Další porce Nurejeva v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (189)
Tentoraz:

• Detektívka o mnohých podozrivých (3)
• Kniha pre fajnšmekrov od Ardani Artists
• Čo sleduje fotografka Tamara Černá SofiG?

 

„Dance to Freedom“ Rudolfa Nurejeva (3)
Ak ste nečítali minulé dva diely Baletnej panorámy a teraz ste v šoku po návrate z dovolenky, odporúčam kliknúť (tu), kde prvý diel Detektívky o mnohých podozrivých vo viac-menej bezstarostnom lete mapuje najdôležitejšiu udalosť v živote slávneho tanečníka 20. storočia Rudolfa Nurejeva, jeho útek na západ. Slávne turné súboru do Paríža a Londýna malo po prvom kozmonautovi v roku 1961 vraziť ďalší klin do napätých vzťahov Sovietskeho zväzu a Európy a ukázať po vedeckej a technologickej nadvláde nadvládu kultúrnu. Prísľub dobrého valutového zisku a samozrejme sláva predtým imperátorského baletu, dnes lásky revolučného ľudu, stál za risk vystaviť chudobných umelcov pokušeniu západných imperialistov. Pre vyvolenú časť súboru to bola životná šanca vidieť európske metropoly, okúsiť slastný závan jari šesťdesiatych rokov s ich divokou revolúciou slobody. Podozrivých či aktérov pribúda.

V prvej časti to bol samotný Kirovov balet; súbor žijúci ako svet vo vlastnom totalitnom svete. Hrajúci tituly schválené režimom, tituly oklieštené, mnohokrát zastarané, uchovávané ako rodinné striebro. Ohromný moloch. Nurejev svojim mladým rebelským spôsobom podkopával autoritu pedagógov, znepriateľoval si kolegov, jeho strmá cesta nahor vďaka ohromnému drilu a nadaniu šokuje pospolitosť žijúcu s klapkami na očiach vo vlastnom kafkovskom zámku. Mnohé baleríny a Rudolfove kolegyne však boli viac než sympatické a odhalili mnoho z mladíckych rokov budúcej svetovej baletnej hviezdy. Sú aj pripomienkou hviezdnych dejín Kirovovho baletu v druhej polovici prebohatého 20. storočia, na ktorý sa dnes s prizmou politiky a vlastnej skúsenosti našich dvoch krajín so Sovietskym zväzom nazerá dosť pohrdlivo. Potom nasledoval kľúčový hráč – kráľ súboru Konstantin Sergeyev (tu) či mladá vychádzajúca hviezda Alla Osipenko. Dnes defilé či skôr výsluch pokračuje.

 

Akty 4
Ďalej tu máme posluhovačov samotného diabla. Hlavná figúra agent KGB Vitaly Strizhevsky. Jedna z najzaujímavejších postáv v celom prípade. Jedna z najzložitejších a najzáhadnejších. Podľa zdrojov priamo z bývalých veliacich dôstojníkov či pešiakov, v tom čase prebiehala vojna vo vnútri ruskej tajnej služby. Časť súdruhov chcela urobiť čistky a zmeny a napomôcť tak k zmene režimu. Strizhevskeho synovec potvrdzuje, že tanečník mohol byť využitý ako zbraň pre zhanobenie schopností KGB a zdiskreditovania vedenia KGB. Vlastná vojna vo vnútri studenej vojny, jedna z mnohých. Nevedno, kedy Rudolf prvýkrát stretol Vitalyho Strizhevského. Ten bol totiž samotnou šedou eminenciou Kirova. Oficiálne bol výkonným riaditeľom Kirovovho divadla, ale všetci dobre vedeli, že to je funkcia krycia, že je to skrytý pracovník KGB, aby zvnútra na všetko dohliadal a sledoval zákulisné intrigy, reči v šatniach aj sprchách, aby KGB medzi politicky nespoľahlivými umelcami nič dôležité neuniklo.

