Andrew von Oeyen se Slovenskou filharmonií a Emmanuelem Villaumem

Ponorenie do hudobnej krásy
S Emmanuelom Villaume po tretí raz  

Tri dvojice decembrových symfonických koncertov zazneli v bratislavskej Redute pod taktovkou šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Emmanela Villaumea: 4. a 5. decembra, 11. a 12.decembra (ako sme o nich písali tu a tu) a 18. a 19. decembra.Pod rukami šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Emmanuela Villaumea zaznelo v predvianočnom čase (hodnotím koncert 18. decembra) aj opojné, krásne, piatich minútové Pendereckého Adagietto, ktoré nás vnieslo do atmosféry duchovného očakávania – Adventu. Ešte sme nezabudli na interpretáciu tohto fragmenti z Pendereckého opery Stratený raj v podaní Wiener Philharmoniker (pod taktovkou Petra Schneidera na jesenných Bratislavských hudobných slávnostiach 5. októbra) – a už jemne modernistické dielo zaznelo opäť vo Slovenskej filharmónii. Ako sa výstižne píše v bulletine, Pendereckého Adagietto bude mať pomaly slávu Adagietta z 5. Symfónie Gustava Mahlera… Nie náhodou.

Penderecki (1933) v diele ostatných desaťročí vychádza z obzretia sa na Johanna Baptista Josepha Maximiliana Regera, Gustava Mahlera, Antona Brucknera – hudobníkov z konca devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia. Z popredného predstaviteľa poľskej avantgardnej kompozičnej školy sa v sedemdesiatych rokoch stal vyznavačom hudby neoromantizmu, ktorá sa chce prihovárať ľuďom zroumiteľným, emotívnym, na tradíciu Novej hudby iba vzdialene nadväzujúcim jazykom. Tak je to aj v jeho biblickom opernom príbehu o „stratenom raji“ Adama a Evy, v diele, ktoré je inšpirované prozaickou poémou Johna Miltona z roku 1667 – a ešte predtým Starým zákonom. Koncertne mimoriadne obľúbené Adagietto zahrala Slovenská filharmónia s prepracovaným a hlbokým ponorom do duchovnej podstaty diela. Pritom sa nedá nezaspomínať ani na interpretáciu pôsobivej, jemnej, akoby pod hladinu ruchu tohto sveta ponorenej skladby v podaní Wiener Philharmoniker. Možno i kvôli tradične svetovo vyladenej sláčikovej sekcii filharmonikov z Viedne, kde sa kvalitné nástroje na koncerty „dedia“ a sláčikárom prepožičiavajú kvôli ich zvuku.Sólistom štvrtkovej a piatkovej dvojice koncertov majstra Emamnuela Villaumea a Slovenskej filharmónie bol vynikajúci americký klavirista, ktorý žije v New Yorku a pôsobí od sedemnástich rokov na celom svete – Andrew von Oeyen. Je odchovancom Juilliard School of Music. Debutoval ako sedemnásťročný na koncerte Los Angeles Philharmonic pod taktovkou Esa-Pekka Salonena a odvtedy pravidelne vystupuje ako mimoriadna osobnosť mladej svetovej klavírnej generácie. V Slovenskej filharmónii vystúpil tretíkrát. Tentokrát ako sólista Mozartovho Koncertu pre klavír a orchester c moll KV 491. Oba molové koncerty Mozarta – „d“ a „c“ moll – nepatria medzi jeho 27 koncertmi medzi rokokové, galantné. Skôr sa v nich predpovedá budúcnosť a odráža vnútorná rozorvanosť génia, pretavená do mimoriadnej expresivity koncertov, akoby v Mozartovi bola nielen osobnosť, adekvátna „parochňovej podobe Amadea z filmu Miloša Formana ale aj druhá, predpovedajúca nástup búrlivého, žiadnymi dobovými príkazmi neobmedzeného Beethovena.“Z uhladeného Mozarta zostala v Koncerte c moll azda iba druhá časť – spevné, nádherné melodicko-elegické Larghetto, ktoré v podaní Andrewa von Oeyena dosahovalo dokonca vidiny romantizmu. Emmanuel Villaume a dramaturgia Slovenskej filharmónie vybrala tento koncert aj vzhľadom na dirigentovu muzikantskú povahu, ktorá miluje energiu a expresivitu prejavu. Treba však povedať, že Villaume ju tu vynikajúco krotil – v zmysle prezentácie mozartovského štýlu. Sólista si v tom s orchestrom a dirigentom veľmi porozumeli v elegancii, občas aj výbušnosti: tu však zodpovedajúcich znakoch diela.

Oeyen hral Mozarta na filharmonickom Steinway, poskytujúcom bezkonkurenčnú kvalitu zvuku, s pružným, citlivým ovládaním tempa a dynamiky, ako aj s úderom, ktorý bol rovnako spevný, ušľachtilý, ako brilantný, virtuózny, rázny, občas búrlivo – mužný, no pritom prezentujúci Mozartove témy a variácie, v ideálnej súhre s orchestrom Slovenskej filharmónie. Tak to bolo v prvej (Allegro) i tretej (Allegretto) časti koncertu, ktoré predznamenávajú až zrelý beethovenovský klavírny štýl. Villaume – pri všetkej interpretačnej a psychickej vyladenosti s klaviristom, nepovyšoval orchestrálny akcent, ale hral so Slovenskou filharmóniou a sólistom nádherný muzikantský dvojhlas. Oeyen sa excelentne prezentoval vo vlastných kadenciách prvej a tretej časti koncertu, kde Mozartove témy analyzoval, varioval a pretváral na hudbu, v ktorej sa mohol ako virtuóz maximálne realizovať. Škoda, že niektoré takty kadencie v tretej časti príliš obohacoval pedálom, čo vnieslo do koncertu až prvky nazeranie do romantizmu.

Jeho technike nestojí nič v ceste. Napokon to dokázal aj v prvom efektnom prídavku: maximálne tempovo a akordicky vygradovanej Revolučnej etudeFryderyka Chopina.Andrewa von Oeyena radi privítame v Slovenskej filharmónii aj štvrtý raz – ak si nájde čas medzi Detroitom, Českou filharmóniou, Tokiom, Oklahomou, New Yorkom – a ďalšími svetovými zástavkami v nabitom koncertnom kalendári.

Šéfdirigent francúzskeho pôvodu Emmanuel Villaume zaviedol poslucháčov nielen do sveta poľskej hudby a viedenského klasicizmu, ale – pre neho typicky – aj do francúzskeho romantizmu. Uviedol totiž Requiem d moll op. 48 od Gabriela Faurého (1845 – 1924), ktorého deväťdesiate. výročie smrti si pripomína tohto roku celý hudobný svet. Možno čas adventu nie je celkom adekvátny na zádušnú omšu – ale duchovný odkaz tohto diela je plný nádeje v Konečný Raj. Symbolicky to vytvorilo aj oblúk s PendereckéhoStrateným rajom, Mozartom – ako poslom nebeského Raja a napokon s Faurého konečným Rajom.Gabriel Fauré je autorom desiatok nádherných piesní, ktoré sa, žiaľ, málo spievajú na vokálnych koncertoch, ďalej opery Pénelopé, orchestrálnych diel (suity Pelléas a Mélisanda, Masky a bergamasky), Requiem, kantáty Džinovia, husľových sonát a ďalších opusov. Bol dlhoročným riaditeľom parížskeho konzervatória, kde boli jeho žiakmi Maurice Ravel, George Enescu a Nadia Boulanger. Smrť jeho otca roku 1885 dala podnet na vznik Requiem, jedného z jeho najobľúbenejších diel, ktoré dokončil až roku 1900, keď zomrela aj jeho matka. (Zhodou okolností Faurého Requiem zaznelo po tieto dni nielen v Redute, ale aj v priestoroch Kostola Svätej Rodiny v bratislavskej Petržalke – 6. novembra v podaní Komornej opery Bratislava).

Všeobecne sa Faurého Requiem koncertne hráva málo. Skladateľ ho viackrát prepracoval – až vznikla verzia, ktorá v konečnej vokálno-symfonickej podobe zaznela aj roku 1924, na pohrebe skladateľa v parížskom chráme Madeleine, kde Fauré dlhé roky pôsobil ako organista.Spoluúčinkujúcimi na pôsobivom bratislavskom predvedení Requiem pod Villaumeovým vedením bola Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Jozef Chabroň) a dvaja sólisti Opery Slovenského národného divadla: sopranistka Adriana Kohútková (v štvrtej časti diela) a basbarytonista Martin Malachovský (v druhej a šiestej časti Requiem). S vynechaním Dies irae má Faurého Requiem sedem častí – bez strachu z hrozivej časti Apokalypsy, vykreslenej v Zjavení svätého Jána a geniálne hudobne stvárnenej napríklad vo Verdiho Requiem. Faurému nešlo o Posledný súd, ale nachádzanie konečného posmrtného Raja – v odzbrojujúco stíšenom, ľudsky nádejnom, hudobne krásne stvárnenom podaní. Fauré – to je predovšetkým nádherná romantická hudba, v ktorej okrem vokálnych sól dominuje miešaný zbor. Jeho vstupy boli vo všetkých častiach Requiem vynikajúco naštudované zbormajstrom Jozefom Chabroňom. Ten zladil miešaný zbor do jemných farieb a okrúhlych tónov i melodických oblúkov, s jemnými dynamickými premenami, ktoré vtiahli poslucháčov do priam posvätnej nálady.

