Další porce Nurejeva v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (189)
Tentoraz:

• Detektívka o mnohých podozrivých (3)
• Kniha pre fajnšmekrov od Ardani Artists
• Čo sleduje fotografka Tamara Černá SofiG?

„Dance to Freedom“ Rudolfa Nurejeva (3)
Ak ste nečítali minulé dva diely Baletnej panorámy a teraz ste v šoku po návrate z dovolenky, odporúčam kliknúť (tu), kde prvý diel Detektívky o mnohých podozrivých vo viac-menej bezstarostnom lete mapuje najdôležitejšiu udalosť v živote slávneho tanečníka 20. storočia Rudolfa Nurejeva, jeho útek na západ. Slávne turné súboru do Paríža a Londýna malo po prvom kozmonautovi v roku 1961 vraziť ďalší klin do napätých vzťahov Sovietskeho zväzu a Európy a ukázať po vedeckej a technologickej nadvláde nadvládu kultúrnu. Prísľub dobrého valutového zisku a samozrejme sláva predtým imperátorského baletu, dnes lásky revolučného ľudu, stál za risk vystaviť chudobných umelcov pokušeniu západných imperialistov. Pre vyvolenú časť súboru to bola životná šanca vidieť európske metropoly, okúsiť slastný závan jari šesťdesiatych rokov s ich divokou revolúciou slobody. Podozrivých či aktérov pribúda.

V prvej časti to bol samotný Kirovov balet; súbor žijúci ako svet vo vlastnom totalitnom svete. Hrajúci tituly schválené režimom, tituly oklieštené, mnohokrát zastarané, uchovávané ako rodinné striebro. Ohromný moloch. Nurejev svojim mladým rebelským spôsobom podkopával autoritu pedagógov, znepriateľoval si kolegov, jeho strmá cesta nahor vďaka ohromnému drilu a nadaniu šokuje pospolitosť žijúcu s klapkami na očiach vo vlastnom kafkovskom zámku. Mnohé baleríny a Rudolfove kolegyne však boli viac než sympatické a odhalili mnoho z mladíckych rokov budúcej svetovej baletnej hviezdy. Sú aj pripomienkou hviezdnych dejín Kirovovho baletu v druhej polovici prebohatého 20. storočia, na ktorý sa dnes s prizmou politiky a vlastnej skúsenosti našich dvoch krajín so Sovietskym zväzom nazerá dosť pohrdlivo. Potom nasledoval kľúčový hráč – kráľ súboru Konstantin Sergeyev (tu) či mladá vychádzajúca hviezda Alla Osipenko. Dnes defilé či skôr výsluch pokračuje.

Akty 4
Ďalej tu máme posluhovačov samotného diabla. Hlavná figúra agent KGB Vitaly Strizhevsky. Jedna z najzaujímavejších postáv v celom prípade. Jedna z najzložitejších a najzáhadnejších. Podľa zdrojov priamo z bývalých veliacich dôstojníkov či pešiakov, v tom čase prebiehala vojna vo vnútri ruskej tajnej služby. Časť súdruhov chcela urobiť čistky a zmeny a napomôcť tak k zmene režimu. Strizhevskeho synovec potvrdzuje, že tanečník mohol byť využitý ako zbraň pre zhanobenie schopností KGB a zdiskreditovania vedenia KGB. Vlastná vojna vo vnútri studenej vojny, jedna z mnohých. Nevedno, kedy Rudolf prvýkrát stretol Vitalyho Strizhevského. Ten bol totiž samotnou šedou eminenciou Kirova. Oficiálne bol výkonným riaditeľom Kirovovho divadla, ale všetci dobre vedeli, že to je funkcia krycia, že je to skrytý pracovník KGB, aby zvnútra na všetko dohliadal a sledoval zákulisné intrigy, reči v šatniach aj sprchách, aby KGB medzi politicky nespoľahlivými umelcami nič dôležité neuniklo.

Pred odchodom museli tanečníci povinne absolvovať návštevu komisie. Najprv dostali prednášku ako sa na západe chovať a robiť česť ZSSR. Potom po jednom chodili do vedľajšej miestnosti, ktorej predsedal tribunál dôležitých. Výberová komisia mala právo veta a mohla z akéhokoľvek dôvodu kohokoľvek vylúčiť. Rudolf dostal otázku, prečo ešte nevyriešil svoj vzťah ku Komsomolu (pozn. autora – Komunistický zväz mládeže). „Pretože som mal na práci dôležitejšie veci, než takéto hlúposti“, vykríkol tanečník.

Samotný diabol má svoj centrálny mozog KGB. Rudolf ich zamestnával už na ceste do Viedne na baletnú súťaž, keď ruskí emigranti v meste na Dunaji vítali rozkošný sovietsky autobus s baletnou elitou Leningradu a Moskvy tým, že im vhadzovali cez otvorené okná Doktora Živága, ktorý bol v Rusku na zozname nežiadúcich kníh. Rudolfove porušenia príkazov a slobodný duch s akým kočoval po Viedni, ich desil. Po jeho Don Quijotovi v Kirovovom divadle navyše vystrojil nevídaný škandál. Na predstavení bola prítomná americká skupina umelcov, ktorí mali v Sovietskom zväze turné s muzikálom My Fair Lady. Umelci boli mladým tanečníkom takí fascinovaní, že ho čakali pri služobnom vchode do divadla. Keď Rudolf vyšiel, bol nadšený mladými umelcami do takej miery, že sa vykašlal na svojich fanúšikov, ktorí chceli autogram a dokonca kvetmi, ktoré dostal, obdarovával nepriateľských západných imperialistov spoza oceána.

Samozrejme to nebol koniec. Rudolfa ráno pozvali na raňajky. Keď vstúpil do prepychovej jedálne Grand Hotela Europa, dostal prvé ovácie v stoji, keď Američania prestali raňajkovať a spontánne oslavovali jeho večerné predstavenie. A ešte sa potom s nimi túlal po Petrohrade všetkým na očiach. Hrôza. Je pre mnohých šokujúce, že tento výrazný prehrešok voči dobovej morálke a nezrelosť voči nebezpečným zvodom kapitalistov, mu nepoškodili kariéru. Po Giselle s Allou Shelest bol s Kurgapkinou pozvaný na víkendové stretnutie kultúrnej a politickej elity ZSSR k samotnému Nikitovi Chruščovovi. Bol predstavený jeho manželke Nine Petrovne, aj vojenským maršalom. Kým Chruščov jedol, Rudolf s Kurgapkinou mu pred stolom tancovali adagio z Don Quijota. Potom ich vystriedal pri klavíri virtuóz Svjatoslav Richter. Až rundy vodky a povinné spevy pre sovietske vedenia strany prerušili umelecký program.