Dvakrát Vídeň – Starry Night a Arabella

„Hviezdna noc“ s Janečkovej zahraničným debutom

Štvrtého mája nabrala postavená kulisa z práve hranej série predstavení Thomasovho Hamleta v Theater an der Wien novú dimenziu. Poslúžila ako výtvarné pozadie benefičného koncertu, usporiadaného pri príležitosti 65.výročia založenia Wiener Hilfswerk a 30.výročia začatia činnosti Annemarie Imhof-Komitee. Dvoch organizácií, zaoberajúcich sa šľachetnou pomocou ľuďom so zdravotným postihnutím. „Starry Night – Classic & Jazz“, tak znel názov večera, naplnila hudba rozmanitých žánrov. Tak, aké pestré je zloženie adresátov pomoci i spektrum účinkujúcich, ochotných svojím umením pridať nezištne ruku k dielu.Významným podielom sa pod podujatie podpísalo Slovensko. Nielen v umeleckej zložke, ale samotná idea sa zrodila v hlave právničky a manželky huslistu Viedenských filharmonikov Kataríny Kováčovej, ktorá na poli dobročinnosti pracuje. Večer mal teda dve dimenzie – charitatívnu a umeleckú. Tej druhej dominovali traja slovenskí inštrumentalisti a ešte ani nie 14-ročná vokálna nádej, ktorá po prvýkrát prekročila spevácky prah Česka a Slovenska. Bratia František a Roman Jánoškovci (prvý klavirista, druhý huslista) sú rovnako doma v klasike i džeze, dlhoročný člen Viedenských filharmonikov Tibor Kováč (husle) je rovnako univerzálnym umelcom, takže v ich číslach sa spájala na oboch parketách technická brilantnosť s radosťou z muzicírovania.Úplne osobitým bonbónikom boli výstupy trojčlenného zoskupenia Brein´s Cafe, tvoreného uvoľnene muzicírujúcimi bratmi Jánoškovcami a kontrabasistom Georgom Breinschmidom, ktorý jeho dušou ansámblu, autorom vtipných skladieb („Little Samba“ a „Wien bleibt Krk“) aj motorom fascinujúcich improvizácií. Rakúskych inštrumentalistov zastupoval tiež klavirista Matthias Fletzberger, ako sólista i klavírny partner spevákov.

Veľké očakávanie sprevádzalo zahraničný debut mladučkej víťazky Talentmanie Patricie Janečkovej. Po prvý raz som ju mal možnosť počuť bez mikrofónu a v konfrontácii so svetoznámymi profesionálmi. I pre ňu to museli byť dosiaľ nepoznané a nesmierne užitočné „minúty pravdy“. Zvyknutá na domáce bravó a klamnú psychózu ovácií postojačky, si pri primeranom potlesku uvedomila, že pocta slovenského „rodu“ sa nerozdáva zadarmo. Hoci ohlásenie jej vstupu viedenskou top moderátorkou Barbarou Rett nešetrilo nadšením. Patricia v prvom vstupe predniesla áriu Lauretty z Pucciniho jednoaktovky Gianni Schicchi, v druhom (v oboch ju citlivo sprevádzal František Jánoška) pieseň Gioachina Rossiniho La pastorella delle Alpi z cyklu Soirées musicales. Presvedčivejšie jej vyznel Rossini, tam jej ľahučko páperový soprán znel voľne, v koloratúrach čisto a milý prejav pôvabnej dievčiny náladu skladby len podporil. Lauretta naopak poukázala na oblasti, v ktorých ju čaká najviac práce. Je to zdokonaľovanie frázovania, práca na technike dychu, získavanie rezonancie hlasu a istoty výšok. Pokiaľ sa skutočne bude chcieť venovať opere, na mikrofón musí (až na zanedbateľné výnimky) zabudnúť. Nebudem prognózovať , ostanem pri konštatovaní, že v Patricii Janečkovej je skrytý veľký talent, nie každodenná dávka vrodenej muzikálnosti, ale aj ambícia z týchto devíz profitovať. Hoci dvaja z avizovaných sólistov „Hviezdnej noci“ svoje vystúpenia odriekli (Michael Schade a Luca Pisaroni), organizátori našli náhradníkov z Viedenskej štátnej opery. Z tejto scény prišla okrem nich aj mladá sopranistka Daniela Fally, ktorá bola určite najväčšou vokálnou ozdobou večera. Najskôr svoj koloratúrny soprán, interpretačný vtip a zmysel pre bel canto ponúkla v dvojspeve z Donizettiho Dcéry pluku (Sulpice: Clemens Unterreiner), v druhom čísle priam šokovala kaskádami ozdôb, brilantnými výškami, leskom hlasu a v neposlednom rade hereckým dotvorením Offenbachovej Olympie z Hoffmannových poviedok. Vcelku prijateľne zaspieval barytonista Clemens Unterreiner aj áriu Renata z Verdiho Maškarného bálu, hoci estetika jeho tónu nie je vyslovene talianska.

