Dirigent, skladatel a varhaník Ján Valach: O Krútňavách života

Dirigent, skladateľ a organista Ján Valach:
O Krútňavách života

Ján Valach (22. 9. 1925, Hnúšťa), významný slovenský skladateľ, dirigent, organista, organizátor umeleckých podujatí, propagátor slovenskej hudby v zahraničí. Od r. 1968 žije a umelecky pôsobí v belgických Antverpách.

Duševná a  fyzická vitalita osemdesiatnika prof. Jána Valacha sú obdivuhodné. A pritom ho život poriadne „pozvŕtal“ v krútňavách života – aj keď ináč, než postavy Suchoňovej rovnomennej opery. Napriek tomu spája Jána Valacha s Eugenom Suchoňom a jeho prekrásnou národnou operou silné puto. Budeme o ňom hovoriť.

Od r. 1989 sa Ján Valach pravidelne vracia na Slovensko – nielen do Braislavy, ale zvlášť do kraja v severnej časti Rimavskej doliny, uprostred Slovenského Rudohoria – do malebného rodného mestečka Hnúšťa, kde bol jeho otec lekárom. Od r. 1997 je tu každý rok vedomostná súťaž žiakov základných umeleckých škôl v predmete hudobná náuka – tzv. Hnúšťanský akord, ktorej hlavná cena bola pomenovaná: „Cena prof. Jána Valacha“.

Pre zaujímavý a zložitý osud umelca – exulanta, ktorý musel opustiť Slovensko pre politické pomery na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia v bývalej Československej republike, sme ho oslovili pri ostatnej návšteve Bratislavy:

Aká bola vaša cesta k profesionálnej hudbe?

Po maturite na gymnáziu v Tisovci r. 1944 som začal študovať medicínu na Univerzite J. A. Komenského v Bratislave – po  vzore otca, lekára – a organ i dirigovanie na Štátnom konzervatóriu. Zakrátko som zistil, že mojím životným osudom je hudba. Medicínu som nechal – i pre náročnosť spojenia dvoch odlišných profesionálnych povolaní. R. 1946 som zložil úspešne prijímacie skúšky na pražskej Akadémii múzických umení. Získal som výnimku Ministerstva školstva a mohol som paralelne študovať dva odbory: organ u B. A. Wiedermanna a J. Reinbergera a dirigovanie: orchestrálne u K. Ančerla a A. Klímu, zborové  u M. Doležila a operné u R. Brocka. V školskom roku 1948/49 som bol tiež poslucháčom hudobnej vedy a estetiky na Karlovej univerzite, čo mi prehĺbilo hudobné poznanie. Roku 1951 som absolvoval AMU štátnou skúškou a organovým koncertom v Dvořákovej sieni – a o rok neskôr tamtiež dirigovanie symfonickým koncertom. Na programe bola aj Suchoňova Sláčikova serenáda…

Medicína tak zostala nesplneným prianím rodičov…

Áno. Po pražských štúdiách som sa stal zbormajstrom známeho Speváckeho zboru slovenských učiteľov, kam som sa  vrátil aj po dvojročnej vojenskej základnej službe. V rokoch 1954-60  som už pracoval aj ako korepetítor a asistent dirigenta v Opere Slovenského národného divadla, kde som naštudoval niekoľko opier a baletov, no pritom som externe pedagogicky pôsobil aj na Vysokej škole múzických umení. So Speváckym zborom slovenských učiteľov som ďalej absolvoval desiatky úspešných koncertov s mnohými slovenskými skladbami, za čo mi v r. 1962 udelili dokonca vyznamenanie Za vynikajúcu prácu…

To ste ešte netušili, že za vynikajúcu umeleckú prácu sa po r. 1968 veľa vďaky nedočkáte

