Emmanuel Villaume a Slovenská filharmonie: Britten, Offenbach a Schumann

  1. 1
  2. 2

Bonbónik koncertu i sezóny 

Druhý program, ktorý na záver roka ponúkol šéfdirigent Slovenskej filharmónie Emmanuel Villaume v dvoch abonentných koncertoch cyklu Hudba troch storočí, bol mimoriadne  zaujímavý. Na úvod večera (11. a 12. decembra) zaznela suita Matinées musicales op. 24 od Benjamina Brittena (1913 – 1976). Anglický skladateľ ju napísal ako 28-ročný na témy Rossiniho „grand opery“ Guillaume Tell (Wiliam Tell). Toto dielo bolo – spolu s prvou Brittenovou suitou Soirées musicales op. 9, tiež na motívy z opery Wiliam Tell a salónnych piesní z neskorého obdobia Rossiniho tvorby – dokonca uvedené roka 1941 v New Yorku baletne, v choreografii slávneho majstra moderného tanečného umenia Georga Balanchina – pod názvom Divertimento.
Odbočenie č. 1
George Balanchine bol rodákom zo Sankt Peterburgu (1904 – 1983), spolupracovníkom slávneho Ďagileva v Paríži, no vo vrchole choreografického života založil v USA roka 1934 School of American Ballet a roka 1948 New York City Ballet. To mu umožnilo prezentovať svetu nové tanečné techniky a nápady.

Návrat
Druhá rossiniovská suita Benjamina Brittena Matinées musicales op. 24, ktorá zaznela na úvod dvoch abonentných koncertov Slovenskej filharmónie, sa hrá – žiaľ – málo. Pritom je to neobyčajne svieže, optimistické 14-minútové dielo, ktoré tempom a bezproblémovou hudbou uvádza poslucháčov do celkovej nálady koncertu. Britten svoju suitu nezbavil prevahy pôvabných Rossiniho melódií, ktoré „korigoval“ iba jemnými harmonickými nápadmi a najmä skvelou, moderne vrstvenou inštrumentáciou. Emmanuel Villaume sa pustil do Brittenovej suity s evidentnou radosťou a entuziazmom, pričom päť častí budoval v kontrastoch 1. Pochodu (March), 2. Nokturna (Nocturne), 3. Valčíka (Waltz), 4. Pantomímy (Pantomime) a 4. Nepretržitého pohybu (Moto perpetuo), quasi Perpetuum mobile… Najelegantnejšie vyznela pôvabná nokturnová časť, zjemnená celestou a klarinetmi. Valčík bol napísaný vo veľkom štýle „plesového víru“, ktorý dirigent predimenzoval aj vo zvukovej podobe. Akoby sme boli pozorovateľmi noblesného, veľkolepého bálu. Jemnejšia, s akcentom na tanečný rytmus, vyznela Pantomíma. Moto perpetuo zodpovedalo pohybom a prudkým tokom hudby názvu i gradácii celej suity, pričom ho vyľahčili jasné nástupy flauty – a vygradovali fanfáry. Brittenova suita  celkovo vyznela v zmysle „slávnostný program“, než u nás tradične chápané popoludňajšie predstavenie.Optimistický úvod koncertu bol quasi radostnou predohrou na virtuózny vrchol večera a bonbónik koncertu: Concerto militaire pre violončelo a orchester G dur od Jacquesa Offenbacha (1819 – 1880). Koncert sa uskutočnil v spolupráci s Francúzskym inštitútom na Slovensku, ktorý podporil už veľa koncertov Slovenskej filharmónie i medzinárodného hudobného festivalu Bratislavské hudobné slávnosti. Výber diela pripomenul aj 205 rokov od narodenia Jacquesa Offenbacha, majstra nám známej francúzskej operety – aj opery Hoffmannove poviedky. Podnecovateľom objavného čísla programu a jeho virtuózneho interpreta bol však majster Emmanuel Villaume, ktorý – ako rodák z francúzskeho Štrasburgu – si dal za cieľ pôsobenia v hlavnom meste Slovenska, oboznamovať publikum Slovenskej filharmónie s hodnotami francúzskej hudby.
Malé  odbočenie
Jacques Offenbach je síce rodákom z nemeckého Kolína nad Rýnom – ale takmer celé jeho umelecké pôsobenie sa viaže na Paríž – od študijných rokov na tamojšom konzervatóriu (kde vydržal len rok), cez pôsobenie v orchestri Komickej opery a vďaka priateľstvu so šľachtickým hudobníkom Friedrichom Flotowom i sólisticky v parížskych salónoch boháčov ako violončelový virtuóz. Táto časť jeho života je málo známa – čo je škoda, lebo sa ukazuje, že významne vplývala na jeho inštrumentálne, málo uvádzané a takmer neznáme dielo.

Roka 1855 sa začala prudko rozvíjať bohatá operetná činnosť Offenbacha. Veď i v dejinách hudby je uvedený najmä ako  autor 55 operiet, predvádzaných spočiatku v drevenom divadielku – „Bonboniére“ – na Champs-Élysées. Tieto nové javiskové formy (odvodené aj z komických vsuviek do vážnych opier) komponoval s francúzskym espritom, využitím spevnej aj inštrumentálnej hudby, spočiatku pantomímy, neskôr i slova, s čoraz dôraznejšími ironickými šľahmi na morálku vtedajšej spoločnosti. Tým celkom fascinoval meštiacke publikum za vlády cisára Napoleona III., ba i jeho novoutvorenej šľachty. Postupne – slovníkom dneška – sa stal hitom parížskej smotánkovej spoločnosti. Z Offenbachovej klasickej operetnej tvorby, nazývanej aj „zlatým vekom operety“, sa dá všeličo aplikovať na morálku dnešnej európskej spoločnosti – hoci už niet divadiel (azda ani publika), ktoré by sa zaujímali o podobnú politicko-satirickú aktualizáciu. Radšej sa „pohrajú“ s Lehárovými a Kálmánovými príbehmi lásky a melódiami. Znalci si však ešte pamätajú na oheň a čaro Offenbachovej operety Orphée aux Enfens (Orfeus v podsvetí, 1858), La belle Hélène (Krásnej Heleny, 1864), La vie parisienne (Parížskeho života, 1866) či La Grande-Duchesse de Gérolstein (Veľkovojvodkyne z Gerolsteinu, 1867) – a iných operiet, z ktorých niektoré uvádzala dnes už neexistujúca, no legendárna Spevohra Novej scény. S najznámejšími melódiami ešte ako dirigent a skladateľ zažil Offenbach obrovskú slávu v USA, kde hosťoval roku 1867.

Svetu opery zanechal aj celoživotné dieťa svojich túžob, uplatniť sa na „veľkom javisku“ – geniálnu operu Les contes d’Hoffman (Hoffmannove poviedky), ktorú po smrti majstra dokončil Ernest Guiraud, no uviedli ju až rok po smrti majstra, roka 1881.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Slovenská filharmónia -E.Villaume & J.Pernoo (Bratislava 11./12.12.2014)

[yasr_visitor_votes postid="141175" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
2 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments