Nurejevův bod zlomu podruhé v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (188) 
Tentoraz:

• Detektívka o mnohých podozrelých (2)
• Baletná diktatúra na Kube
• Čo sleduje Lukáš Slavický?

„Dance to Freedom“ Rudolfa Nurejeva (2)
Letné čítanie pre baletných divákov k dovolenke pokračuje druhým dielom. Ako správna detektívka má poriadne zápletky a mnoho podozrivých. V prvej časti sme nahliadli do prvého zväzku o Kirovovom balete (tu). Súbor žijúci ako svet pre seba vo vlastnom totalitnom svete. Hrajúci tituly schválené režimom, tituly oklieštené, mnohokrát zastarané, uchovávané ako rodinné striebro. Ohromný moloch. Rudolf Nurejev svojim mladým rebelským spôsobom podkopáva autoritu pedagógov, znepriateľuje si kolegov, jeho strmá cesta nahor vďaka ohromnému drilu a nadaniu šokuje pospolitosť žijúcu s klapkami na očiach vo vlastnom kafkovskom zámku. Slávne turné súboru na západ, po prvom kozmonautovi v roku 1961, do Paríža a Londýna malo vraziť ďalší klin do napätých vzťahov Sovietskeho zväzu a Európy a ukázať po vedeckej a technologickej nadvláde nadvládu kultúrnu. Prísľub dobre zaplatených valút a samozrejme sláva predtým imperátorského baletu, dnes lásky revolučného ľudu, stál za risk vystaviť chudobných umelcov pokušeniu západných imperialistov. Pre vyvolenú časť súboru to bola životná šanca vidieť európske metropoly, okúsiť slastný závan jari šesťdesiatych rokov s ich divokou revolúciou slobody.

Jednou z posledných kapitol rozkolu medzi Nurejevom a Kirovovým baletom sa stala po menovaní Sergeyeva za riaditeľa súboru práca Nurejeva s choreografom Yurim Grigorovichom. Grigorovich Nurejeva láskyplne podporoval od jeho Giselle, ktorú bedlivo sledoval. Povolil mu aj zmeny v choreografii, ktoré Nurejev chcel. Keď Grigorovich postavil svoj, v ZSSR priekopnícky balet Kamenný kvietok, Rudolf ho fascinoval svojou tatárskou fyziognómiou a romantickým výrazom. Úspech u domáceho publika bol ohromný a tak Grigorovich dostal ďalšiu veľkú šancu. Vybral si tureckú drámu o láske a tak sa začala rodiť slávna Legenda o láske. Grigorovich pokrokovo chcel obmedziť zástoj pantomímy v novej kreácii a rozvinúť tanečný jazyk pre vyjadrovanie emócií aj deja. Vo vyhynutej tradícii Baletu Russes bolo celé dielo starostlivo naplánované s hudbou na zákazku od Arifa Melikova a výpravou Simona Virsaladzeho. Rudolf sa stal múzou Grigorovicha. Bol obsadený pre hlavnú pánsku rolu Ferchada a vtedy sa prvýkrát preukázal Rudolfov inšpiratívny vplyv aj na stavbu choreografie. Rudolf ako obdivovateľ Balanchina, ktorý bol pre neho boh, inšpiratívne posúval kroky k novátorskému jazyku a miesto sovietskych mačov, chcel Ferchada tancovať ako rozprávkového Apolla. Grigorovich bol očarený špecifickými krokmi a charakterom. Nurejev presne svojimi nápadmi zapadal do obrazových predstáv choreografa s jeho vidinou perzských miniatúr. Nurejev a Grigorovich vytiahli Ferchada do deja príbehu, nezostal v tieni balerín. Nezostal len partnerom pre tanec balerín, ale so svojimi gazelími skokmi a variáciami bol zrkadlovým obrazom primabalerín. Scénograf Virsaladze prítomný na jednej skúške dojate šepkal: „Neveril som, že niečo také ešte niekedy uvidím“.

Šťastná tvorivá atmosféra skončila pred premiérou. Na veľkej javiskovej skúške, ktorá o hodne presiahla stanovený čas podľa fermanu, sa zrazu Rudolf začal baliť, pretože už poriadne meškal do skúšky na Laurenciu, ktorú mal prvýkrát tancovať s Allou Shelest. „Rudik, kam chceš ísť?“opýtal sa šokovaný Grigorovich. „Ešte sme neskončili. Neoznámil som, že ste prepustený.“ – „Jurij Nikolajevič, ja už musím ísť učiť sa pár skutočných tancov!“, oponoval Nurejev a zberal sa na odchod. Rozčúlený Grigorovich na neho vykrikoval cez sálu: „Ak teraz odídeš, už sa nevracaj“. Ale Rudolf to ignoroval. Grigorovichovo ego a márnomyseľnosť boli tak urazené, že svoju múzu z obsadenia vyhodil a nahradil ho Alexandrom Gribovom. Ale to nebol koniec roztržky. Grigorovich napísal oficiálnu sťažnosť výkonnému riaditeľovi divadla Georgovi Korkinovi. „18. februára o 13.30 pri javiskovej skúške baletu Legenda o láske predstaviteľ roly Ferchada, tanečník R. Nurejev nedodržal svoju prácu. Nielenže odmietol pracovať, ale použil pritom príšerné slová. Pretože to už nebolo po prvýkrát, tanečník R. Nurejev…“ – a tak ďalej. „Podobné eskapády slúžia ako veľmi zlý príklad pre celý súbor“. Za mesiac sa konala premiéra bez Rudolfa. Západní žurnalisti balet síce označili ako „sovietsky gýč“, ale v ZSSR sa stal triumfom a rozpravou o umení a choreografii.

Rudolf si ešte so súborom odbyl Princa v Luskáčikovi a Princa v Labuťom jazere, ktorý však nezaujal. „Petipa nechcel na scéne žiadnych tancujúcich mužov“, komentoval Rudolf Labutie jazero. „Môžeme len chodiť, alebo predstavovať sochy na scéne“. Dobová tlač však nadšene privítala jeho Princa v Spiacej krásavici, kde sa ukázal jeho zmysel a túžba po aristokratickom a kultivovanom princovi. „Bol pre to stvorený. Jeho elegancia bola celkom prirodzená“, spomína Juri Naiditsch, kolega zo súboru. Rudolf po tomto množstve rolí mohol smelšie veriť, že bude na turné poslaný. Čachre s obsadením boli nevídané. Jeden deň na nástenke meno viselo a druhý deň mohlo byť preškrtnuté a s tým aj nádeje na cestu do Paríža a Londýna. Napríklad Ninel Kurgapkina bola rýchlo vyškrtnutá. Do svojej tragickej smrti verila, že to bolo preto, že sa na turné v DDR s Rudolfom vzbúrila protokolu a nechovala sa ako správna sovietska umelkyňa. Nenosila totiž v civile sukňu ale nohavice, za čo bola ostro pokarhaná. Alla Shelest dopadla podobne. Jej meno bolo prečiarknuté a s cestou sa musela rozlúčiť najskôr preto, že už bola pre francúzskeho impresária pristará. Jej part Floriny v pas de deux Modrého vtáka zo Spiacej krásavice dostala Alla Sizova.