Nič iné ako zhodu okolností nemožno hľadať za faktom, že divadelnú sezónu 2011/2012 otvorili dve slovenské scény operami, spracúvajúcimi shakespearovské námety. Tvorivý odkaz veľkého alžbetínskeho dramatika sa našiel v zrkadle operného žánru veľakrát, no hudobno-divadelné prepisy, ktoré s literárnymi predlohami môžu rovnocenne súperiť, zasa spočítame poľahky. Na čele tých najsilnejších, prerastajúcich v komplexnosti výpovede činoherné predobrazy, sú dva posledné opusy Giuseppe Verdiho. V spolupráci s libretistom Arrigom Boitom zrodený Otello a definitívna bodka – Falstaff. Prvého z nich premiérovala Opera SND 21.októbra 2011 vo svojej novej budove. Dielom o 87 rokov mladším, rovnako inšpirovaným drámou Williama Shakespeara, je Coriolanus z pera pilierového slovenského skladateľa Jána Cikkera. Pri príležitosti storočnice autora ho v slovenskej premiére uviedla banskobystrická Štátna opera 14.októbra 2011.
Skôr než Coriolanus zakotvil na domácom javisku spoznala ho Praha (dirigent Zdeněk Košler, réžia Přemysl Kočí, Antonin Švorc v titulnej úlohe, Smetanovo divadlo, 1974), zakrátko po nej nemecký Mannheim a o tri roky Weimar v hudobnom naštudovaní Ondreja Lenárda. S touto inscenáciou sa zoznámilo prostredníctvom hosťovania weimarského súboru aj obecenstvo bratislavskej opery. Na margo pražskej premiéry parafrázujem z monografie „Ján Cikker v spomienkach a tvorbe“ od Michala Palovčíka: skladateľ si prial, aby v tíme s Košlerom bol režisér Karel Jernek, no politicky nominovaný šéf opery Přemysl Kočí si inscenáciu sám privlastnil. Na túto úlohu, slovami autora knihy, nestačil, termín premiéry sa musel posunúť a sám Cikker si na prvé uvedenie Coriolana nerád spomínal.
Coriolanus – Smetanovo divadlo Praha 1974
Otázkou, ktorá nad osudom Coriolana v súvislosti s jeho neprítomnosťou na slovenskej scéne visela, je dôvod absencie na domácej pôde. Uvažuje sa predovšetkým o politickej, „normalizačnej“ atmosfére nežičiacej témam, v pozadí ktorých je možná revolta (skladateľ ju písal aj pod dojmom okupácie roku 1968), ale aj o technickej náročnosti inscenovania, vzhľadom na štruktúru meniacich sa štrnástich obrazov. Ján Cikker, ktorý si libreto podľa Shakespearovej predlohy napísal sám, pritom zhutnil dej z piatich do troch dejstiev. Upravil tiež charaktery postáv, aby vyhovovali opernej poetike. V opere je jedna ústredná sólistická rola, charakterovo rozporný patricij Coriolanus. Tou druhou je ľud, dejotvorná masa, prechádzajúca v rôznych podobách celým dejom.
Napriek tomu, že kompozične a z hľadiska doby vzniku nemožno považovať Coriolana za avantgardnú operu, má veľmi hĺbavo zváženú farebnosť, inštrumentáciu a rytmus. Z partitúry sa dá vystopovať intenzívna práca s hudobnými motívmi, rytmické členenie udáva situáciám dynamickosť, výrazné ostinato podčiarkuje výrazovo emocionálnu naliehavosť. Kantabilné parlando speváckych partov robí operu komunikatívnou a zrozumiteľnou aj pre širšie vrstvy publika. Z dokonalej analýzy predlohy vyšlo hudobné naštudovanie Mariána Vacha. On v nej našiel až beethovenovskú nadväznosť v motivickej a harmonickej práci, našiel logickosť vedenia melodických línií i rafinovanú farebnosť inštrumentácie. To, čo dokázal s neveľkým orchestrálnym telesom banskobystrickej Štátnej opery, ako zhmotnil symfonickosť partitúry a premietol ju do menšej mierky, je hodné mimoriadneho obdivu.