Konečnú zásluhu na pohládzajúcom duchovom zážitku má však najmä šéfdirigent a orchester Slovenskej filharmónie, husľová skupina s koncertným majstrom Jarolímom Ružičkom, violončelisti s koncertným majstrom Jánom Slávikom a tradične kvalitní violisti. Škoda, že v bulletine nie je menovaný organista, ktorý mal závažný zástoj na doplňujúcom (organistom Faurém dôsledne rozpísanom parte) a vyznení takmer celého Requiem.

Sopránové sólo Adriany Kohútkovej znelo v Pie Jesu ako vrúcna modlitba (pripomínajúca vrúcnu modlitbu Verdiho Desdemony – pravda, náladou, nie melódiou). Farebný soprán umelkyne ideálne navodil atmosféru, do ktorej vstúpili violy, violončelá, organ a napokon celý orchester – končiac časť v pianissime. Sólo basbarytónu v tretej časti (Sanctus) sa spojilo s harfou a napokon s orchestrom a oäť vynikajúco vyladeným zborom. Martin Malachovský so svojím vyšším basom, vlastne basbarytónom vyspieval citlivo a zrozumiteľne slová modlitby Sanctus, Sanctus Dominus… (tretia časť). Rovnako v Libera, me Domine (šiesta časť), spolu s pizzicatom violončiel a sprievodom organa zapôsobil jeho mäkký hlas vrúcne, isto, farebne bohato. Po vygradovaní hudobného priebehu, skončil orchester so sólistom v stíšenej nálade. Záverečná časť In Paradisum je predchnutá radosťou, ba priam hravosťou, akoby sa duša tešila na vstup do Raja. Úvodný ženský zbor imitoval detskú melódiu, ktorá sa transformovala do finále miešaného zboru a zvuku orchestra. Ticho po záverečnom tóne Requiem trvalo v publiku dlho – akoby v poslucháčoch doznievali tóny a nálada i duchovný odkaz tejto nádhernej romantickej hudby.

Aj také hlboké zážitky môže priniesť zádušná omša – hoci v adventnom čase. Faurého kompozičné dielo by si zaslúžilo ďalšie dramaturgické návraty. Je však nepreberné množstvo málo frekventovaných, pritom výborných skladateľov! Ľudský život všetku hudbu nevyčerpá…Sympatické je, že dramaturgia Slovenskej filharmónie v ostatnom čase prizerá aj na časový priebeh koncertov. Publikum tak hlbšie dokáže prežívať program. Po nádejnom oživení záujmu mladými poslucháčmi o koncerty a špičkových interpretov počas Bratislavských hudobných slávností, sa Reduta opäť zapĺňa väčšinou iba dlhoročnými vernými abonentmi. Treba však povedať, že ešte nikdy nebola Bratislava tak plná ponúk na koncerty každého druhu. No Slovenská filharmónia ponúka počas sezóny vskutku výnimočné osobnosti – v mnohých abonentných cykloch. Finále roka 2014 a symfonicko-vokálny cyklus s Emmanuelom Villaumeom bol toho, napokon, príkladom.

Hodnotenie autorky recenzie: 90%

Penderecki, Mozart, Fauré
Dirigent: Emmanuel Villaume
Andrew von Oeyen (klavír)
Adriana Kohútková (soprán)
Martin Malachovský (basbarytón)
Zbormajster: Jozef Chabroň
Slovenský filharmonický zbor
Slovenská filharmónia
18. a 19.  decembra 2014 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z koncertu 18. 12. 2014)

program:
Krzysztof Penderecki: Adagietto z opery Stratený raj
Wolfgang Amadeus Mozart: Koncert pre klavír a orchester c moll KV 491
Gabriel Fauré: Requiem d moll op. 48
prídavok:
Fryderyk Chopin: Revolučná etuda

www.filharmomia.sk

Foto Alexander Trizuljak