Olga Borodina na zahájení Bratislavských hudebních slavností

Bratislavské hudobné slávnosti vstúpili do druhého polstoročia v gigantickom crescende

Po vlaňajšom päťdesiatom ročníku Bratislavských hudobných slávnosti, vyšperkovanom orchestrami formátu Viedenskej, Českej, Izraelskej filharmónie, či symfonickými telesami z Londýna, Moskvy, Budapešti, Barcelony (nehovoriac o celej plejáde špičkových dirigentov a sólistov), sa zákonite očakáva mierny ústup z pozícií, aké bez mimoriadnych dotácií naša kultúra nie je schopná permanentne udržať. Pohľad na program a interpretačné obsadenie vkročenia do druhého polstoročia života nášho najvýznamnejšieho hudobného podujatia však k žiadnej znateľnej skepse nevedie.

Nádeje, vkladané do najbližších sedemnástich dní, zreálnil hneď včerajší otvárací večer. Patril hostiteľskej Slovenskej filharmónii, jej šéfdirigentovi (žiaľ, na odchode) Emmanuelovi Villaumeovi a ruskej mezzosopranistke Olge Borodine. Letmý pohľad na dramaturgiu koncertu vzbudzoval isté pochybnosti, či päť čísel, najmä tri v druhej polovici, nebude pôsobiť trocha trieštivo. Obava z nekonfekčnej zostavy sa však ukázala ako neopodstatnená a postupne sa nielenže rozplynula, ale vďaka interpretácii premenila na päť autonómnych vrcholkov úvodného večera. Predohra k prvému dejstvu a Izoldina smrť z lásky od Richarda Wagnera spolu s Piesňami a tancami smrti od Modesta Petroviča Musorgského tvorili tematický celok, spriahnutý motívom smrti. V každom z dvoch diel v odlišnom hudobnom zhmotnení, inom kontexte, svojbytnej poetike. Programovosť v dramaturgickej skladbe koncertu sa nestratila ani po prestávke, keď trojica plus-mínus štvrťhodinových skladbičiek mala istú väzbu k obsahu a nešlo o abstraktné hudobné výpovede.Richard Wagner v jednom z najgeniálnejších hudobno-dramatických opusov celej histórie, v Tristanovi a Izolde, vyrozprával nielen pútavý príbeh, ale najmä hudbou a spevom zapustil hlbokú a širokú sondu do psychológie hlavných hrdinov. Z kompletného a originálneho javiskového formátu diela (zažijeme ho vôbec na Slovensku po vyše ôsmich desaťročiach? … to nie je otázka len na operný súbor, lebo možná je aj koncertná verzia) prax vymanila koncertnú verziu, kombinujúcu predohru k 1. dejstvu s inštrumentálnym finále Izoldinej smrti z lásky. Emmanuel Villaume, ako vyplýva z jeho profesijného životopisu, nie je žiadnym špecialistom na Wagnerov divadelný odkaz (hoci jeho operné aktivity sú buď v rovnováhe s koncertnými, alebo ich azda aj prevyšujú), predsa so Slovenskou filharmóniou vtisol úvodnému číslu večera akúsi duchovnú anticipáciu nasledovného deja. S vynášaním motívov túžby, explózií citov, bezútešných momentov. Až po paradoxné šťastie Izoldinho umierania nad mŕtvym telom Tristana. Villaumova interpretácia implementovala do hry Slovenskej filharmónie nielen škálu dynamických a výrazových nuáns, ale aj neodmysliteľnú duchovno-štýlovú nadstavbu.

Cyklus Piesne a tance smrti od Modesta Petroviča Musorgského sú v našom povedomí oveľa viac späté s interpretáciou hlbokými mužskými hlasmi. Nie je to však žiadna podmienka, napokon z pera pôvodného autora vyšla „len“ klavírna verzia, ktorú neskôr zinštrumentovalo viacero významných skladateľov (Rimskij-Korsakov, Glazunov, Šostakovič). Interpretačná prax dokazuje, že s Piesňami a tancami smrti sa úspešne popasovali aj temné a hlboké ženské hlasy. Napríklad Irina Archipova, Ewa Podleś, Marina Domašenko či Olga Borodina. Práve posledná z menovaných v nich v piatok debutovala na bratislavskom pódiu.

Dnes 52-ročná ruská umelkyňa s prebohatými medzinárodnými skúsenosťami z operných javísk celého sveta, nenechala nikoho na pochybách, že je stále na zenite. Samotný materiál Olgy Borodinovej, dramatický mezzosoprán až vyslovený alt, je technicky skalopevne „posadený“, bez akejkoľvek námahy a v každej polohe, vrátane plynulého prechodu do hrudnej rezonancie, sa nesie ponad orchester. Je rovnako počuteľný (nechcem použiť výraz dominantný, keďže sa citlivo dopĺňa s orchestrálnym zvukom a jeho farbením) či sa nachádza v rovine introvertnej – obsažné, v plnom objeme tónu spievané piana, alebo explozívnej – ohromujúco dramatické, ale neforsírované forte. Každá zo štyroch piesní (Uspávanka, Serenáda, Trepak, Generál) mala silné výrazové zázemie, reflektujúce rovnako textovú ako hudobnú zložku. Premenlivosť nálad bola zreteľná, vždy však korešpondovala s dirigentskou koncepciou Emmaneula Villauma a nesmierne plastickou a poddajnou hrou našich filharmonikov.Do druhej polovice otváracieho koncertu Bratislavských hudobných slávností vkročila kontrastná nálada. Parížan Paul Dukas v symfonickom scherze podľa Goetheho balady Čarodejníkov učeň s veľkou dávkou vtipu, majstrovskej inštrumentácie, ale aj vynaliezavej skratky prerozprával epizódu ľahkomyseľného uchádzača o ovládnutie umenia čarovať. Emmanuel Villaume vložil do skladby svojho rodáka nesmiernu dávku inšpiratívnej energie, ktorá nespočívala len v hyperbolických gestách (tie by vyviedli z letargie každý orchester), ale najmä v schopnosti vydolovať množstvo rafinovaných farieb, precízneho spracovania charakteristických a menlivých tém a vyťaženia maximálnej atmosféry tejto roztomilej skladbičky.

Na francúzskych vlnách sa nieslo aj dielo 25-ročného Claudea Debussyho, symfonickej suity Jar. Vznik partitúry, ktorou sa uchádzal o dobovo prestížnu Rímsku cenu, udeľovanú parížskym konzervatóriom, inšpirovala maľba Sandra Botticelliho Primavera (Jar). Debussymu nešlo o hudobné „premaľovanie“ obrazu, ale o metaforu istej fázy kolobehu v prírode. Oným výsekom je jar. Dvojčasťový opus na ploche mierne presahujúcej štvrťhodinku (z pera Debussyho pochádza len klavírna verzia s vokálmi a inštrumentácie sa ujal Henri Büsser) vyjadruje predovšetkým atmosféru a usiluje sa držať zvolenej témy. Nie je to typický zrelý Debussy, no ako zaujímavosť dielo v svedomitom pretlmočení Emmaneula Villauma si našlo svoje miesto.