Z ďalších sólistov by som pred opernými uprednostnil džezovo-muzikálovo orientovanú Sandru Pires, ktorá – vzhľadom na žáner, na mikrofón – zaujala širokým spektrom výrazových nuáns a veľkým rozsahom. Nie až tak sviežo ako som ju poznal, znela sopranistka Malin Hartelius, hoci Gershwinova „Summertime“ mala kus autentického espritu. Vo farbe málo vrúcny a akademicky chladný bol tenor Benjamina Brunsa (Lehár) a Bernarda Fink väčšmi než  nepresvedčivou  Dvořákovou Rusalkou zaujala v piesni tvorcu argentínskeho tanga Carlosa Gardela.
***

Arabella s rovnocennou náhradou za Renée Fleming

Lyrická komédia Richarda Straussa na slová Huga von Hofmannsthala Arabella nie je žiadnou repertoárovou novinou Viedenskej štátnej opery. Je skôr jej stálicou a súčasná inscenácia z roku 2006 len nadväzuje na dlhodobú tradíciu uvádzania tohto diela vo Viedni. Jej predchodkyňa, v tradičnej réžii Rudolfa Hartmanna, sa v repertoári držala niekoľko desaťročí a sám som v nej zažil viacero nezabudnuteľných prvých dám, vrátane Lucie Popp.

S Viedňou je napokon Arabella dejovo absolútne stotožnená. Režisér Sven-Eric Bechtolf, scénograf Rolf Glittenberg a kostýmová výtvarníčka Marianne Glittenberg však opustil jej pôvodné zakotvenie do roku 1860 a dej posunuli ho tridsiatych rokov 20.storočia. Nie sú prví a asi poslední, ktorým viac vyhovuje prenesenie príbehu z pera Richarda Straussa a Huga von Hofmannsthala (bola to posledná spoločná práca tohto unikátneho tandemu) do čias skomponovania opery. Záleží už len na tom, ako sa zámer podarí zdôvodniť a zrealizovať. O „postmoderné“ Arabelly dnes nie je núdza, sám som také zažil už pred desaťročím v Mníchove (v réžii Andreasa Homokiho s RenéeFleming) či v parížskom Chatelet (réžia Peter Mussbach, Karita Mattila v titulnej roli).

Nový viedenský model zvlášť nezaujal. Javisko sa síce zbavilo ornamentov doby a v pomerne minimalistickej scénickej výbave a farebnej kombinácii čierneho pozadia so žltastými motívmi (vodorovné čiary pripomínajúce notovú osnovu) dolaďovalo smutno-smiešnu historku o krachujúcej rodine, no žiadne originálnejšie nápady som v Bechtolfovej koncepcii nenašiel. Bizarnosť plesu fiakristov v 2.dejstve mala štandardné rozmery, plynulý prechod do záverečného aktu sa odohral zdvihnutím zadnej opony (dovtedy sa využívala len predná časť javiska) a otvorením páru schodísk. Dokonca ani charakteristika postáv, možno aj už vplyvom zmenených obsadení, nevnukla (či už vo vzťahu sestier, alebo oboch žien k mužom) intenzívnejšie emotívne poryvy. A  pritom Straussova hudba, citovosťou priam nabitá, dokáže inšpirovať!

Dominantnou zložkou navštíveného 28. predstavenia tejto inscenácie bola práve hudobná. Podobne ako na premiére stál na čele Viedenských filharmonikov ich hudobný riaditeľ Franz Welser-Möst. Pod jeho taktovkou sa straussovský orchester rozozvučal v plnom spektre farieb, rafinovaných výrazových zákutí a dynamických ozdôb. Celkovo to bola Arabella priam symfonického kalibru, azda väčšmi než „lyrickej komédii“ by zodpovedal prívlastok „dráma“, Strauss v tomto diele je však taký. Dirigent si mohol dovoliť veľký zvuk bezchybne hrajúceho orchestra, na javisku mal totiž hlasy, ktoré sa ponad neho niesli bez ťažkostí. Miestami malo predstavenie parametre azda až Elektry…

