Dynastie Modrovousů: 50 a jeden odstínů šedi Andrey Breth

Dynastia Modrofúzov: 50 a jeden odtieňov šedi Andrey Breth 

Krátke resumé na úvod: Ak sa Andrea Breth, debutujúca vo Viedni, snažila o to, aby publikum nezaspalo (rozhovor tu), tak sa jej to veľmi nepodarilo. Naopak, ak nechcela, aby publikum dešifrovalo všetko, tak jej to vyšlo stopercentne. Paradoxne, len snaha o rozlúštenie predvádzaných obrazov udrží diváka v bdelom stave; inak by pri tej ponurej scéne, utopenej v nevýraznej šedivosti, zrejme usnul.

A teraz po poriadku. Bartókov Hrad kniežaťa Modrofúza je súčasťou tohoročnej viedenskej prehliadky divadelného umenia, známej ako Wiener Festwochen. Theater an der Wien, kde sa inscenácia od minulého piatku hrá, je populárny jednou z najoriginálnejších dramaturgií medzi európskymi opernými domami, bežne sú tam k videniu veľmi raritné tituly a nie je núdza ani o zvučné mená, či už z radov speváckych alebo režisérskych. A práve v tomto divadle sa odohral viedenský debut kontroverznej nemeckej režisérky. V divadle ponorenom do tmy sa pomaly dvíha opona a veľmi úsporné bodové svetlo mieri na dve postavy na opačných stranách javiska. Jednou je Modrofúz, recitujúci Prológ, druhou neznámy starý muž obrátený chrbtom, v pozadí možno vytušiť sedem dverí. Z toho, čo pri pohľade z druhého balkóna vyzerá ako balík na podlahe, sa po väčšom osvetlení scény vykľuje Judith, ležiaca na dlážke. Tento prvok, zvýrazňujúci ženinu submisívnu polohu vzhľadom k sediacemu Modrofúzovi, spolu s opakovaným preťahovaním sa o karafu s vodou a neskorším tupým výrazom Modrofúza, započúvaného do tranzistora, môže naznačovať, že muž je zvyknutý byť vo vzťahu dominantný (a možno ani o nový vzťah s Judith nestojí?). Na druhého muža na javisku sa Judith obracia ako na Modrofúza, on ju objíma a neskôr sa sám pomaly presúva pozdĺž celého javiska popred všetky dvere. Po otvorení prvých ho vidíme znova, ako utiera od krvi stôl, za ktorým leží mŕtvola. Modrofúz obsedantne pobieha po mučiarni a vráža do stien, aby napokon stade odtiahol kľačiacu Judith za vlasy k ďalším dverám. Portfólio nespievajúcich postáv sa v zbrojnici rozširuje – ďalší starí muži, držiaci budíky(?). Význam mi uniká.Otvoria sa tretie dvere – a Judith si na krk vešia červené šperky, až kým na spodku kazety neobjaví zakrvavenú čelenku. Za jeden z náhrdelníkov je Modrofúzom opäť odvlečená do štvrtej komnaty. Záhrada so záhonmi ľalií, ruží a klincov je „scvrknutá“ do kytice bielych kvetov v rukách starej ženy, okolo ktorej starec (hádam stále ten istý?) lopatkou sype hlinu. Akokoľvek sa Judith snaží uchopiť zo stareniných rúk podávaný kvet, stále spadne na zem. A starec už nesype hlinu len okolo, začína ňou zasypávať starenine nohy. Všetky scény sú stále bezfarebné, šedasté, nevýrazné, rovnako ako všetky kostýmy. Piata komnata, predstavujúca rozľahlé panstvo, je len kašírovanou sivou skalou. Minimálna práca so svetlom, ktoré by malo prežiariť hrad. Vyzerá to, akoby režisérka pri vytváraní svojej koncepcie trpela subdepresívnymi stavmi. V predposlednej komnate, reálne zaliatej vodou, sa opäť stretávame s nemými starcami, otočenými k múru s poslednými dverami, každý z nich pritom drží v rukách rovnaké šaty, aké má na sebe Judith. Modrofúz si ich postupne berie a prikladá ich na Judithinu postavu, z ktorej kĺžu na zem. Poslednú komnatu neotvára Judith, ale Modrofúz, a otvára ju takmer dychtivo. Scéna zostáva rovnaká, len Modrofúz spoza posledných dverí na ňu privádza tri ženy v rovnakých šatách, ktorými postupne „obkladá“ Judith na spôsob Klimtovej Panny. Rozčesanie Judithiných vlasov ponad ich hlavy pôsobí eroticky a tentokrát jednoznačne spodobňuje splynutie Judith s Modrofúzovými predošlými ženami. Starci si líhajú rad-radom na seba. Judith-štvoržena pomaly klesá na zem a Modrofúz sa ukladá na koniec radu ležiacich, zrejme mŕtvych starcov. Opona dopadne na scénu s nemeckou presnosťou pri poslednom tóne partitúry.Uvedomujúc si retrospektívne obsah jednotlivých scén sa núka výklad, že príbeh „nášho“ Modrofúza je opakovaním niečoho, čo už v tomto hrade zažili iní. Mŕtvola v sivých šatách v mučiarni, starena, ktorú zaživa zasýpa hlina v záhrade, šaty v rukách všetkých starcov – má to snáď symbolizovať ženy Modrofúzových predkov, ktoré stihol rovnaký osud ako Judith? Ak áno, potom ďalšia analýza asi patrí peru psychiatra, nie operného recenzenta. Ak nie, tak sa na rovinu priznávam, že som túto Brethovú nepochopila. Odhliadnuc od významu, či nevýznamu jej výkladu, pôsobí inscenácia vizuálne nepríťažlivo, nudne, suchopárne a bez korelácie k farbám partitúry. Osobne pokladám tento debut za debakel.