To je ďalšia kapitola môjho života. V r. 1962 som sa stal umeleckým šéfom vtedajšej Opery Divadla J. Gregora Tajovského (pozn. autorky.: dnes Štátnej opery) v Banskej Bystrici a profesorom na Konzervatóriu v Žiline. Vtedy sa začalo moje osobné stretnutie s Krútňavou. Dielo prof. Eugena Suchoňa som poznával už ako mladík, prehrávajúci si jeho klavírne diela a neskôr ako dirigent Speváckeho zboru slovenských učiteľov. Tu som naštudoval dokonca Suchoňov krásny cyklus mužských zborov „O horách“. Postupne som prof. Suchoňa poznával aj osobne. Keď som prišiel r. 1954 do SND ako korepetítor a asistent dirigenta, študovala sa v SND nová verzia Krútňavy. Vtedy som sa podrobnejšie zoznámil s jej partitúrou. Mimoriadne ma zaujala. Keď som dostal ponuku, stať sa šéfdirigentom Opery Divadla J. Gregora  Tajovského, prijímal som funkciu s  podmienkou, že chcem naštudovať aj Krútňavu. DJGT malo mladý operný súbor, a tak sa im moja idea zdala umelecky náročná… No mladý človek má vždy viac elánu než rozvahy. Našťastie, vtedajší riaditeľ divadla Ján Tesák a skladateľ Eugen Suchoň boli mojej myšlienke priaznivo naklonení. Odporúčali mi, aby Krútňavu režíroval Karel Jernek, ktorý dielo s úspechom uviedol na prvej premiére opery – r. 1949 v SND. Ten však našu ponuku – pre iné záväzky – odmietol. A tak sme oslovili mladého operného režiséra Branislava Krišku, ktorý vtedy pôsobil v košickom divadle. Uvádza sa, že o návrat k pôvodnej verzii Krútňavy v DJGT sa zaslúžil Branislav Kriška a vtedajší dramaturg Opery DJGT Igor Vajda, no v skutočnosti sa tak stalo už predtým.História dvoch (ba až troch) verzií Krútňavy je známa odbornej, no menej laickej verejnosti. Je dobré ju pripomenúť. Odráža totiž neuveriteľný ideologický tlak na umelcov po r. 1948, čomu sa nevyhol ani Eugen Suchoň.

Hoci Krútňava mala po premiére v Opere SND 10. decembra 1949 neuveriteľný úspech a kritika ju označila za prvú národnú slovenskú operu, reakcie politikov a niektorých prítomných českých kritikov – určovateľov línie vtedajšieho umenia – avízovali chlad. Darmo autorovi gratuloval Václav Talich, Frico Kafenda, Mikuláš Schneider – Trnavský a ďalší hudobníci. Povereník kultúry L. Novomeský nezatlieskal ani raz… Krátko na to, v januári 1950 bola zvolaná kultúrna komisia ÚV KSS, na ktorej boli L. Novomeský, J. Špitzer, V. Mináč, A. Bagar a ešte jeden pracovník ÚV KSS. Komisia odsúdila libreto ako ponuré, ktoré z hľadiska „súčasnosti“ neobstojí. Záver? Prepracovať libreto tak, aby starý Štelina mal, ako odškodnenie za vraždu syna, vnuka ešte z jeho krvi. Lebo, ako je možné, že hlavná hrdinka – Katrena – ho má s Ondrom Zimoňom, utajeným vrahom Štelinovho syna! Suchoň dlho vzdoroval nátlaku ideologických „znalcov“, ktorým vadil jednak  katarzný záver opery, ale aj inšpirácia libreta novelou „Za Vyšným mlynom“ od vtedy nežiadúceho spisovateľa Mila Urbana. Libreto Štefana Hozu podľa tejto novely mali prepracovať Ctibor Štítnický a Viera Markovičová. Po stiahnutí z repertoáru Opery SND a na úporné prehováranie skladateľa dirigentom Zdeňkom Chalabalom, dovolil Eugen Suchoň r. 1951 teda záver diela prepracovať. Tak vznikla nová, druhá verzia Krútňavy, nazývaná tiež „chalabalovská“. Do nej dopísal Suchoň krásnu áriu Katreny. V Banskej Bystrici sme sa rozhodli uviesť pôvodnú, prvú verziu diela – s pridanou áriou Katreny z druhej verzie, no bez komentátora deja – Básnika, ktorý bol v prvej podobe Krútňavy. Tak vznikla quasi tretia verzia Krútňavy! Tú som potom uvádzal aj v Belgicku a hrali ju aj na zahraničných operných javiskách. Uprednostňovala sa väčšinou aj v domácich uvedeniach. Čo vlastne ideológom tej doby vadilo? V pôvodnom librete sa akcentuje morálna sila starého Štelinu, jeho zmier so synovou smrťou i s Katrenou – prototypom vernej slovenskej ženy. Tá, napriek bolesti a žiaľu za mŕtvym Janom a po poznaní, že jej zákonitý muž Ondrej zabil pred svadbou zo žiarlivosti jej milého, zostáva vernou manželkou Ondreja, s ktorým má syna. Tento záver prináša silnú katarziu, ideu kresťanského odpúšťania a posolstvo o morálke slovenského človeka.Ako prijala verejnosť vaše naštudovanie Krútňavy?