Skutočnosť, že sa v procese prípravy našiel názorovo a esteticky zladený tvorivý tím, bola na prospech výsledku. Ruka v ruke s hudobným naštudovaním kráča réžia Romana Poláka, scénografia Jaroslava Valeka a kostýmy Petra Čaneckého. Z témy vytiahli nielen jej vnútorné konflikty, ale rovnako nadčasové posolstvo. Zrážky individuality s davom, vnímanie demokracie, práva na názor a najmä mnohovrstvový profil titulnej postavy sa vinú celým Polákovým príbehom. Režisér vychádzal z opernej podstaty Coriolana, no z pozadia sa nenásilne vynáral shakespearovský duch (Polák inscenoval činoherného Coriolana v Martine roku 1997), charaktery postáv mali presné črty, tvorené boli nepatetickým herectvom, dynamike striedajúcich sa obrazov výrazne napomáhala Valekova výprava. Javisko s minimom kulís a priechodnými stenami, naznačenými a občas osvetlenými rámami napĺňali ľudia. Živá hmota bola hybnou pákou i kulisou zároveň. Vznikali vizuálne a obsahovo silné obrazce, podporené účinnou svetelnou réžiou a striedajúce sa v priam filmových strihoch. Obzvlášť treba vyzdvihnúť prácu so zborom (zbormajster Ján Procházka), ktorý nielenže ťažký part zvládol obdivuhodne, ale bol aj herecky akčný a tvárny.
V titulnej úlohe sa zablysol Martin Popovič. Po každej stránke presvedčivý, tónovo raz mäkký, inokedy dramatický, v každej polohe zvučný barytonista, zdolával nároky na činoherné herectvo s veľkým oduševnením, ale aj disciplínou. Rad stredných a menších postáv bol v starostlivých rukách oboch ženských predstaviteliek, Aleny Hodálovej ako fyzicky i psychologicky silnej Volumnie a dievčensky krehkej, no hlasovo ráznej Kataríny Perencseiovej ako Virgilie. Podobne možno hovoriť o predstaviteľoch patricijov Ivanovi Zvaríkovi (Menenius Agrippa), Petrovi Schneiderovi (Cominius), o tribúnoch Dušanovi Šimovi (Sicinius) a Igorovi Lackovi (Brutus), či o výraznom Michalovi Hýroššovi (Tulius Aufidius). Banskobystrický Coriolanus bol nielen výrazným príspevkom do osláv Cikkerovej storočnice, ale tiež vysoko nastavil latku kritérií v začínajúcej sa sezóne.
Verdiho Otello sa na dosky Slovenského národného divadla vrátil po piaty raz, s osemnásťročným odstupom od poslednej inscenácie. Určite je na mieste úvaha, či jeho načasovanie bolo správne. Nie však z dôvodov priskorého návratu, veď o tom, že toto veľdielo na prvú scénu patrí, nemožno pochybovať. Otázkou je skôr, či súbor preňho momentálne disponuje buď vhodným domácim obsadením, alebo je schopný uniesť finančnú záťaž z angažovania kvalitných hosťov. A tam práve tkvie kameň úrazu.
Ak vedenie Opery SND pridelilo režijný post Josefovi Průdkovi, dalo jasne na známosť, že mieni ponúknuť Verdiho operu v tradičnom šate. Bývalý operný spevák a šéf opery v Českých Budějoviciach a neskôr v pražskom ND (1996-2000) nie je žiadnym búrlivákom a jeho estetiku možno v kontexte súčasného medzinárodného trendu vnímať skôr ako konzervatívnu. V tom by však nemusel byť problém. „Modernosť“ výpovede nie je priamo úmerná „módnosti“, časovým či priestorovým posunom, ani scénografickým výstrelkom. Spočíva skôr v schopnosti rozlúsknuť jadro predlohy, osloviť diváka vyhraneným názorom, ale aj poskytnúť mu priestor na premýšľanie. Mala by ponúknuť výklad diela, nie jeho prvoplánové aranžovanie. Průdkove objasňovanie pozadia a súvislostí medzi Shakespearom a Verdim na predpremiérovom matiné či tlačovej konferencii dalo najavo, že sa do danej problematiky vhĺbil. Ak by verbálnej rovine zodpovedal aj javiskový tvar, došlo by k zaujímavému výsledku. Od zámeru k činu však tentokrát nebolo až tak blízko.
V spolupráci so scénografom Milanom Ferenčíkom celé dianie skoncentroval na proscénium. Hĺbku javiska zahatala mohutná sivá fasáda pevnosti, ktorej spleť plôch, schodísk a otvorov slúžila na zdynamizovanie akcií. Hrá sa však na publikum, príchod Otella a jeho vstupné „Esultate!“ je riešené spustením lávky z boka javiska, v kombinácii s hydraulicky vysunutým podstavcom. Už v závere 1.dejstva (duet Gia nella notte densa) chcel Průdek dosiahnuť intímnu atmosféru, takže spustil priehľadnú revuálku a opäť spod zeme sa vynorila posteľ. Celkom zbytočné presadenie ľúbostného duetu do spálne, zvlášť keď sa spieva o hviezdnej noci. V druhom dejstve akýmsi mefistovsky manipulačnými gestami Jago mení scénu, opäť sa hrá so závesmi, no atmosféra ani svietením v priebehu večera nenadobúda nové dimenzie. Záverečný akt je výtvarne pomerne ilustratívny, novinkou je škrtenie Desdemony šálom, odviazaným z Otellovej hlavy. Azda jediný divácky rébus prináša réžia v samotnom závere, keď po zavŕšení drámy odchádza civilne oblečený Jago do hľadiska. „La tragedia e finita“? Nie celkom v duchu historizujúcej scény modeluje kostýmy Josef Jelínek, v ktorých badať štýlový posun.
K pozitívam novej inscenácie patrí hudobné naštudovanie Ondreja Lenárda. Je detailné a vypracované v orchestri, v súhre zložiek sa síce vyskytli isté nepresnosti (spôsobené skôr rytmickou svojvôľou sólistov, než samotnou taktovkou), menej ich bolo na druhej premiére. Najpôsobivejšie v Lenárdovej koncepcii sú lyrické miesta, kde orchester má veľa farieb a dynamiky, gradácia nechýbala veľkým ansámblom. Polemizovať by sa azda dalo s niektorými pomalšími tempami´. Zvlášť v 2.dejstve, čím trocha trpelo kvarteto a scéna Otella „Ora e per sempre addio“, ktorá si vyžadovala o čosi rýchlejší pulz. Zbor v naštudovaní Pavla Procházku, spievajúci takmer výlučne do hľadiska, znel kompaktne.
WeiLong Tao (Otello) a Dalibor Jenis (Jago)
Michal Lehotský (Otello)Treba otvorene povedať, že v dvoch obsadeniach hlavných postáv sa ideálne dramatické hlasy neobjavili. Ani Desdemona nie je písaná pre lyrický soprán, hoci rola je vedená primárne v lyrickej výrazovej línii. Nárokuje si plnohodnotný verdiovský hlas s náležitou farbou a volumenom, z ktorého sa ľahšie „uberá“, než opačne, keď lyrický materiál treba tmaviť a umelo zväčšovať objem. Týmto parametrom bezo zvyšku nezodpovedá ani Adriana Kohútková a ešte menej Eva Hornyáková. Prvá z nich sa pokúšala vniesť do vokálneho profilu intenzívnejšie odtiene drámy, začo však platila stratou jadrnosti tónu a dokonca sa jej nie jedno piano pretrhlo. Alternantka si zachovala krehký dievčenský portrét, no jej hlas manko v nižšej polohe, v tónovom objeme i timbri zodpovedajúcom talianskej estetike, nezaprel.
Po tom, čo musel skúšobný proces opustiť z dôvodov nespôsobilosti americký tenorista Michael Austin (tu sa natíska otázka, na základe akého kľúča sú angažovaní hostia?), bolo treba narýchlo hľadať náhradu. Tá sa ponúkla v osobe čínskeho tenoristu WeiLonga Tao, ktorý Otella spieva v Ústí nad Labem. Na javisko nevstúpil šťastne, jeho „Esultate!“ bolo útle, rozvibrované, neisté vo výške. V prvých dvoch dejstvách bolo viac rytmického váhania, nepresných fráz, nehovoriac o tom, že Taov materiál nie je pre priestory SND dostatočne veľký a zvučný. V druhej polovici večera už pôsobil o niečo koncentrovanejšie, no výrazovou silou a charizmou, ktorá by z protagonistu mala vyžarovať, nedisponoval. Michal Lehotský sa tiež predčasne upína na dramatický odbor. Túto dimenziu však nedosahuje ani forsírovaním, ani umelým rozširovaním a „podoberaním“ tónu. Aj herecky priveľa sebou lomcoval, preexponoval výraz a kontraproduktívne drobil frázy. Hodnoverne mu vychádzali iba lyrické plochy.
Jagom prvej premiéry bol Dalibor Jenis, ktorý v tejto roli debutoval len nedávno v Hamburgu. Je preňho do istej miery prelomovou, hoci jeho verdiovský repertoár sa postupne rozširuje. Ťažisko partu je však dosť nízko a v tejto polohe Jenisov barytón len postupne dozrieva. Vynikol však skvelou charakterokresbou postavy, ktorej zlo plazivo, rafinovane a sofistikovane rozvíjal počas celého večera. Ponúkol obrovskú škálu odtieňov výrazu a dynamiky, pohrával sa s nuansami vokálne aj herecky. Prístup Zoltána Vongreya bol odlišný. To nebol cynik pod maskou krásneho zjavu a ušľachtilých tónov, ale antihrdina v prvom pláne. Nemaznal sa s farbičkami tónu, vnášal drsnejšie odtiene, ale po technickej stránke zdolal úlohu viac než uspokojivo. Z predstaviteľov Cassia bol hlasovo priebojnejší Tomáš Juhás než Oto Klein, herecky to bolo naopak, Klein bol prirodzenejší, Juhás toporný. V úlohe Roderiga sa striedajú Jozef Kundlák a Ivan Ožvát, Lodovica spieva Martin Malachovský a Martin Mikuš (perspektívne a jadrne znejúci bas), Emiliou je Monika Fabianová a Denisa Šlepkovská.
Coriolanus
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Réžia: Roman Polák
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Peter Čanecký
Zbormajster: Ján Procházka
Choreografia: Stanislava Vlčeková
Orchester a zbor Štátnej opery
Premiéra 14.októbra 2011 v Štátnej opere Banská Bystrica
Gaius Marcius (Coriolanus) – Martin Popovič
Menenius Agrippa – Ivan Zvarík
Cominius – Peter Schneider
Sicinius – Dušan Šimo
Brutus – Igor Lacko
Volumnia – Alena Hodálová
Virgilia – Katarína Perencseiová
Tullus Aufidius – Michal Hýrošš
Senátor – Marian Hadraba
***
Giuseppe Verdi:
Otello
Hudobné naštudovanie a dirigent: Ondrej Lenárd
Réžia: Josef Průdek
Scéna: Milan Ferenčík
Kostýmy: Josef Jelínek
Zbormajster: Pavol Procházka
Orchester a zbor SND
Premiéry 21. a 22.októbra 2011 Sála opery a baletu – nová budova SND Bratislava
Otello – WeiLong Tao / Michal Lehotský
Jago – Dalibor Jenis / Zoltán Vongrey
Cassio – Tomáš Juhás / Oto Klein
Roderigo – Jozef Kundlák / Ivan Ožvát
Lodovico – Martin Malachovský / Martin Mikuš
Montano – Mikuláš Doboš
Un Araldo – Ladislav Uhrák / Daniel Hlásny
Desdemona – Adriana Kohútková / Eva Hornyáková
Emilia – Monika Fabianová / Denisa Šlepkovská