Čo možno dešifrovať veľmi dobre, a kvôli čomu sa oplatí predstavenie navštíviť, je hra Gustav Mahler Jugendorchestra pod taktovkou Kenta Nagana. Aspoň on, našťastie, ponechal partitúre plasticitu, farebnú škálovateľnosť, odlíšenie nálad jednotlivých častí deja, mrazivú ponurosť hradu ale aj veľkoleposť piatej komnaty s grandióznym zvukom.

Zo speváckeho obsadenia mal navrch Modrofúz v podaní Gábora Bretza. Neobvyklá je deklamácia Prológu spevákom; v tomto prípade, nakoľko je maďarčina jeho rodnou rečou, plynule prešiel z roly rozprávača (mimochodom, veľmi sugestívny spôsob deklamácie) do roly Modrofúza. Vyrovnaný tón tmavej farby ponechal v takmer jedinej výrazovej rovine, bez väčšieho odrazu emočných výkyvov, čo konvenovalo s hereckým stvárnením role, ktorá predstavuje Modrofúza ako človeka s určitými psychotickými sklonmi a bez evidentných poryvov vášní. Nora Gubisch má dominantnú spodnú polohu, ktorá sa celkom dobre nesie aj v nižšej škále dynamiky, vyššie tóny už ale neznejú plno, sú pomerne ostré, chýba im oblosť. Herecky to rozhodne nie je Judith, ktorá by sa snažila dravo preniknúť do Modrofúzovho vnútorného sveta, vyznieva submisívne, miestami je jej herecký prejav v rozpore so spievaným textom, čo však pričítam na vrub režijnej koncepcii. Bartókov Modrofúz je vskutku jedinečným dielom. V čase, keď sa všade toľko diskutuje o režijnom divadle v opere a všetkých (ne)zmyselných posunoch, vyznieva práve tento titul, vzhľadom na svoj mnohovýznamový a nie jednoznačne vyložiteľný príbeh ako ideálny adept na interpretáciu desiatkami rôznych spôsobov. Interpretácia Andrey Breth vo Viedni ma ale nepresvedčila.

Hodnotenie autorky recenzie: 65%

Wiener Festwochen 2015
Herzog Blaubarts Burg / Geistervariationen
Premiéra 19. června 2015 Theater an der Wien Vídeň
(napísané z reprízy 21. 6. 2015)

Béla Bartók:
Herzog Blaubarts Burg
(A kékszakállú herceg vára)
Hudební nastudování a dirigent: Kent Nagano
Réžie: Andrea Breth
Scéna: Martin Zehetgruber
Kostýmy: Eva Dessecker
Svetlo: Alexander Koppelmann
Gustav Mahler Jugendorchester
Bühnenorchester der Wiener Staatsoper

Herzog Blaubart – Gábor Bretz
Judith – Nora Gubisch
***

Robert Schumann:
Geistervariationen
Režie: Andrea Breth
Scéna: Martin Zehetgruber
Kostýmy: Eva Dessecker
Světla: Alexander Koppelmann
Zvuk: Markus Aubrecht
Elisabeth Leonskaja / Markus Hinterhäuser (klavír)

Herci: Sonja Chan, Katrin Grumeth, Heinz Heisinger, Katrin Immervoll, Grant McDaniel, Erich Mondl, Johann Moser, Karl Netuschill, Herbert Ottendorfer, Karl Raunig, Michael Reardon, Hans Steunzer

www.festwochen.at

Foto Bernd Uhlig