Dvořákova Svatá Ludmila poprvé ve Slovenské filharmonii

Svatá Ludmila prvýkrát v Slovenskej filharmónii

Krátko po veľkonočnom Veľkom týždni, kedy zaznela v Slovenskej filharmónii Dvořákova Stabat mater – 1. a 2. apríla (koncert sme hodnotili na Opere Plus tu) – uviedol ten istý dirigent Leoš Svárovský so Slovenskou filharmóniou, Slovenským filharmonickým zborom (zborové čísla naštudoval Petr Fiala z Brna) a s piatimi výbornými opernými sólistami oratórium Antonína Dvořáka Svatá Ludmila, op. 71. Na Slovensku toto dielo nebolo doposiaľ naštudované a uvedené, hoci má pre nám blízky český národ význam nielen pre jedinečný hudobný obsah, ale najmä centrálnu postavu oratória, svätú Ľudmilu, patrónku Česka. Hoci pred rokom 1989 bola Slovenská filharmónia (vďaka vtedajšiemu riaditeľovi doc. dr. Ladislavovi Mokrému a ochrannej ruke niekdajšieho ministra kultúry Slovenskej republiky, básnika Miroslava Válka) – napriek nepriazni doby – známa uvádzaním oratoriálno-omšových diel, v poradí tretie Dvořákovo veľké vokálno-symfonické dielo na text Jaroslava Vrchlického – Svatá Ludmila bolo aj pre vtedajšie vedenie Slovenskej filharmónie osemdesiatych rokov „ideovo“ tvrdším orieškom. Vrchlického text a Dvořákova hudba tu totiž hovoria nielen o prijatí kresťanstva v českých krajoch r. 882 kňažnou Ludmilou s manželom Bořivojom, ale je tu i viacnásobná citácia (a Dvořákovo ďalšie spracovanie) najstaršieho českého kresťanského hymnu Hospodine, pomiluj ny!, nehovoriac o záverečnej velebnej fúge pre orchester, zbor a sólistov na text a hudobný (z gregoriánu odvodený) základ časti katolíckej omše: Kyrie eleison! (Pane, zmiluj sa!). Vrchlického starobylo koncipovaný veršovaný text (s archaickým jazykom – i v kontexte vtedajšieho hovorového jazyka) vyznieva mimoriadne velebne a tvorí základ troch častí vyše 110 minútového diela. (Pozn. autorky: Na koncertoch v bratislavskej Redute, resp. tunajšej Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie dňa 29. a 30. apríla t. r. rozdeleného na dve polovice – s prestávkou; pričom hodnotím koncert 30. apríla).Leoš Svárovský, stály hosťujúci dirigent Slovenskej filharmónie, ktorý tu pôsobí od r. 2007 (pritom spolupracuje s mnohými európskymi a českými orchestrami a od r. 2014 je šéfdirigentom Aichi Central Symohony Orchestra Nagoya), naštudoval Svatú Ludmilu, podobne ako Dvořákovo Stabat mater s obrovským nadšením – a finálnym úspechom u publika…

Veľkomoravská misia Konštantína a Metoda, schválená pápežom roku 867, kedy boli slovanské bohoslužobné knihy slávnostne položené na oltár baziliky sv. Petra a na hlavný oltár baziliky Santa Maria Maggiore, postupne prenikla z Veľkej Moravy do Čiech. Oficiálna katolizácia českých zemí svätou Ľudmilou, dnes patrónkou Čiech, začala – vrátane deklarovaného odklonu obyvateľstva od pohanstva – r. 882, v dobe krstu kňažnej Ludmily. Samozrejme, že to nebol jednoduchý proces – napokon bola kňažná Ľudmila v zápase za kultiváciu kresťanstva i zavraždená v Tetíne, jej sídle. O tom sa však v oratórium nejedná.

