Donizettiho Marie Stuartovna poprvé na Slovensku

Maria Stuarda po prvýkrát na Slovensku
Bystrický Donizetti na pulze drámy 

Hoci inklinácia slovenského publika i dramaturgov našich operných domov bola a je vždy nahnutá k talianskej opere, biele miesta z jej mapy miznú len pomaly. Týkajú sa predovšetkým rozsiahleho terénu belcantových dramatických útvarov a ranej periódy Verdiho. Tie sa v ostatných desaťročiach (až na malé výnimky) dali postretnúť azda len na jedinej adrese. Na najmenšom slovenskom javisku banskobystrickej Štátnej opery. Samozrejme, rovnako v rámci dnes už zrejme bývalej opernej časti Zámockých hier zvolenských.

Akousi zvláštnou zhodou okolností sa Maria Stuarda od Gaetana Donizettiho vymkla z programovej nite tohto obdobia. Nehrala sa dokonca ani v čase prvých nesmelých známok oneskorenej donizettiovskej renesancie na Slovensku (iniciovanej bratislavskou Komornou operou a Zámockými hrami zvolenskými, za ktorými stál náš popredný historik a vtedy aj dramaturg a riaditeľ Jaroslav Blaho) v polovici deväťdesiatych rokov. Neobjavila sa ani neskôr, v čase systematického koncertného uvádzania neprávom opomínaných belcantových opusov v rámci spomenutého festivalu. Žiaľ, tento voľný cyklus často naslovovzatých rarít, ostával aj napriek atraktívnym speváckym obsadeniam bokom od pozornosti širšieho publika i odbornej obce. Jeho prínos zrejme zhodnotí až história. Pokiaľ ide o Mariu Stuardu, paradoxne voči Slovensku, české divadlá majú za sebou už tri uvedenia tejto unikátnej drámy begramského maestra. Ostatné ostravské uvedenie je dokonca súčasťou voľnej  Tudorovskej trilógie, ktorú na javisku Národného divadla moravskosliezskeho zavŕši v budúcej sezóne Roberto Devereux.

Dať si do dramaturgického plánu Mariu Stuardu vyžaduje popri správnej dávke odvahy aj záruku, že inscenácia nezhorí na neadekvátnom obsadení trojice hlavných postáv. Je to predovšetkým dráma tvorená hlasmi sólistov a ich schopnosťou farbami tónu, vokálnou estetikou a výrazom kreovať napätie vo vzťahoch, sprevádzajúce operu od prvého po posledný takt. V partitúre skutočne niet miesta pre idylu. Samotné dielo má vo fáze zrodu bohatú a najmä pohnutú históriu. Zásahy dobovej cenzúry boli opakované, nie vždy zdôvodnené a vynútené prepracovanie na Buondelmonteho istý čas bez väčšieho ohlasu nahrádzalo pôvodnú partitúru. Raz vrchnosti prekážala charakteristika kráľovnej z úst jej rovnako postavenej rivalky v slovách „vil bastarda“ („podlá bastardka“), inokedy si pre zmenu skočili do vlasov primadony. Fakt, že najnapätejšie číslo opery, dramaticky strhujúca a geniálne skomponovaná konfrontácia anglickej a škótskej kráľovnej, nemá historický základ a je len fabuláciou Donizettiho libretistom (17-ročným študentom práva Giuseppe Bardarim!) spracovanej Schillerovej predlohy, nič nemení na jej účinku. S históriou Marie Stuardy sa podrobnejšie zaoberala recenzie po decembrovom ostravskom uvedení (tu), nebudem ju teda opakovať.V Banskej Bystrici sa v piatok večer zrodila inscenácia, ktorá sa môže hrdiť vo všetkých rozhodujúcich parametroch. Už fakt, že k režijnému pultu bol privolaný legendárny deväťdesiatročný, no stále čulý a tvorivo aktívny Gianfranco De Bosio, prispel k slávnostnej atmosfére. Jeho réžie dodnes zdobia plagáty festivalu v Arene di Verona, vo Viedenskej štátnej opere, či v Budapešti. Vďaka kontaktom Dany Dinkovej, jeho odchovankyne z Opernej akadémie vo Verone, sa podarilo vložiť réžiu do rúk umelca, ktorý je takým „veľkým“, že nemá potrebu (ako mnohí „malí“) povyšovať sa nad predlohu. Gianfranco De Bosio jej slúži, číta ju s pokorou a podčiarkuje v nej to zásadné. Je to výpoveď o profiloch postáv a vzťahoch medzi nimi. A Maria Stuarda je skutočne o vzťahoch. Ľúbostných aj politických. Jeho koncepcia nepotrebuje žiadne metafory, žiadne vnášania rébusov, žiadne pseudomoderné kamufláže dejovej línie. Je čistá, priehľadná, v dramatických scénach strhujúca až evokujúca zmimoriavky. Tvorcovia sa rozhodli pre členenie predlohy na tri dejstvá (mnou naposledy zhliadnuté inscenácie v milánskej La Scale či v Ostrave išli dvojdejstvovou cestou), takže v Bystrici majú jednu pauzu navyše a kľúčové stretnutie kráľovien tvorí gradáciu druhého aktu.

Predstavy režiséra o vizuálnom tvare zhmotnil scénograf Jaroslav Valek a kostýmový výtvarník Peter Čanecký. Valekov rukopis je premenný, no v opere je zväčša zákonité, že autor výpravy sa musí podriadiť (v lepšom prípade spolu formovať) koncepcii réžie. Po celkovo nezvládnutej košickej Manon Lescaut sa teraz ukázala výtvarná stránka ako logicky účelová, harmonizujúca s dejovou osnovou i poetikou hudby. Javiskový priestor Štátnej opery je síce limitujúci, no Valekovi sa podarilo na rovnakom „striebristom“ základe (centrálne schody, postranné steny, strešné variabilne nastaviteľné polozrkadlové a polopriehľadné plátno, plyšová opona na horizonte) meniť atmosféru dejstiev. Hlavne farbami, istými detailmi (mozaiková výzdoba sa objaví počnúc druhým dejstvom) a čiastočne aj svietením.Kostýmy Petra Čaneckého majú výraznú a pre jednotlivé postavy diferencovanú farebnosť. Nie sú dobové, ale nevtieravou štaylizáciou navádzajú do histórie anglických dejín. Esteticky krásne pôsobili kostýmy zboru, obzvlášť do čierna ladené tragické vyústenie výrazne dotváralo atmosféru modlitby a príprav na popravu. Gianfranco De Bosio predložil so svojím tímom Mariu Stuardu zrozumiteľnú, postavenú predovšetkým na protagonistkách, na ich vokálno-výrazovom a emocionálnom prejave. Hľa, dá sa to aj „tradične“ a bez divadelnej hmly!