Dvakrát BHS: Carmina Burana, den poté musel za Berezovského zaskočit krajan

Víkend na Bratislavských hudobných slávnostiach

Cez uplynulý víkend sa 51. ročník Bratislavských hudobných slávností prehupol do druhej polovice. Zatiaľ čo v prvých dňoch signalizoval ambíciu udržať si úroveň vlaňajšieho jubilejného ročníka, hoci aj bez najprominentnejších svetových orchestrov a dirigentov, záver týždňa sa už (aj vplyvom náhleho odrieknutia hviezdneho Borisa Berezovského) nevyhol miernemu ústupu z týchto pozícií. Každému však musí byť celkom jasné, že „pozlátený“ ročník nemôže trvať večne. Vlastne, teoreticky by mohol, ak by bola hudobná kultúra v klasickej zložke na vyššej priečke spoločenských (i politických) priorít. Úplne na margo: zákon a súvisiaca debata o povinných kvótach hrania slovenskej hudby v rádiách sa točia iba okolo populárnych žánrov. „Klasika“ je opäť mimo hry. Tú žiadna právna norma neovplyvňuje. V najpočúvanejšej z verejnoprávnych služieb Slovenského rozhlasu bude tabuizovaná aj naďalej.

Carmina Burana nemôže nestrhnúť
Piatkový večer sa niesol v istom duchu exotickosti, keď na pódium Koncertnej siene Slovenskej filharmónie zasadol disciplinovane zladený (hráčsky i vizuálne) Kórejský symfonický orchester s dirigentom Hun-Youngom Limom, aby popri Mozartovi (predohra k opere Čarovná flauta) a Dvořákovej Novosvetskej premiéroval Koncert pre violu a orchester Ko-Oh od súčasného a v sále prítomného juhokórejského autora Texu Kima. Krásnym tónom vládnuca sólistka Yura Lee odohrala pomerne pesimisticky ladenú, na farby a istú dávku etnických motívov zameranú skladbu s ponorom do jej nálady. Ako sme sa v bulletine z plánov Slovenskej filharmónie dozvedeli, jej cesty povedú aj do krajiny festivalových hosťov, takže možno išlo o akt reciprocity.

Po strhujúcom úvodnom večere pod taktovkou Emmanuela Villaumea (recenziu nájdete tu) sa po druhýkrát na tohtoročných Bratislavských hudobných slávnostiach predstavila Slovenská filharmónia. Za dirigentským pultom stál náš starý známy (koľkokrát sme ho už stretli v Bratislave?) viedenský Peržan a najnovšie šéfdirigent Teheránskeho symfonického orchestra Alexander Rahbari. Dirigent evidentne u hráčov obľúbený, usmievavý, nestarnúci (naoko nešedivejúci), temperamentný, bez partitúry na pulte. To všetko je iste pekné, no nemusí byť automatickou legitimáciou pre jeho až pričasté návraty. Zvlášť festivalovému naštudovaniu diela natoľko populárneho, akým sú „svetské spevy pre sóla a zbor s inštrumentálnym sprievodom“, teda Carmina Burana od Carla Orffa, by azda prospela aj neopozeraná tvár za dirigentským pultom. Tým ale nemám v úmysle relativizovať Rahbariho prínos k jej uvedeniu.V prvej časti večera zaznel Vták Ohnivák od Igora Stravinského. Vďačná partitúra z roku 1910, baletne-programová, v optimálnej dĺžke cca dvadsiatich piatich minút vyrozpráva príbeh s dejovým vývojom a najmä predostiera obrovský kompozičný talent dvadsaťosemročného autora. Alexander Rahbari odhalil mnoho z farebných nuáns partitúry, orchester hral so zmyslom pre variovanie dynamiky a vynášanie typických kontrastov. Od jemnejšie vytvarovaných častí (Tanec princezien) až po zmyselne bujarú gradáciu v Pekelnom tanci poddaných čarodejníka Kaščeja. Slovenská filharmónia predniesla Stravinského so zanietením.Carmina Burana je hodinovým opusom, ktorý má zakódovaných toľko hudobných a textových point, že hádam ani nemôže nestrhnúť. Druhou stranou mince diel natoľko populárnych a chytľavých je riziko, že interpretácia na túto devízu spolieha. Interesantná je nielen genéza zrodu „bavorských spevov“ (premiéra roku 1937) a ich usporiadanie do členitej a mimoriadne kontrastnej kantáty, ale rovnako aj jej obsah. Striedaním stredovekých náboženských, svetských, satirických, moralistických, ľúbostných a mnohých iných častí, podložených rytmicky i melodicky strhujúcou hudbou, vzniklo historicky unikátne dielo.