Oratórium o historicky reálnej postave českých dejín je trojdielny hudobný epos, ktorý má tri časti: v prvej, nazvanej Na nádvoří hradu mělnického, sa vo Vrchlického veršoch a hudbe Dvořáka tlmočí atmosféra pohanského života na území Čiech – vrátane zboru pohanských kňazov a ľudu, ktorý žije pod vplyvom uctievaných bôžikov a strachu z prírodných pohrôm a neodvratnej smrti. Predstavuje sa tu (vo vstupnej árii Ludmily) aj jej duchovný obraz, ktorú i v pohanskom období života „…od dětství ku oltáři vodil svatý cit, kde sláva bohů září, jim bližší, bližší být!“ Tenorove sólo Rolníka v 1. časti oratória uctieva Ľudmilu i krásu jari, v ktorej „zní cymbál, housle, dudy – a plesem zvoní všudy!“ V prvej časti prichádza – spolu s prorockou výstrahou a napomínaním – na Ludmilin hrad pustovník Ivan, ktorý presviedča pohanský ľud a jeho vládkyňu o jedinom, kresťanskom Bohu.

V druhej časti oratória, nazvanej V lesích berounských, vyhľadá Ivana samotná kňažná Ľudmila, ktorá sa chce nechať pokrstiť. Stretáva sa tu s Bořivojom, ktorý sa do Ľudmily zamiluje a je ochotný prestúpiť na kresťanstvo, ak ju tým získa za ženu.

V tretej časti – V chrámu velehradském – sa uskutoční obrad, počas ktorého Ľudmila s Bořivojom príjmu krst od biskupa Metoda. Vo Vrchlického texte nejde ani tak o historicky presný súlad dejín, ako o fakt, že svätá Ľudmila – ináč stará matka sv. Václava a kultová osobnosť českej histórie, manželka prvého kniežaťa z rodu Přemyslovcov – Bořivoja I., prehodnotila svoje pohanské postoje, výchovu i tradíciu celého národa a prijala kresťanstvo na veľkomoravskom Velehrade. Tým Přemyslovci prevzali vládu v Čechách a na Morave a ich význam stúpol aj v kontexte vtedajšejpokresťančenej Európy.Svatá Ludmila vznikla v rokoch 1885-1886, po oratóriu Svatební košile na texty Karla Jaromíra Erbena z r. 1884. Bolo to obdobie vrcholného nástupu hudby Antonína Dvořáka do celého sveta. Tento český génius melódie sa stal miláčikom zvlášť londýnskeho publika – najmä po úspechu Stabat mater (za prítomnosti skladateľa) v koncertnej sále Royal Albert Hall v Londýne.