O tom, že avizovaná Renée Fleming pre chorobu nebude spievať, sa vedelo asi týždeň pred termínom, keď odriekla vo Viedni piesňový koncert. A hoci nájsť za ňu adekvátnu náhradu bolo aj pre divadlo formátu Staatsoper neľahké, po malej rošáde sa to podarilo. Americká sopranistka Emily Magee, plánovaná pôvodne ako Salome, namiesto nej stvárnila svoju prvú viedenskú Arabellu. Je to určite najdramatickejšia predstaviteľka titulnej roly, akú som dosiaľ na javisku zažil. Jej tmavšie sfarbený, obsažný tón nielenže obrovské legátové oblúky vyspieval z úžasnou dychovou rezervou, ale dokázal sformovať aj lyriku partu. V každej polohe či dynamickej vrstve znel jej soprán v rovnako plnom objeme a bez forsírovania gradoval do výsostne dramatických vôd.  Zdenku stvárnila domáca, no medzinárodne už vyhľadávaná sopranistka Genia Kühmeier. Hlas pevný, lesklý, priebojný a pritom lyricky vrúcny a výrazovo plastický. Dvospev Arabelly so Zdenkou „Aber der Richtige“  bol asi vokálne, výrazovo a kultúrou tónu najsilnejším momentom večera. Ako Mandryka sa predstavil poľský basbarytonista Tomasz Konieczny, renomovaný wagnerovský interpret, majiteľ nevšedne razantného a objemného fondu. Tam, kde bolo potrebné impozantným forte dominovať, sa cítil najlepšie. Mandryka však má aj lyrickejšie miesta, kde by sa žiadala väčšia elegancia, uvoľnenie napätia fráz a v neposlednom rade precíznejšia intonácia!

Osobný vývoj v hlase cítiť u Michaela Schadeho (Matteo), z ktorého „bieleho“ timbru sa stal síce svetlo sfarbený, no výrazný charakterový tenor. Rola Fiakermilli na počet taktov nie je veľká, no koloratúrnymi nárokmi (vrátane jódlovania) a extrémnymi výškami patrí k najháklivejším v opernej literatúre. Daniela Fally ju zvládla bezchybne, ako pridanú hodnotu ponúkla šarm vzhľadu a akrobatický „špagát“. Rodičovský pár spieval skúsený, no hlasovo nie výnimočný Wolfgang Bankl (Waldner) a mladá Zoryana Kushpler (Adelaide), trojicu nápadníkov predstavovali Norbert Ernst (Elemér), Clemens Unterreiner (Dominik) a Sorin Coliban (Lamoral).

Ako zvyčajne, po zhliadnutí predstavenia Arabelly (dovolím sa priznať, môjho obľúbeného titulu), som si kládol otázku, kedy sa dožijeme jej slovenskej premiéry. Nie je to méta nedostižná, veď napokon české scény sa s ňou popasovali viackrát. Mimochodom, aj svoju prvú Arabellu som zažil roku 1979 v Plzni.

“Starry Night” Classic & Jazz – Charity Gala des Wiener Hilfswerks
Brein´s Café, Benjamin Bruns, Daniela Fally, Bernarda Fink, Matthias
Fletzberger, Malin Hartelius, Patricia Janečková, František Jánoška,
Roman Jánoška, Tibor Kováč, Sandra Pires, Clemens Unterreiner
Idee und Programmgestaltung: Katarina Kováčova
Regie: Arno Krimmer
Moderation: Barbara Rett
4. května 2012 Theater an der Wien Vídeň

www.theater-wien.at

***

Richard Strauss:
Arabella
Dirigent: Franz Welser-Möst
Režie: Sven-Eric Bechtolf
Scéna: Rolf Glittenberg
Kostýmy: Marianne Glittenberg
Orchester der Wiener Staatsoper
Chor der Wiener Staatsoper
Premiéra 9. prosince 2006 Wiener Staatsoper Vídeň
(psáno z reprízy 6. května 2012)

Arabella – Emily Magee
Zdenka – Genia Kühmeier
Mandryka – Tomasz Konieczny
Matteo – Michael Schade
Graf Waldner – Wolfgang Bankl
Adelaide – Zoryana Kushpler
Graf Elemér – Norbert Ernst
Graf Dominik – Clemens Unterreiner
Graf Lamorai – Sorin Coliban
Fiakermilli – Daniela Fally
Kartenaufschlägerin – Donna Ellen
Welko – Michael Wilder
Djura – Roland Winkler
Jankel – Dritan Luca
Zimmerkellner – Gerhard Reiterer
Drei Spieler – Jeong-Ho Kim,Csaba Markovits, Jens Musger

www.staatsoper.at