Premiéra v Banskej Bystrici bola 22.6.1963, teda pred 5o-mi rokmi, čo je malé jubileum. Ukázalo sa, že nadšenie, dynamika a rastúca umelecká úroveň mladého súboru dokázali svoje. Spokojnosť majstra Suchoňa a odozva odbornej kritiky boli úprimné a nadšené.

K myšlienke, uviesť národnú slovenskú operu v Belgicku, kde v tých časoch málokto vedel niečo o slovenskej hudbe, ba ani o Slovensku, sa iste prišlo zložitými cestami…

Musím začať trochu skôr. V r. 1958 bola v belgickom Gente Medzinárodná organová súťaž. Na základe predhrávania, z ôsmich česko-slovenských kandidátov, ktorí prešli „sitom“ domáceho výberu, som sa zúčastnil súťaže i ja. Napokon som sa stal jedným z laureátom. Dokonca ma pozvali na organové koncerty, dirigovanie a nahrávky pre bruselský rozhlas. Tak to bolo i r. 1961. Následne však jeden môj brat a sestra emigrovali „na západ“, a tak som dlhé roky mohol mať koncerty iba doma – a vo „východnom“ bloku štátov. Až r. 1967 som bol pozvaný za sólistu Symfonického orchestra v Káhire. Nastalo obdobie „dubčekovskej jari“ a s tým spojené nádeje i uvoľnenie aj v umeleckej sfére. V r. 1968 som hrával už nielen v ZSSR, ale aj v NSR, Belgicku a vo Švajčiarsku. V Belgicku som ako dirigent nadviazal kontakt s Kráľovskou flámskou operou v Antverpách, kde som v priebehu desaťročí naštudoval nielen Krútňavu, ale aj veľa iných, zvlášť romantických titulov. Po okupácii Československa som bol však nútený rozmýšľať, ako ďalej s rozbehnutou kariérou a záväzkami, lebo mi čoraz ťažšie dávali víza na vycestovanie. Hrozilo, že moje zahraničné pôsobenie sa celkom zastaví. A tak sa môj pohostinný pobyt v Belgicku, s naplánovanými záväznými reprízami Krútňavy, zmenil, po dlhom a bolestnom uvažovaní, na trvalú emigráciu. Na Slovensku nám všetok majetok prepadol, s manželkou nás ako emigrantov odsúdili  (doposiaľ však nerehabilitovali) – a tak sme vyše dvadsať rokov žili vo vynútenej izolácii od domova. 

