Donizettiho Marie Stuartovna pod širým nebem v Banské Bystrici

Banskobystrická Operalia – letný ostrovček belcanta

Unikátom a zároveň zrkadlom kultúrneho barbarstva bol dobrovoľný vpich smrtiacej injekcie jedinému letnému opernému festivalu, Zámockým hrám zvolenským, s doslovným napľutím do očí jeho tridsaťšesťročnej histórii. S päťdesiatimi troma uvedenými titulmi a v rámci nich, dvadsiatimi piatimi slovenskými premiérami, zväčša diel talianskej proveniencie. O tom množstve skvelých sólistov ani nevravím.

Netvrdím, že podujatiu sa pre neustály boj o spontánny záujem publika žilo ľahko (pamätám si však aj na dávne ročníky, keď pre návaly ľudí, strážili vchod mládenci v uniformách), nevyvraciam, že napriek unikátnemu prostrediu zámockého nádvoria sa mu nepodarilo stať celoštátnym operným „pútnickým miestom“, no to pred inkriminovanými dvoma rokmi vonkoncom neboli pádne dôvody na jeho likvidáciu. Vinníkov asi bude viacero, no do histórie sa zapíše korunovaný nezmysel z úst riaditeľky Slovenskej národnej galérie Alexandry Kusej (táto erbová národná inštitúcia je správcom Zvolenského zámku) o nevyhovujúcej akustike pre operu. Bolo to totiž presne naopak. Ak vôľa dajakého miestneho kastelána a laxnosť vedenia zodpovedného rezortu sa podpíšu pod koniec opery na Zvolenskom zámku a to všetko prehrmí ako letná búrka, potom sme na tom s našou kultúrnosťou ozaj biedne. Sorry, toto mi nevyvráti nik.

Pokojne sa totiž mohlo stať, že by sa opera po dva letné mesiace na Slovensku nenadýchla ani raz. A obávam sa, že mnohých by to absolútne neiritovalo. Už fakt, že turistami nabitá Bratislava nevyužíva žiaden exteriér (koľkože nádvorí v historickom centre by sa našlo aspoň pre komorný žáner) na propagáciu druhu umenia, ktorým sa tak radi hrdíme, je nepochopiteľný a hodný opovrhnutia. Ostáva len tajne dúfať, že nevyužitej šance sa v budúcnosti ujme ambiciózny festival Viva Musica!, hoci v tomto bode ide ozaj len o moju súkromnú myšlienkovú konštrukciu. Od štátnych inštitúcií iniciatívu podobného druhu očakávať nemožno. Im odzvoní sezóna a na dva mesiace stiahnu železnú oponu. Aby ma nik neobvinil z bratislavocentrizmu, tak rovnako rád by som uvítal, keby sa príležitosti chopili aj slovenské kúpeľné mestá (spomenieme si ešte na predstavenia v Piešťanoch či Trenčianskych Tepliciach?), či iné hradné a zámocké nádvoria mimo centra.

Písal som o jedinej výnimke, ktorá chránila česť opery počas leta. Tou je mikrofestival Operalia Banská Bystrica. Za situácie, ktorá vznikla po odstrihnutí Zámockých hier zvolenských od operného diania, aj Štátna opera v Banskej Bystrici mohla pokojne dva mesiace dovolenkovať. Lenže v tomto divadle vládne úcta k tradícii a nezlomná viera, že Slovensko potrebuje aspoň jeden jediný letný operný festival. Hoc aj s jedným predstavením. Preto vlani, v úsilí nadviazať na Zámocké hry zvolenské, založili v partnerstve s mestom Banská Bystrica a Univerzitou Mateja Bela (jej nádvorie je dejiskom podujatia) vlastnú Operaliu. V novom augustovom termíne, v skrátenej verzii, v neoverených akustických podmienkach. Vlaňajší ročník dopadol nádejne a posilnil vedenie divadla v nádeji, že open air festival má šancu na život. A tak sa uskutočnil v dňoch 20. – 23. augusta jej druhý ročník. Finančne ho podporilo Ministerstvo kultúry SR, avšak v celoplošne uplatňovanom režime krátených dotácií.

Na malej časovej plôške ponúkol Beethovenovu Deviatu symfóniu, koncert mladých umelcov (ten sa konal v sále radnice) a napokon aj ono spomínané jediné operné predstavenie tohtoročného leta, Maria Stuarda od Gaetana Donizettiho. Inscenácia, ktorá v slovenskej premiére zaznela v Banskej Bystrici po prvýkrát v marci 2015 (našu recenziu nájdete tu), bola voľbou na miestne, ba aj celoštátne pomery, azda trocha odvážnou, ale správnou.

Maria Stuarda totiž nepochádza zo zásobárne kasových hitov. Ak by pomery na Slovensku boli zdravé, tak práve tento unikát (u nás, nie v svetových reláciách), by mal lákať publikum z celého Slovenska, možno aj spoza hraníc. Vedenie opery, najmä ambiciózny a pre vec zapálený umelecký šéf Šimon Svitok so svojím miniatúrnym tímom, nepoľavili z nárokov na kvalitu sólistického obsadenia festivalového večera. Trojica dominantných postáv mala výborných predstaviteľov v dvoch medzinárodne renomovaných Španieloch, sopranistke Yolande Auyanet a Celsovi Albelovi a v inscenácii od premiéry hosťujúcej Jolane Fogašovej. V nesmierne prajnom počasí (hviezdami posiata obloha a teplota minimálne o štyri stupne vyššia než vlani) sa odohral večer, ktorý dôstojne nadviazal na najlepšie ročníky Zámockých hier zvolenských. Nehovoriac, že belcantové dielo v interpretačne tak hodnotnej kvalite, na našej prvej scéne nemáme možnosť počuť. Vlastne, celé predverdiovské belcanto dramaturgia Opery SND plánovito ignoruje. Skrátka je tam, kde bol svet pred vyše polstoročím.

Mariu Stuardu, druhú z trojice Donizettiho takzvanej tudorovskej trilógie, naštudoval v banskobystrickej Štátnej opere legendárny taliansky režisér Gianfranco De Bosio. Jej hudobný profil zabezpečil domáci dirigent Igor Bulla. V nových exteriérových podmienkach, ktoré z akustického hľadiska sú v porovnaní so zvolenským nádvorím oveľa problematickejšie, sa podaril oproti vlaňajšku citeľný pokrok. Zatiaľ len drobnými javiskovými úpravami (žiadne mikrofóny, k tomu sa Operalia neznížila) zneli hlasy z pódiovej konštrukcie pomerne kompaktne a orchester si v priebehu večera tiež rozširoval svoje dynamické hranice. Pravda, nemôže to byť akustika uzavretého nádvoria, keďže areál pred Univerzitou Mateja Bela je úplne otvorený, no hlavné je, že zaznel amplifikáciou nespotvorený a plnohodnotný zvuk. Inak je „hľadisko“ pripravené s veľkou starostlivosťou, každý divák má na bielom kresle pripravenú deku, po ruke sú prenosné toalety aj improvizovaný bufet.