Andrew von Oeyen se Slovenskou filharmonií a Emmanuelem Villaumem

  1. 1
  2. 2

Ponorenie do hudobnej krásy
S Emmanuelom Villaume po tretí raz  

Tri dvojice decembrových symfonických koncertov zazneli v bratislavskej Redute pod taktovkou šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Emmanela Villaumea: 4. a 5. decembra, 11. a 12.decembra (ako sme o nich písali tu a tu) a 18. a 19. decembra.Pod rukami šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Emmanuela Villaumea zaznelo v predvianočnom čase (hodnotím koncert 18. decembra) aj opojné, krásne, piatich minútové Pendereckého Adagietto, ktoré nás vnieslo do atmosféry duchovného očakávania – Adventu. Ešte sme nezabudli na interpretáciu tohto fragmenti z Pendereckého opery Stratený raj v podaní Wiener Philharmoniker (pod taktovkou Petra Schneidera na jesenných Bratislavských hudobných slávnostiach 5. októbra) – a už jemne modernistické dielo zaznelo opäť vo Slovenskej filharmónii. Ako sa výstižne píše v bulletine, Pendereckého Adagietto bude mať pomaly slávu Adagietta z 5. Symfónie Gustava Mahlera… Nie náhodou.

Penderecki (1933) v diele ostatných desaťročí vychádza z obzretia sa na Johanna Baptista Josepha Maximiliana Regera, Gustava Mahlera, Antona Brucknera – hudobníkov z konca devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia. Z popredného predstaviteľa poľskej avantgardnej kompozičnej školy sa v sedemdesiatych rokoch stal vyznavačom hudby neoromantizmu, ktorá sa chce prihovárať ľuďom zroumiteľným, emotívnym, na tradíciu Novej hudby iba vzdialene nadväzujúcim jazykom. Tak je to aj v jeho biblickom opernom príbehu o „stratenom raji“ Adama a Evy, v diele, ktoré je inšpirované prozaickou poémou Johna Miltona z roku 1667 – a ešte predtým Starým zákonom. Koncertne mimoriadne obľúbené Adagietto zahrala Slovenská filharmónia s prepracovaným a hlbokým ponorom do duchovnej podstaty diela. Pritom sa nedá nezaspomínať ani na interpretáciu pôsobivej, jemnej, akoby pod hladinu ruchu tohto sveta ponorenej skladby v podaní Wiener Philharmoniker. Možno i kvôli tradične svetovo vyladenej sláčikovej sekcii filharmonikov z Viedne, kde sa kvalitné nástroje na koncerty „dedia“ a sláčikárom prepožičiavajú kvôli ich zvuku.Sólistom štvrtkovej a piatkovej dvojice koncertov majstra Emamnuela Villaumea a Slovenskej filharmónie bol vynikajúci americký klavirista, ktorý žije v New Yorku a pôsobí od sedemnástich rokov na celom svete – Andrew von Oeyen. Je odchovancom Juilliard School of Music. Debutoval ako sedemnásťročný na koncerte Los Angeles Philharmonic pod taktovkou Esa-Pekka Salonena a odvtedy pravidelne vystupuje ako mimoriadna osobnosť mladej svetovej klavírnej generácie. V Slovenskej filharmónii vystúpil tretíkrát. Tentokrát ako sólista Mozartovho Koncertu pre klavír a orchester c moll KV 491. Oba molové koncerty Mozarta „d“ a „c“ moll – nepatria medzi jeho 27 koncertmi medzi rokokové, galantné. Skôr sa v nich predpovedá budúcnosť a odráža vnútorná rozorvanosť génia, pretavená do mimoriadnej expresivity koncertov, akoby v Mozartovi bola nielen osobnosť, adekvátna „parochňovej podobe Amadea z filmu Miloša Formana ale aj druhá, predpovedajúca nástup búrlivého, žiadnymi dobovými príkazmi neobmedzeného Beethovena.Z uhladeného Mozarta zostala v Koncerte c moll azda iba druhá časť – spevné, nádherné melodicko-elegické Larghetto, ktoré v podaní Andrewa von Oeyena dosahovalo dokonca vidiny romantizmu. Emmanuel Villaume a dramaturgia Slovenskej filharmónie vybrala tento koncert aj vzhľadom na dirigentovu muzikantskú povahu, ktorá miluje energiu a expresivitu prejavu. Treba však povedať, že Villaume ju tu vynikajúco krotil – v zmysle prezentácie mozartovského štýlu. Sólista si v tom s orchestrom a dirigentom veľmi porozumeli v elegancii, občas aj výbušnosti: tu však zodpovedajúcich znakoch diela.

Oeyen hral Mozarta na filharmonickom Steinway, poskytujúcom bezkonkurenčnú kvalitu zvuku, s pružným, citlivým ovládaním tempa a dynamiky, ako aj s úderom, ktorý bol rovnako spevný, ušľachtilý, ako brilantný, virtuózny, rázny, občas búrlivo – mužný, no pritom prezentujúci Mozartove témy a variácie, v ideálnej súhre s orchestrom Slovenskej filharmónie. Tak to bolo v prvej (Allegro) i tretej (Allegretto) časti koncertu, ktoré predznamenávajú až zrelý beethovenovský klavírny štýl. Villaume – pri všetkej interpretačnej a psychickej vyladenosti s klaviristom, nepovyšoval orchestrálny akcent, ale hral so Slovenskou filharmóniou a sólistom nádherný muzikantský dvojhlas. Oeyen sa excelentne prezentoval vo vlastných kadenciách prvej a tretej časti koncertu, kde Mozartove témy analyzoval, varioval a pretváral na hudbu, v ktorej sa mohol ako virtuóz maximálne realizovať. Škoda, že niektoré takty kadencie v tretej časti príliš obohacoval pedálom, čo vnieslo do koncertu až prvky nazeranie do romantizmu.

Jeho technike nestojí nič v ceste. Napokon to dokázal aj v prvom efektnom prídavku: maximálne tempovo a akordicky vygradovanej Revolučnej etudeFryderyka Chopina.Andrewa von Oeyena radi privítame v Slovenskej filharmónii aj štvrtý raz – ak si nájde čas medzi Detroitom, Českou filharmóniou, Tokiom, Oklahomou, New Yorkom – a ďalšími svetovými zástavkami v nabitom koncertnom kalendári.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Slovenská filharmónia -E.Villaume & Slovenský filharmonický zbor (Bratislava 18./19.12.2014)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Související články


Napsat komentář

Reklama