza – Veronika Mihalková
Lehotský – Marek Pobuda
Študenti – Darina Benčová, Michaela Kraus, Ivana Kurtulíková, Juraj Kašša
Kňaz – Igor Kúchen

www.stateopera.sk