V Ostravě pokračuje tudorovská trilogie

  1. 1
  2. 2

V Ostrave pokračuje tudorovská trilógia s kráľovnami českého a slovenského belcanta

Pred vyše rokom prišiel operný súbor Národného divadla moravskosliezskeho v Ostrave s odvážnym a obdivuhodným projektom. Pustil sa do celosvetovo vzácnej kompletizácie troch drám Gaetana Donizettiho, tematicky nadviazaných na dynastiu Tudorovcov. Po Anne Bolene, uvedenej v minulej sezóne, pribudla vo štvrtok na javisku Divadla Antonína Dvořáka Maria Stuarda a o rok takzvanú tudorovskú trilógiu uzavrie Roberto Devereux.

Vlaňajšia Anna Bolena v hudobnom naštudovaní Olivera Dohnányiho a v réžii Ivana Krejčího, opretá o ideálnu domácu predstaviteľku titulnej úlohy Janu Šrejmu Kačírkovú, dopadla nad všetky očakávania. Z dvoch alternatív ako ísť ďalej, či ponechať voľnej trilógii jednotný hudobný a vizuálny rukopis, alebo „prepriahnuť“, zvíťazila druhá. Aj to je riešenie. Napokon, ide o tri autonómne diela. Z iného súdka je otázka, či šťastne zvolený lanský tím bol nahradený rovnocenným, prípadne invenčnejším. Moja odpoveď znie – nebol.Éra Tudorovcov bola v tvorbe Gaetana Donizettiho vďačným inšpiračným žriedlom. Rozmanitým podobám tváre Alžbety I., poslednej dcéry Henricha VIII. a Anny Boleynovej, venoval tri opery: Alžbeta na hrade Kenilworth, Maria Stuarda a Roberto Devereux. Druhá a tretia tematicky nadväzujú na Annu Bolenu a považované sú za voľnú trilógiu. Maria Stuarda, skomponovaná na Schillerov námet si svoje užila už v zárodku.

Keď skladateľ v apríli 1834 podpísal s neapolským Teatro San Carlo dohodu o novej opere, mienil pre spoluprácu získať osvedčeného a maximálne vyťaženého libretistu Felice Romaniho (mali za sebou Annu Bolenu, Nápoj lásky, Parisinu d´Este, Lucreziu Borgiu). Ten však bol obsadený a keďže išlo o časovú tieseň, nečakane sa objavil vtedy len 17-ročný študent práv Giuseppe Bardari (čo vyvolalo rôzne pochybnosti, vrátane prívlastku „najtajomnejšeho libretistu 19. storočia“) s pôsobivým spracovaním Schillerovej drámy. V tejto podobe sa Maria Stuarda prepracovala len po generálku. Cenzúra zasiahla. Donizetti sa však nevzdával, nechal zásadne prerobiť libreto inému autorovi a pozmenená partitúra sa pod názvom Buondelmonte v októbri 1834 uchádzala o priazeň neapolského publika. Bez úspechu. Až o rok neskôr, 30. decembra 1835, ale to už nie v Neapole ale v milánskej La Scale, s Mariou Malibran v titulnej úlohe (údajne na premiére zdravotne indisponovanou), svitla nádej, že sa konečne začne písať história Marie Stuardy. Opäť však zasiahla cenzúra, odmietajúca slová „vil bastarda“ (podlá bastardka) a hoci sa jej Malibran bránila podriadiť, reprízy boli zakázané. Scéna konfrontácie dvoch kráľovien, anglickej Alžbety a škótskej Márie Stuartovej, je fabuláciou Schillera a Donizettiho, v skutočnosti k ich stretnutiu nedošlo. Je to však z dramatického hľadiska dominantná scéna opery.

V rôznych úpravách sa ešte sporadicky objavovala na domácich i zahraničných javiskách, no jej osud bol v polovici šesťdesiatych rokov 19. storočia spečatený. Zaspala v archíve. Opäť sa objavila v Donizettiho rodisku Bergame až po takmer sto rokoch. V prvom novodobom uvedení (1958), už v rámci renesancie belcantových vážnych opier, ju naštudoval Oliviero de Fabritiis s pomerne neznámymi sólistami. Bol to však reštart a rehabilitácia skvelej partitúry. Maria Stuarda odvtedy viac či menej pravidelne zdobí plagáty divadiel. K najväčším novodobým predstaviteľkám titulnej roly patrili Leyla Gencer, Joan Sutherland, Montserrat Caballé, neskôr Edita Gruberová a predovšetkým Mariella Devia.

Ostravčania svoju prvú Mariu Stuardu (v Čechách sa už hrala v Ústí nad Labem či v Olomouci) vložili do rúk mladých umelcov. Hudobného naštudovania sa ujal Tomáš Brauner, pod réžiu sa podpísala Linda Keprtová. Pilierom inscenácie sú však predstaviteľky oboch kráľovien. Ony jej dávajú legitimitu, najmä ich vokálne majstrovstvo zaručuje úspech. Dirigent Tomáš Brauner sa partitúry chopil predovšetkým s ambíciou podčiarknuť jej dramatický rozmer. Voči koncepcii v základných obrysoch nemožno mať vážnejšie výhrady. Ak však hľadáme širšiu škálu odtieňov, či už v dynamike (mierne predimenzovanej), alebo v agogike, gradácii väčších plôch, či poňatí recitatívov, chýba istá vrstva. Ťažko ju verbalizovať, je to niečo „medzi riadkami“, akési fluidum, ktoré vyžaruje z orchestra i javiska, pokiaľ je dirigent s poetikou belcanta úzko spätý, má na ňu jasný názor a s ňou bohatšie skúsenosti. Ak Brauner zatiaľ touto „nadstavbou“ neoplýva, je to celkom logický dôsledok toho, že predverdiovská opera seria je v českých (i slovenských) divadlách predsa len vzácnym hosťom.Linda Keprtová má za sebou etapu dramaturgičky operného súboru košického Štátneho divadla i niekoľko réžií. Dosiaľ najúspešnejšie si počínala v Poulencových Dialógoch karmelitánok (Košice), najproblematickejšie vyznelo jej riskantné dokončenie totálne nevydarenej (Barbarou Klimo rozpracovanej) Donizettiho Marie di Rohan v Brne. Jej poňatie Marie Stuardy dáva niekoľko dôvodov k zamysleniu. Dovolím si byť subjektívny. Vo mne po celý večer rezonovala principiálna otázka, či Linda Keprtová dôveruje v silu a emóciu Donizettiho partitúry. Ak je s ňou bytostne stotožnená, prečo svoje poňatie zakladá na princípe symboliky. Belcantová dráma musí „útočiť“ primárne, hudbou a spevom. Tieto zbrane sú dosť razantné, nota bene v ostravskom sólistickom obsadení.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Donizetti: Maria Stuarda (NDM Ostrava)

[Celkem: 4    Průměr: 3.8/5]

Související články


Napsat komentář

Reklama