Cimbálový recitál se Slovenskou filharmonií – fúze hudby a umělců

Na úvod zaznel výber zo Suity d mol Sylviusa Leopolda Weissa. Mykhaylo Zakhariya predviedol širokú škálu farieb tónov, bezchybnú technickú hru a vyzdvihnutie Weissovho kvázi improvizačného štýlu. Úprava lutnových skladieb pre cimbal je prirodzená, hoci barokový cimbal znie už trochu exoticky. Síce sa cimbal v tejto polohe nepribližuje k majestátnosti iných diel z Weissovej tvorby, no napriek tomu obsahuje všetky prvky, vďaka ktorým je Weiss taký ušľachtilý, taký expresívny a dôležitý skladateľ.

Je kurióznym faktom, že pôvodne zjavná sexualita sarabandy nebola nikdy úplne odstránená. Možno je to rovnaké pre akýkoľvek tanečný pohyb v typickej barokovej suite, ale najmä v sarabande číha sex a smrť vždy pod povrchom. U Weissa sa zdôrazňuje provokatívna priehľadnosť hudobnej formy a melancholický odtieň cimbalu; so Zakhariyom je to rovnaké – vedie divákov jemnou manipuláciou so striedaním napätia a uvoľnenia v hudbe.

Suita d mol (obľúbená tónina barokovej lutny) je jedným z posledných a najambicióznejších diel skladateľa, pravdepodobne z 40. rokov 17. storočia. Dielo je harmonicky exploratívne a dokonca aj finále ponúka priestor na virtuozitu. Špecifický zvuk vytvára ukrajinský umelec hraním s neobalenými paličkami.

Zakhariya sa sólovo predstavil tiež v skladbách Bohdana Kotiuka a Györgyho Kurtága. Tu sa ukázalo prepojenie stredoeurópskej hudby s cigánskou, rumunskou a maďarskou ľudovou hudbou. Na toto spojenie poukazujú aj iné svetové osobnosti, s maďarskými orchestrami napríklad dirigent Iván Fischer (okrem iného na koncerte BBC Proms v roku 2018).

Bohdan Kotiuk vytvoril Druhú rapsódiu špeciálne pre Zakhariyu, ktorý opäť využíva pre cimbal špecifický zvuk tým, že palička po údere zostáva na strunách. Podľa jeho vlastných slov „málo používaným spôsobom hry je hra troch tónov naraz pri jednom údere“. Druhá rapsódia je technicky náročná a skladbu v umelcovom podaní môžeme na jeho recitáloch počuť pravidelne, slovenská premiéra podľa dostupných informácií znela prvýkrát v Prešove v roku 2018.

Aj dielo ďalšieho súčasníka Györgyho Kurtága patrí k tým, ktoré sú náročné, no v podaní majstra sa ukáže zrelý hudobný odkaz. Cyklus črepiny patrí ku kompozíciám, ktoré si vyžadujú maximálnu pozornosť na detaily, každá – aj menej podstatná – informácia naberá v cykle dôležitosť. Zo Zakhariyovho podania má divák pocit, že nesmie nič prehliadnuť. Súčasne umelec zachováva výrazovú slobodu a intenzitu, tak príznačné pre Kurtágovu tvorbu.

Slnečné kolo Igora Haidenka umocnilo dojmy zo širokej variability zvuku a techniky hry na cimbale. Zakhariya si na svoj recitál vybral virtuózne špecifické diela, ktoré ukazujú cimbal v doteraz pre mnohých neznámom svetle. Aj táto jednočasťová kompozícia bola sugestívna, s dobre vystavanými kadenciami, energická a eskalujúca.

Slovenská scéna world music nie je veľká, ale ponúka viacero silných mien. Jedným z jej nestorov je Stanislav Palúch, v tomto žánri známy vďaka mnohým projektom (za všetky spomeňme Gypsy Baroque s Vittoriom Ghielmim a orchestrom Il Suonar Parlante). Zostavu koncertu doplnili Ján Rigo (kontrabas) a Marco Pillo (gitara).

Dielo Stanislava Palúcha v sebe nesie autorove typické znaky prepájania žánrov. Rytmické pasáže sa striedajú s kadenciami, hlavná melódia sa často presúva medzi jednotlivými nástrojmi. Ide o zmes world music, fusion, swingu, ale aj slovenskej ľudovej hudby. Skrátka je to typický Stano Palúch vo skvelom komornom obsadení a svetovým cimbalistom.

Večer Hudobnej mozaiky bol ďalším z koncertov, ktorý by sme si priali vidieť naživo, ale zároveň sme radi, že vďaka komornému obsadeniu sa mohol realizovať aj v tejto dobe. Inak výborný dojem z koncertu trochu poškodilo až príliš komorné nasvietenie orientované iba na cimbal a nižšiu úroveň hlasitosti kontrabasu v porovnaní s celkovým zvukom.