Slovenská filharmónia ho uvádza pomerne často a zrejme nielen preto, že je takmer absolútnou zárukou úspechu. Tento raz Carmina Burana sa ocitla v rukách Alexandra Rahbariho, Slovenského filharmonického zboru (zbormajster Jozef Chabroň), Bratislavského chlapčenského zboru (zbormajsterka Magdaléna Rovňáková) a trojice sólistov. Dirigent aj toto dielo predviedol spamäti, čo však je všeobecne vnímané skôr ako póza, než demonštrácia dokonalej znalosti predlohy. Poňal ju rozšafne, s veľkým dôrazom na zvukové opojenie. Miestami znel orchester v takej dynamickej hladine, že mierne kryl ako vždy dokonale pripravený a v skvelej forme sa nachádzajúci filharmonický zbor. Trocha však na to doplatila artikulácia textu. Aj čísla s chlapčenským zborom mohli vyjsť v o niečo jemnejšej dynamike, alebo speváčikovia mohli byť viac na očiach. Mne osobne v koncepcii Rahbariho chýbalo trocha viac „prefíkanejších“ nuáns, najmä v lyrickejších a dynamicky menej exponovaných pasážach. Zmysel pre držanie rytmu je samozrejme základným atribútom Orffovej skladby, v tom voči Rahbarimu nemožno mať výhrady. Je tiež potešiteľné, že jeho úsmev na tvári sa prenášal zavše aj na hráčov. Radosť z muzicírovania je vždy cenným bonusom.Na druhej strane nie som si istý, či umiestnenie sólistov za orchestrom a pred zborom bolo prospešné. Vpredu by ich hlasy určite viac vynikli a návštevník by bol bezprostrednejším pozorovateľom ich výrazového stvárnenia partov. Najväčší zo sólových partov venoval skladateľ barytonistovi. Nór Audun Iversen má na svojom umeleckom konte hosťovania na popredných svetových scénach, je to farebne ušľachtilý hlas lyrickejšieho charakteru s kompaktne znajúcimi registrami. Part je veľmi exponovaný na rozsah, v časti Dies, nox et omnia zachádza až do falzetu (hoci je možný a azda cennejší aj variant s príklonom k mezza voce) a Iversen sa ho zhostil zodpovedne, aj keď s istými rezervami v pointovaní výrazových odtieňov. Slovenská sopranistka Martina Masaryková predniesla chúlostivý part bez problémov v najvyššej polohe (Dulcissime), kde uplatnila technickú istotu svojho koloratúrneho hlasu. Trocha menej farebne jej vyznela hlbšia poloha a tiež doplácala na umiestnenie za orchestrom, keď napríklad pianissimo v závere Amor volat undique bolo takmer nepočuteľné. Tenoristovi je určený jediný výstup, spev labute na plameni (Olim lacus colueram), písaný v polohe na rozhraní prirodzeného rozsahu a falzetu. Mexičan Oscar de la Torre sa s nim vyrovnal suverénne a plným hlasom. Orffova Carmina Burana je melodicky, rytmicky a inštrumentačne tak nákazlivá, že nemôže nechytiť. Má svoj prirodzený vrchol, svoju bodku. Opakovať jedno z čísel, ako sa na popud aplaudujúceho publika stalo na festivalovom koncerte, je skôr kontraproduktívne.
Hodnotenie autora recenzie: 80%
***

Za Borisa Berezovského náhle zaskočil krajan
Nedeľný recitál ruského klaviristu svetového mena, v Bratislave dobre známeho a ešte lepšie zapísaného Borisa Berezovského sa pre ochorenie umelca nemohol uskutočniť. Nájsť zaňho rovnocennú náhradu a nesklamať vypredanú Koncertnú sálu Slovenskej filharmónie (s prístavkami priamo na pódiu) je určite na hranici možného. Núkali sa teda dve alternatívy: koncert zrušiť (presunúť), alebo prijať odporúčanie pôvodne plánovaného sólistu a dať príležitosť jeho krajanovi Alexandrovi Gindinovi. Keď sa vedenie festivalu rozhodlo pre druhú alternatívu, aj za cenu istého rizika, učinilo správne. Jediným problémom bolo – a káže to úzus pri podobných neovplyvniteľných situáciách – publiku zmenu písomnou formou v programovom bulletine, alebo (čo je ešte dôstojnejšie) priamo z pódia vysvetliť. Verím, že každý by daný fakt prijal a zmenu rád ospravedlnil.