Vráťme sa ku Krútňave…

K jej naštudovaniu v Atverpách došlo takto: Na základe odporúčania ma r. 1967 oslovil vtedajší riaditeľ Kráľovskej flámskej opery v Antverpách – Renaat Verbruggen. Hľadal do repertoáru opery nejaké moderné dielo. Od počiatku som sa ho snažil nadchnúť pre Krútňavu. Hoci obsah i téma Krútňavy boli pre neho neznáme, hudba v ňom vzbudila záujem. Krátko po našom stretnutí r. 1967 nasledovala návšteva p. Verbruggena do Bratislavy, kde sa bližšie zoznámil s E. Suchoňom a jeho dielom. Tým sa začala aj moja antverpská anabáza s Krútňavou. Za režiséra pozvali Karla Jerneka, ktorý si z pražského ND prizval výtvarníka Oldřicha Šimáčka a choreografom bol Štefan Nosáľ z bratislavskej Lúčnice. Krásne kostýmy boli požičané z bratislavského SND. Moja manželka, v spolupráci s pani Verbruggenovou, pomáhala s prekladom libreta a celého spievaného textu do flámčiny. Veľa úsilia sme pred premiérou, ktorá bola 6. apríla 1968, venovali propagácii Krútňavy a jej autora v médiách. Veď o Slovensku vtedy málokto vedel! Mnohí si ho plietli s vtedajšou Juhosláviou. Usilovná práca s verejnou mienkou sa vyplatila. Premiéra a následné dve reprízy za osobnej účasti autora s jeho celou rodinou mali obrovský úspech.Dokonca taký, že riaditeľ antverpskej opery zaradil Krútňavu do dramaturgického plánu i v ďalšej sezóne …

A nebolo to jednoduché, lebo už mal dohovorené kontrakty s účinkujúcimi zahraničnými spevákmi na iné tituly! Faktom je, že v Belgicku som celkovo realizoval 18 uvedení Krútňavy, čo je v kontexte súčasného diela mimoriadny úspech. Okrem Antverp zaznela Krútňava tiež v Gente, navyše televízia v Bruseli nahrala výňatky z opery a belgický rozhlas vysielal z nej ukážky. V Antverpách som pre záujem o skladateľa naštudoval r. 1968 a 1969 tiež Suchoňovu Symfoniettu rusticu a vokálny cyklus Ad astra.

V Atverpách ste sa postupne stali známym dirigentom Kráľovskej flámskej opery a neskôr i umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti Vocali Antwerpen.

Arti vocali Antwerpen sa mi podarilo dostať z umeleckej krízy. Pri  mojom nástupe mali len 40 členov, v priebehu dvoch rokov ich počet narástol na 150. Uvádzali sme významné oratoriálne diela, niekedy v dvoch abonentných koncertoch počas týždňa. Založil som tiež Antverpský komorný zbor a – kvôli existenčnej istote – som sa stal profesorom dirigovania na Kráľovskom konzervatóriu v Gente a učil som organovú hru na Akadémii v Meise (súčasť Bruselu). Viedol som tiež každoročné letné kurzy pre organ a improvizáciu v Antverpách. V Belgicku totiž uzatvárali s umelcami len jednoročné zmluvy – čo vyvolávalo pocit neistoty. A tak bola zárukou započítaných rokov práce do dôchodku len pedagogická činnosť. Z Belgicka sa mi však otvorili dvere do sveta. V Antverpách som nadviazal na prerušenú, desaťročia udržiavanú tradíciu každoročného uvádzania Bachových Matúšových pašií. V Rubensovom roku 1977 ma poverili dirigovať sériu koncertov flámskeho národného diela: Rubensovej kantáty od Petra Benoita, ktorá neskôr vyšla v mojom naštudovaní aj na LP a CD. Ako organista a dirigent som vždy uvádzal aj diela slovenských skladateľov a mnohé som zredigoval pre belgické vydavateľstvá. Okrem toho som komponoval…

Povedzte nám niečo aj o obdivuhodnej tradícii každoročného  uvádzania Bachových  Matúšových pašií v Antverpách…