Pred odchodom museli tanečníci povinne absolvovať návštevu komisie. Najprv dostali prednášku ako sa na západe chovať a robiť česť ZSSR. Potom po jednom chodili do vedľajšej miestnosti, ktorej predsedal tribunál dôležitých. Výberová komisia mala právo veta a mohla z akéhokoľvek dôvodu kohokoľvek vylúčiť. Rudolf dostal otázku, prečo ešte nevyriešil svoj vzťah ku Komsomolu (pozn. autora – Komunistický zväz mládeže). „Pretože som mal na práci dôležitejšie veci, než takéto hlúposti“, vykríkol tanečník.

Samotný diabol má svoj centrálny mozog KGB. Rudolf ich zamestnával už na ceste do Viedne na baletnú súťaž, keď ruskí emigranti v meste na Dunaji vítali rozkošný sovietsky autobus s baletnou elitou Leningradu a Moskvy tým, že im vhadzovali cez otvorené okná Doktora Živága, ktorý bol v Rusku na zozname nežiadúcich kníh. Rudolfove porušenia príkazov a slobodný duch s akým kočoval po Viedni, ich desil. Po jeho Don Quijotovi v Kirovovom divadle navyše vystrojil nevídaný škandál. Na predstavení bola prítomná americká skupina umelcov, ktorí mali v Sovietskom zväze turné s muzikálom My Fair Lady. Umelci boli mladým tanečníkom takí fascinovaní, že ho čakali pri služobnom vchode do divadla. Keď Rudolf vyšiel, bol nadšený mladými umelcami do takej miery, že sa vykašlal na svojich fanúšikov, ktorí chceli autogram a dokonca kvetmi, ktoré dostal, obdarovával nepriateľských západných imperialistov spoza oceána.

Samozrejme to nebol koniec. Rudolfa ráno pozvali na raňajky. Keď vstúpil do prepychovej jedálne Grand Hotela Europa, dostal prvé ovácie v stoji, keď Američania prestali raňajkovať a spontánne oslavovali jeho večerné predstavenie. A ešte sa potom s nimi túlal po Petrohrade všetkým na očiach. Hrôza. Je pre mnohých šokujúce, že tento výrazný prehrešok voči dobovej morálke a nezrelosť voči nebezpečným zvodom kapitalistov, mu nepoškodili kariéru. Po Giselle s Allou Shelest bol s Kurgapkinou pozvaný na víkendové stretnutie kultúrnej a politickej elity ZSSR k samotnému Nikitovi Chruščovovi. Bol predstavený jeho manželke Nine Petrovne, aj vojenským maršalom. Kým Chruščov jedol, Rudolf s Kurgapkinou mu pred stolom tancovali adagio z Don Quijota. Potom ich vystriedal pri klavíri virtuóz Svjatoslav Richter. Až rundy vodky a povinné spevy pre sovietske vedenia strany prerušili umelecký program.

Kurgapkina skoro so slzami v očiach sledovala okolie luxusnej dače, kde v potokoch a riečke boli naskladané debničky s najdrahším šampanským. V záhrade sa tiesnili prepchaté stoly prikryté snehobielymi obrusmi ako najluxusnejšie bufety. Prečo to píšem? Rudolf vtedy pošepkal Kurgapkine dôležitú vetu. Iste ju lepšie pochopí český a slovenský čitateľ, než ten západný. „Teraz konečne chápem, čo je ten komunizmus zač.“ Politická situácia sa však vďaka Chruščovovi zlepšila. Dokonca v Rusku hosťoval new yorský American Ballet Theatre s Balanchinom alebo baletné hviezdy ako dánska superstar Erik Bruhn, Maria Tallchief, Francúzi Yvette Chauviré a Michel Renault, celá skupina s muzikálom My Fair Lady. Na turné v DDR sa Nurejev a Ninel museli pravidelne hlásiť zástupcovi Komsomolu na kontrolu. Kamarát chcel Nurejevovi ukázať západný Berlín, čo sa vtedy ešte dalo. Vystúpili z metra a rozprával Rudolfovi, kam tá cesta pokračuje. „Nie, prosím Heinz“, povedal Rudolf a vyzeral pri tom veľmi nervózny. „Nemôžem. Mal by som z toho enormné problémy“, vrátili sa späť.