Obdobie konca 19. storočia bolo vyvrcholením romantizmu, ktorý sa však po stránke formovej vyznačoval rozkladom foriem, ich pretavením do obrovských symfonických plôch, akými boli najmä diela Mahlera a Brucknera. Rovnako sa vyvíjala i harmónia hudobnej reči, nehovoriac o pretlaku citovej exploatácie v dielach spomínaných a ďalších autorov z konca a prelomu 19. – 20. storočia. Dvořákova hudobná reč je však vo Svätej Ľudmile jednoduchá: po melodicko-harmonickej i formovej stránke (čo modifikovane možno aplikovať aj na jeho symfónie z blízkeho vrcholného kompozičného obdobia). Skladateľ vo svojich symfonických i vokálno-symfonických dielach vystačil s bežným obsadením klasického orchestra či zboru – akoby zámerne (alebo geniálnou intuíciou i nepopierateľným vplyvom svojich osobnostných koreňov?) bol predurčený na prostotu hudobných línií a najmä na jedinečnú melodickú invenciu.V oratóriu o svätej Ľudmile strieda pasáže dramatické s lyrickými, veľkolepé zbory s intímnymi vokálnymi sólami – v štýle uzavretých čísel. Okrem vokálnych sól sa v celom oratóriu uplatňuje významne mužský i miešaný zbor, neobyčajne farebnými, nádherne scelenými hlasmi, ktoré si zakladajú na farebných kontrastoch, čo vyzdvihol najmä hosťujúci zbormajster Petr Fiala, ktorému nechýba muzikalita – rovnako ako precíznosť vo vedení hlasov, príznačná „šťavnatosť“ v celkovom predvedení zborových čísel. V závere diela Dvořák zhudobnil pre sólistov, zbor a orchester už spomínaný historický chorál Hospodine pomiluj ny, který otvára tretiu časť v podobe slávnostného pochodu a finalizuje oratorium veľkolepou fúgou, preplietajúcou slová českého hymnického spevu s omšovým Kyrie eleison.V spomienkach na koncert zostanú mimoriadne silné najmä sólové party Ľudmily v podaní krištáľovo znejúceho sopránu protagonistky Opery SND, profesionálky vokálno-technickou prípravou, ale aj oduševneným výrazom – Adriany Kohútkovej, Svatavy – v interpretácii mezzosopranistky s mäkkým, lahodným, no zvučným mezzosopránom Karly Bytnarovej, Ivana (bas) spieval svojím prorocky vyznievajúcim basom Peter Mikuláš, ktorý zvlášť duchovým skladbám dodáva „iskru Božiu“, tenorový part Bořivoja naštudoval a predniesol nosným, pritom zaobleným tenorom Tomáš Černý, menší, no nezanedbateľný part Roľníka v úvodnej časti spieval spoľahlivo a so zodpovedným prístupom slovenský tenorista lyrického zafarbenia, ale aj charakterotvornými črtami Ondrej Šaling.Primát v naštudovaní patri jednak Slovenskej filharmónii – ako orchestru, ktorý si bez problémov poradil s nie najnáročnejšou, hoci mohutne vyznievajúcou Dvořákovou partitúrou s romantizujúcimi, harmonicky a inštrumentálne tradične postavenými vstupmi, pričom mu skladateľ okrem samostatných medzihier určil veľa sprievodnej plochy pre zbor i sólistov. Pocta patrí tiež Slovenskému filharmonickému zboru. Ten, pod vedením spomínaného brnianského zbormajstra Petra Fialu, vniesol do predvedenia vokálne účinné, farebné, dynamicky diferencované čísla. Nezabudnem napríklad na ženský Zbor anjelov, do ktorého ako hudobné „echo“ vstúpil mužský zbor Bořivojovej družiny – ako vrchol prelínaním najmä dynamických odtieňov a melodických krás. V komornom vokálnom speve bol vrchol v 2. časti oratória, kde sa spojilo duo žien (Ludmila a Svatava) s Bořivojom a Ivanom – do nádherného, melodicky bohatého hudobného kvarteta bez zboru, zato v súhre sólových hlasov a v meditatívnej nálade každého speváka.

Dvořákovo oratóriu Svatá Ludmila, op. 71 bolo teda poznaním ďalšieho diela z bohatého odkazu českého hudobného génia. Skončilo sa – na tvárach zúčastnených i v potlesku prítomných poslucháčov – nesmierne šťastným pocitom z kvalitne predvedeného duchovného diela. Dirigent Leoš Svárovský akoby chytil „druhý dych“ v jemu najbližších a povahe najmilších skladbách českých majstrov (v ostatnom čase Dvořáka), do ktorých vnáša autentickosť svojho rodu a čoraz zrelšie formuluje precíznosť dirigentskej techniky a nadhľadu – bez vonkajších efektov, zato s bohatstvom emócií.Bol to veľký hudobný zážitok, v ktorom sme poznali nielen jedno z jedinečných diel Antonína Dvořáka, ale vzdali i poctu patrónke českých zemí.

Hodnotenie autorky recenzie: 90 %

Antonín Dvořák:
Svatá Ludmila
Dirigent: Leoš Svárovský
Zbormajster: Petr Fiala
Adriana Kohútková (soprán)
Karla Bytnarová (mezzosoprán)
Tomáš Černý (tenor)
Ondrej Šaling (tenor)
Peter Mikuláš (bas)
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
29. a 30. apríla 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

www.filharmonia.sk

Foto Alexander Trizuljak