Túto tradíciu tradíciu založil r. 1923 skladateľ, dirigent a dlhoročný riaditeľ tunajšieho konzervatória Lodewijk de Vocht (1887-1977). Desaťročia bol dušou hudobného života v Antverpách. V tamojšej katedrále pripravoval obľúbené koncerty so zmiešaným zborom Cecilia. Do svojej osemdesiatky udržiaval tradíciu uvádzania Matúšových pašií – uviedol ich 40-krát. V r. 1977, po jeho smrti, som nadviazal na túto krásnu veľkonočnú poctu veľkému Bachovmu dielu. A tak sa na Bielu sobotu stretávali – vždy v inom antverpskom chráme – „Priatelia Matúšových pašií“, pre ktorých sa veľkonočné sviatky začínali až vtedy, keď zbor dospieval posledný verš Matúšových pašií: „Pokojná vľúdnosť, vľúdny pokoj“ („Ruhe Sanfte, Sanfte Ruh“). Nakoľko sú Matúšove pašie pridlhé, aby zazneli iba na večernom koncerte, začínali sme koncert už poobede. Matúšove pašie v mojom naštudovaní odzneli v Antverpách naposledy 14. 4. 2001: celkovo 25-krát! Časom organizáciu celej akcie prevzala moja manželka Blanka (pozn. aut.: B. Valachová zomrela r. 2012). Na Bachove pašie chodili do Antverp nielen domáci, ale aj zahraniční návštevníci. Som rád, že toto veľké a náročné dielo som mohol dirigovať r. 2006 aj vo Veľkom evanjelickom chráme v Bratislave.S mimoriadnym ohlasom sa v Belgicku i Bratislave stretlo aj  uvedenie vášho mystického oratória De klepper/De klok, do slovenčiny prebásnené Jelou Krčméry-Vrteľovou po názvom Klepáč/Zvon. 

Oratórium som skomponoval pri príležitosti 800. výročia medicko-pedagogického inštitútu Terbank v Leuvene, špeciálnej školy pre mentálne postihnuté deti. Pred 800. rokmi tu bolo prvé leprosérium na belgickej pôde. Premiéra bola 30. mája 1997 pod mojou taktovkou v starom belgickom univerzitnom meste Leuven. V Bratislave som sa jej dočkal s veľmi srdečným prijatím 7. marca 2008 vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu. Dielo vychádza z bolesti a rozjímania nad nevyliečiteľne chorými, ktorých v stredoveku avízoval rapkáč – klepáč, symbol blížiaceho sa nebezpečenstva. Zvon je zasa symbolom nádeje, zvukom, ktorý ľudí k sebe zvoláva. Dielo som skomponoval na libreto Josa Stroobantsa, známeho flámskeho básnika, režiséra, autora hudobných a audiovizuálnych programov, recitátora i herca, dokonca vedúceho súboru starej hudby. Je priam symbolické, že slovenskí organizátori naplánovali premiéru Klepáča/Zvonu na Deň  výskumu rakoviny. V mojom oratóriu je totiž nielen posolstvo nádeje na  uzdravenie, ale aj na život, naplnený mystickým tajomstvom viery.

Záverečná bilancia:
Ako dirigent a koncertný organista vystupoval prof. Ján Valach vo významných svetových hudobných strediskách (Nemecko, Švajčiarsko, Rakúsko, Holandsko, Maďarsko, Francúzsko, Taliansko, Egypt, ZSSR, USA). Na koncertoch a nahrávkach uvádzal aj veľa slovenských diel, z ktorých viaceré zredigoval pre belgické vydavateľstvá. Bol členom porôt medzinárodných súťaží, prednášal o slovenskej a českej hudbe. Nahrával pre rozhlasové stanice a TV, tiž na LP, CD a MC.
Skomponoval vyše 120 skladieb organových (spracoval pre organ Symfóniu d mol C. Francka, ktorú aj sám nahral na LP a CD), vokálnych (zborových a sólových), komorných a orchestrálno-vokálnych (kantáty Elisabeth, Ewige Insel, oratórium De klepper/De klok a i.)