Alexander Gindin u nás nie je známy, no v životopise čítame o pozoruhodných míľnikoch a rozvoji jeho kariéry paralelne na domácich i zahraničných pódiách. Dramaturgia večera, ktorú narýchlo vnukol hostiteľom, sa zrejme nedala korigovať, hoci prvej časti by isté úpravy prospeli. Gindin sa zrejme rozhodol zahrať na svojom bratislavskom debute to, čo mu je bytostne najbližšie.A to je ruská hudba. Svojím spôsobom teda išlo o monotematický recitál, siahajúci v prvej polovici večera od Piotra Iľjiča Čajkovského (Dumka c moll, op. 59), cez Michaila Ivanoviča Glinku, resp. transkripciu Milija Balakireva (Žart), Anatolija Konstantinoviča Liadova (Barbarola Fis dur, op. 44), transkripcie Sergeja Rachmaninova (Musorgského Hopaku zo Soročinského jarmoku, Čajkovského Uspávanky a Rimského-Korsakovovho Letu čmeliaka z Cára saltána), po klavírnu verziu Prokofievovej suity Peter a vlk, op. 67. Nuž, riadny mix. Dve dvojminútové, dve štvorminútové alebo o málo dlhšie skladbičky (azda dramaturgicky skôr prídavkové), jediný rozsiahlejší bol hravý Prokofiev. Ani pre Gindina tieto „frčky“, hoci brilantné dielka, neboli najvhodnejšou platformou pre demonštrovanie svojich umeleckých kvalít. V niektorých síce preukázal mäkké piano, ušľachtilé frázy, zdatnosť techniky, inokedy zasa budil dojmom istej náladovej monotónnosti.Na svoju parketu sa dostal po pauze. Tu mal možnosť preukázať, že výstavbe kompaktnejších čísel vie dať formu, štruktúru a náležitý výrazový obsah. Hovoriť o technických dispozíciách u umelcov pripravených na samostatné recitály je zbytočné. To je samozrejmosť, v takýchto prípadoch sa očakávanie sústreďuje na nadstavbu, na schopnosť vložiť do diel punc individuality a autentického výrazového ponoru. Alexander Gindin dokázal, že týmito vlastnosťami disponuje. Z cyklu Dvadsiatich štyroch prelúdií, op. 11 od Alexandra Skriabina si vybral polovicu. V nich bez vonkajškovej pózy básnil, vlnil dynamiku, vnášal atmosféru. Vrcholom večera sa stali Moments musicaux, op. 16 z pera Sergeja Rachmaninova, inak rovesníka len štyridsaťtri rokov žijúceho Skriabina. Súbor šiestich čísel, hudobných momentov, zaodetých do kontrastných tém, nálad a dynamiky, pretlmočil diferencovane. Voľnú melodiku pomalších častí vkusne kombinoval s expresívnejšími výbuchmi, podobne kreoval aj dynamiku a tempá, aby gradáciu dosiahol v mohutnom záverečnom Maestose.Alexander Gindin sa neocitol v ľahkej pozícii. Záskok za charizmatického Borisa Berezovského je z kategórie krstov ohňom. Ruský klavirista ním prešiel so cťou.
Hodnotenie autora recenzie: 75%

Bratislavské hudobné slávnosti 2015

Dirigent: Alexander Rahbari
Zbormajster: Jozef Chabroň
Zbormajsterka: Magdaléna Rovňáková
Martina Masaryková (soprán)
Oscar de la Torre (tenor)
Audun Iversen (barytón)
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Bratislavský chlapčenský zbor
3. októbra 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Igor Stravinsky: Vták ohnivák
Carl Orff: Carmina Burana
***

Klavírny recitál
Alexander Gindin (klavír)
4. október 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmonie Bratislava

program:
– Piotr Iľjič Čajkovskij: Dumka c mol, op. 59
– Michail Ivanovič Glinka / Milij Balakirev: Žart
– Anatolij Konstantinovič Liadov: Barkarola Fis dur, op. 44
– Piotr Iľjič Čajkovskij / Sergej Rachmaninov: Uspávanka, op. 16 č. 1
– Modest Petrovič Musorgskij / Sergej Rachmaninov: Hopak z opery Soročinský jarmok
– Nikolaj Rimskij-Korsakov / Sergej Rachmaninov: Let čmeliaka z opery Rozprávka o cárovi Saltánovi
– Sergej Prokofiev / transkr. Tatiana Nikolajeva: Suita Peter a vlk, op. 67
= prestávka =
– Alexander Skriabin: 24 prelúdií, op. 11 / výber 12 prelúdií
– Sergej Rachmaninov: Moments musicaux, op. 16

www.bhsfestival.sk

Foto BHS / Alexander Trizuljak