Statní muži v nevyhnutných pršiplášťoch to v Paríži spackali. Vďaka Nurejevovej hysterickej reakcii a rýchlemu uvažovaniu jeho francúzskych priateľov im vykĺzol cez prsty a vydal sa takzvaným “skokom k slobode” von zo zajatia. Ale KGB hrá dlhú hru. Zbehnutie bolo obzvlášť trápne pre Moskvu, pretože to prišlo iba tri mesiace po tom, čo Jurij Gagarin priekopníckou cestou dobyl vesmír. Nurejev, oslavovaný ako “kozmonaut javiska”, urazil hrdosť a propagandu. Západ si mohol rýchlo nárokovať politické víťazstvo.

Životopisci sa však zhodujú, že tanečníkova voľba bola skôr praktická ako ideologická. Nurejev nemal záujem o politiku. Bol to prirodzený rebel proti orgánu, bez ohľadu na jeho politickú príslušnosť. V Rusku videl len malú šancu roztiahnuť krídla. Dokumenty, odhalené spod prísne strážených trezorov na konci deväťdesiatych rokov, ukazujú zaujímavé informácie, že vedenie Kirovovho divadla a Sovietske veľvyslanectvo v Paríži ignorovali dva príkazy KGB, poslať tanečníka späť do Moskvy už trinásť dní pred jeho útekom. Žeby predsa len centrála mala lepšie správy od donášačov z rád súboru? Diana Solway, autorka jedného zo životopisov tanečníka tiež odhalila, že šéf francúzskej bezpečnostnej kontroly na letisku Gregory Alexinsky, bol tzv. biely Rus, teda nepriateľ sovietskeho režimu. Zistila, že aj z osobných dôvodov nenávidel režim, pretože jeho otec bol uväznený za kritiku Lenina. Keď v Rusku zistili, aké nebezpečie archívy skrývajú, pre istotu ich zase zamkli.

Rudolf v Paríži porušoval kompletne pravidlá pre turné, ktorými sa súbor Kirovovho baletu riadil. Prestal hlásiť svoje výlety KGB a vedeniu a prestal si brať sebou aj sprievod. KGB píše: „Nemal by už viac vidieť svojich priateľov, sú politicky podozriví“, a označení ako kultúrni bohémovia. „Tak musíme prestať“, povedal Pierre Lacotte, keď mu Nurejev podobné zvesti oznamoval. „Ako to môžeš len tak povedať?“, oboril sa na neho tanečník, ktorého oslavuje nielen Paríž, ale na jeho vystúpenia sa díva celý svet. „Sme predsa dobrí priatelia, alebo nie?“ „Je to len pre tvoje dobro“, oponuje zdvorilo Pierre. „Nechceme, aby si bol potrestaný. Musíš byť opatrný. “Ja chcem tráviť ale svoj čas s vami. Sme skvelí priatelia a cítim sa taký šťastný.“

Strizhevsky samozrejme písal svoje depeše na centrálu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu cez veľvyslanectvo. „Je absolútne neznesiteľný“, píše na písacom stroji v svojej kancelárii. 3. júna sa musí dostaviť Sergeyev a riaditeľ Korkin pred cestovnú komisiu centrálnej komisie, aby dostali návody a poučenie. So všetkou bedlivosťou Nurejeva kontrolovať. Nemôžu sa ani posťažovať, že by podával zlé výkony. Navzdory tomu, že sa celé noci do druhej hodiny túla, je špičkový, diváci šalejú a je hlavnou senzáciou turné. Z Moskvy príde príkaz Nurejeva poslať späť do Leningradu. Sergeyev a Korkin s pomocou ruského vyslanca sa snažia do Moskvy vysvetliť, že takýto krok by destabilizoval turné a obraz ZSSR. Podľa mnohých mal Sergeyev neobyčajnú politickú moc. V leningradskej komunistickej partaji bol kápom. Tak ako mnohokrát Rudolfa mohol brániť, tak ho mohol keď potreboval aj zničiť. Baryshnikov naopak spomína, že Sergeyev bol hlboko veriaci apolitický muž, ktorý v skryte duše boľševikov nenávidel. Akoby vysvetlili, že hlavná hviezda, ktorú chcú diváci vidieť a má leví podiel na úspechu predstavení, turné opúšťa. Nurejev sa má umierniť a preukázať dobrú vôľu na spoluprácu. Absolvovať fotografické sedenie so Sergeyevom a sovietskymi balerínami so spriatelenými francúzskymi komunistami.

Bez vedomia toho, že osud pripravuje zásadný zvrat, sa Nurejev vzopäl k mimoriadnym výkonom. V predstavení Labutieho jazera Grand pas de deux v treťom dejstve sa pošmykne a spadne. Hrdo vstane a dovolí si niečo čo málokto. Gestom cára zastaví dirigenta a orchester a pripraví sa znovu na začiatok kódy. Triumfálne Pas de deux dokončí a diváci šalejú. Niečo nevídané. O triumfe sovietskeho baletu pravidelne informujú leningradské noviny Sovietska kultúra. Nurejev dostane z rúk Sergeja Lifara Nijinského cenu. Slučka KGB sa ale sťahuje a tanečník je čím ďalej viac nervózny. Od mnohých kolegov je varovaný. Samozrejme nenápadne, lebo veľký brat a Strizhevsky má svojich ľudí všade, samozrejme aj vo vnútri súboru. V hoteli Moderne je čím ďalej viac príslušníkov KGB. A Rudolf sa v chráme svätej Magdalény pri soche Bohorodičky modlí: „Sprav niečo, nech môžem ostať. Ostať bez toho, aby som musel niečo vykonať, aby to len tak prišlo…. Zariaď to prosím, aby som mohol zostať“.

(Pokračovanie nabudúce)
***

Aktuality
Ak zbierate baletné knihy, máte jedinečnú možnosť rýchlo konať. K jubileu agentúry Ardani Artists, dvadsaťpäť rokov úspešnej baletnej top agentúry, ktorá zastrešuje vo svete najväčšie baletné hviezdy, vyšla výpravná kniha Impresario, zachytávajúca ich hviezdne chvíle, od najlepších fotografov baletu zo sveta. Nechýbajú ani slávni fotografi zo sveta módy ako Patrick Demarchelier, pretože v knihe je aj mnoho fotografií tanečníkov, ktoré zdobili slávne lifestylové časopisy a najvýznamnejšie medzinárodné módne žurnály. To je aj motto knihy Tanečníci v novej dimenzii. Limitovaná edícia dvesto výtlačkov čaká na svojich majiteľov za necelých tristo dolárov. Ďalší darček si 19. a 20. augusta v New Yorku nadelili spolu s divákmi na Gala koncerte: Diana Vishneva, Marcelo Gomes, Friedemann Vogel či Denis Matvienko. Ďalšie gala na rôznych miestach sa už konali a ešte budú, takže záujemcovia o top baletnú ligu, sledujte web agentúry.

Jedným z jej najväčších počinov je projekt Kings of the Dance v ktorom na koncertoch vystupuje aktuálne tá najlepšia zostava pánskych tanečníkov. Hviezdili v ňom David Hallberg, Roberto Bolle, Marcelo Gomes, José Manuel Carreño, Denis Matvienko, Guillaume Côté a ďalší. Či projekty ako Tour de Fource, alebo koprodukčný projekt s Bolšoj baletom Reflections. Na programoch spolupracujú najvýznamnejší choreografia ako napríklad Ratmansky či McGregor a Duato. Do stajne agentúry, ktorú spravujú Sergei a Gaiane Danilian, často označovaní za novodobého Ďagileva, patria najzvučnejšie mená ako Natalia Osipova, Diana Vishneva, Polina Semionova či Ivan Vasiliev. Z New Yorku samotný riaditeľ agentúry Sergei Danilian zaslal pre Panorámu výber fotografií, ktoré môžete v knihe nájsť, aby ste nemali strach, ako sa u nás povie, že kupujete „mačku vo vreci.“ Výborný darček k Vianociam. Áno, už sa približujú.

