Emmanuel Villaume a Slovenská filharmonie: Britten, Offenbach a Schumann

  1. 1
  2. 2

Bonbónik koncertu i sezóny 

Druhý program, ktorý na záver roka ponúkol šéfdirigent Slovenskej filharmónie Emmanuel Villaume v dvoch abonentných koncertoch cyklu Hudba troch storočí, bol mimoriadne  zaujímavý. Na úvod večera (11. a 12. decembra) zaznela suita Matinées musicales op. 24 od Benjamina Brittena (1913 – 1976). Anglický skladateľ ju napísal ako 28-ročný na témy Rossiniho „grand opery“ Guillaume Tell (Wiliam Tell). Toto dielo bolo – spolu s prvou Brittenovou suitou Soirées musicales op. 9, tiež na motívy z opery Wiliam Tell a salónnych piesní z neskorého obdobia Rossiniho tvorby – dokonca uvedené roka 1941 v New Yorku baletne, v choreografii slávneho majstra moderného tanečného umenia Georga Balanchina – pod názvom Divertimento.
Odbočenie č. 1
George Balanchine bol rodákom zo Sankt Peterburgu (1904 – 1983), spolupracovníkom slávneho Ďagileva v Paríži, no vo vrchole choreografického života založil v USA roka 1934 School of American Ballet a roka 1948 New York City Ballet. To mu umožnilo prezentovať svetu nové tanečné techniky a nápady.

Návrat
Druhá rossiniovská suita Benjamina Brittena Matinées musicales op. 24, ktorá zaznela na úvod dvoch abonentných koncertov Slovenskej filharmónie, sa hrá – žiaľ – málo. Pritom je to neobyčajne svieže, optimistické 14-minútové dielo, ktoré tempom a bezproblémovou hudbou uvádza poslucháčov do celkovej nálady koncertu. Britten svoju suitu nezbavil prevahy pôvabných Rossiniho melódií, ktoré „korigoval“ iba jemnými harmonickými nápadmi a najmä skvelou, moderne vrstvenou inštrumentáciou. Emmanuel Villaume sa pustil do Brittenovej suity s evidentnou radosťou a entuziazmom, pričom päť častí budoval v kontrastoch 1. Pochodu (March), 2. Nokturna (Nocturne), 3. Valčíka (Waltz), 4. Pantomímy (Pantomime) a 4. Nepretržitého pohybu (Moto perpetuo), quasi Perpetuum mobile… Najelegantnejšie vyznela pôvabná nokturnová časť, zjemnená celestou a klarinetmi. Valčík bol napísaný vo veľkom štýle „plesového víru“, ktorý dirigent predimenzoval aj vo zvukovej podobe. Akoby sme boli pozorovateľmi noblesného, veľkolepého bálu. Jemnejšia, s akcentom na tanečný rytmus, vyznela Pantomíma. Moto perpetuo zodpovedalo pohybom a prudkým tokom hudby názvu i gradácii celej suity, pričom ho vyľahčili jasné nástupy flauty – a vygradovali fanfáry. Brittenova suita  celkovo vyznela v zmysle „slávnostný program“, než u nás tradične chápané popoludňajšie predstavenie.Optimistický úvod koncertu bol quasi radostnou predohrou na virtuózny vrchol večera a bonbónik koncertu: Concerto militaire pre violončelo a orchester G dur od Jacquesa Offenbacha (1819 – 1880). Koncert sa uskutočnil v spolupráci s Francúzskym inštitútom na Slovensku, ktorý podporil už veľa koncertov Slovenskej filharmónie i medzinárodného hudobného festivalu Bratislavské hudobné slávnosti. Výber diela pripomenul aj 205 rokov od narodenia Jacquesa Offenbacha, majstra nám známej francúzskej operety – aj opery Hoffmannove poviedky. Podnecovateľom objavného čísla programu a jeho virtuózneho interpreta bol však majster Emmanuel Villaume, ktorý – ako rodák z francúzskeho Štrasburgu – si dal za cieľ pôsobenia v hlavnom meste Slovenska, oboznamovať publikum Slovenskej filharmónie s hodnotami francúzskej hudby.
Malé  odbočenie
Jacques Offenbach je síce rodákom z nemeckého Kolína nad Rýnom – ale takmer celé jeho umelecké pôsobenie sa viaže na Paríž – od študijných rokov na tamojšom konzervatóriu (kde vydržal len rok), cez pôsobenie v orchestri Komickej opery a vďaka priateľstvu so šľachtickým hudobníkom Friedrichom Flotowom i sólisticky v parížskych salónoch boháčov ako violončelový virtuóz. Táto časť jeho života je málo známa – čo je škoda, lebo sa ukazuje, že významne vplývala na jeho inštrumentálne, málo uvádzané a takmer neznáme dielo.

Roka 1855 sa začala prudko rozvíjať bohatá operetná činnosť Offenbacha. Veď i v dejinách hudby je uvedený najmä ako  autor 55 operiet, predvádzaných spočiatku v drevenom divadielku – „Bonboniére“ – na Champs-Élysées. Tieto nové javiskové formy (odvodené aj z komických vsuviek do vážnych opier) komponoval s francúzskym espritom, využitím spevnej aj inštrumentálnej hudby, spočiatku pantomímy, neskôr i slova, s čoraz dôraznejšími ironickými šľahmi na morálku vtedajšej spoločnosti. Tým celkom fascinoval meštiacke publikum za vlády cisára Napoleona III., ba i jeho novoutvorenej šľachty. Postupne – slovníkom dneška – sa stal hitom parížskej smotánkovej spoločnosti. Z Offenbachovej klasickej operetnej tvorby, nazývanej aj „zlatým vekom operety“, sa dá všeličo aplikovať na morálku dnešnej európskej spoločnosti – hoci už niet divadiel (azda ani publika), ktoré by sa zaujímali o podobnú politicko-satirickú aktualizáciu. Radšej sa „pohrajú“ s Lehárovými a Kálmánovými príbehmi lásky a melódiami. Znalci si však ešte pamätajú na oheň a čaro Offenbachovej operety Orphée aux Enfens (Orfeus v podsvetí, 1858), La belle Hélène (Krásnej Heleny, 1864), La vie parisienne (Parížskeho života, 1866) či La Grande-Duchesse de Gérolstein (Veľkovojvodkyne z Gerolsteinu, 1867) – a iných operiet, z ktorých niektoré uvádzala dnes už neexistujúca, no legendárna Spevohra Novej scény. S najznámejšími melódiami ešte ako dirigent a skladateľ zažil Offenbach obrovskú slávu v USA, kde hosťoval roku 1867.

Svetu opery zanechal aj celoživotné dieťa svojich túžob, uplatniť sa na „veľkom javisku“ – geniálnu operu Les contes d’Hoffman (Hoffmannove poviedky), ktorú po smrti majstra dokončil Ernest Guiraud, no uviedli ju až rok po smrti majstra, roka 1881.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Slovenská filharmónia -E.Villaume & J.Pernoo (Bratislava 11./12.12.2014)

[Total: 12    Average: 3.2/5]

Související články


Reakcí (2) “Emmanuel Villaume a Slovenská filharmonie: Britten, Offenbach a Schumann

Napsat komentář