 

Čo sledujem?
Dnešným hosťom rubriky je vynikajúca baletná fotografka Tamara Černá, známa aj pod umeleckým pseudonymom SofiG, ktorá z Česka prerazila aj do sveta svojimi kompozične pôsobivými a technicky brilantnými fotografiami, ktorými oslavuje, dokumentuje a zvečňuje balet. Začala na baletnej sále, na javisku ako interpretka a sólistka, až sa prepracovala od tých, ktorých si fotia k tým, ktorí fotia iných.

„Jako kolegové přede mnou, i já jsem dlouho přemýšlela nad tím, co z toho, co ráda sleduji tady zveřejním“, hovorí Tamara. „Okruh je široký, ale v těchto teplých dnech jsem chtěla předat především svou náladu, protože miluji léto. Nejprve mě napadla hudba z filmu Табор уходит в небо (pozn. autora – Cigáni idú do neba), která mě v mládí hodně ovlivnila a vždy se k ní s oblibou vracím. Potom Jacques Brell a jeho Je suis un soir d’été. Má oblíbená píseň souznící s teplými večery, které nyní prožíváme“, prezrádza renomovaná fotografka.

„Nakonec jsem se ale vrátila do svého kanálu a věřím, že pochopíte proč. Rozhodla jsem se zveřejnit jedno ze slideshow, ve kterém jsou zobrazeni mí kolegové, abych jim tímto mohla poprvé veřejně vyjádřit svůj dík. Jsou to mladí, krásní a nesmírně talentovaní umělci, kteří určitě právem patří na tyto vaše stránky. Díky jejich obětavosti, lásce k baletu a talentu, moje práce má smysl. Naše společné výtvory prezentují naši kulturu daleko v zahraničí v mnoha zemích. Na obrázcích nejsou všichni, ale já bych tady chtěla moc poděkovat všem, kteří se mnou spolupracovali. Udělali tím něco významného a potěšili čistou krásou hodně duší“, napísala pre rubriku srdečne Tamara Černá. Jej video je tu.

A čo ju čaká v najbližšom období na jej mnohých cestách svetom? „Právě tato tématika je nyní i tím, co mne a můj tým, nyní plně zaměstnává. Hned po mém příjezdu jsme se museli pustit do přípravy nové výstavy v Bělorusku. Pozvání totiž přišlo mimo naše dlouhodobé plány a já bych ráda potěšila své fanoušky i v této zemi. V Bělorusku budou mé fotografie oficiálně vystaveny letos poprvé.“ Tak veľký úspech a mnoho zaujatých a pozorných divákov pre Tamaru. A Tamara Černá SofiG na oplátku pre čitateľov Baletnej panorámy: „Ze srdce přeji krásný, romantický, teplý letní večer!“

 

***
V článku sú mimo iné použité citácie z nasledujúcich zdrojov:
www.belursus.info/la-danse-des-hommes/i.php?c=soloviev
www.ria.ru/culture/20060616/49615309.html
www.mynureyev.narod.ru/BIO.htm
www.mtholyoke.edu/courses/cflachs/limited/osipenko.html
www.telegraph.co.uk/news/obituaries/11324358/Alla-Sizova-obituary.html
Joel Lobenthal: Alla Osipenko – Beauty and Resistance in Soviet Ballet
Julie Kavanagh: Nureyev: The Life
Peter Watson: Nureyev
Otis Stuart: Nurejew, Die Biographie
Alexander Bland: Fontyen and Nureyev
Patricia Foy: Nureyev a Portrait
Diane Solway: Nureyev, His Life