Dynastie Modrovousů: 50 a jeden odstínů šedi Andrey Breth

  1. 1
  2. 2

Dynastia Modrofúzov: 50 a jeden odtieňov šedi Andrey Breth 

Krátke resumé na úvod: Ak sa Andrea Breth, debutujúca vo Viedni, snažila o to, aby publikum nezaspalo (rozhovor tu), tak sa jej to veľmi nepodarilo. Naopak, ak nechcela, aby publikum dešifrovalo všetko, tak jej to vyšlo stopercentne. Paradoxne, len snaha o rozlúštenie predvádzaných obrazov udrží diváka v bdelom stave; inak by pri tej ponurej scéne, utopenej v nevýraznej šedivosti, zrejme usnul.

A teraz po poriadku. Bartókov Hrad kniežaťa Modrofúza je súčasťou tohoročnej viedenskej prehliadky divadelného umenia, známej ako Wiener Festwochen. Theater an der Wien, kde sa inscenácia od minulého piatku hrá, je populárny jednou z najoriginálnejších dramaturgií medzi európskymi opernými domami, bežne sú tam k videniu veľmi raritné tituly a nie je núdza ani o zvučné mená, či už z radov speváckych alebo režisérskych. A práve v tomto divadle sa odohral viedenský debut kontroverznej nemeckej režisérky. V divadle ponorenom do tmy sa pomaly dvíha opona a veľmi úsporné bodové svetlo mieri na dve postavy na opačných stranách javiska. Jednou je Modrofúz, recitujúci Prológ, druhou neznámy starý muž obrátený chrbtom, v pozadí možno vytušiť sedem dverí. Z toho, čo pri pohľade z druhého balkóna vyzerá ako balík na podlahe, sa po väčšom osvetlení scény vykľuje Judith, ležiaca na dlážke. Tento prvok, zvýrazňujúci ženinu submisívnu polohu vzhľadom k sediacemu Modrofúzovi, spolu s opakovaným preťahovaním sa o karafu s vodou a neskorším tupým výrazom Modrofúza, započúvaného do tranzistora, môže naznačovať, že muž je zvyknutý byť vo vzťahu dominantný (a možno ani o nový vzťah s Judith nestojí?). Na druhého muža na javisku sa Judith obracia ako na Modrofúza, on ju objíma a neskôr sa sám pomaly presúva pozdĺž celého javiska popred všetky dvere. Po otvorení prvých ho vidíme znova, ako utiera od krvi stôl, za ktorým leží mŕtvola. Modrofúz obsedantne pobieha po mučiarni a vráža do stien, aby napokon stade odtiahol kľačiacu Judith za vlasy k ďalším dverám. Portfólio nespievajúcich postáv sa v zbrojnici rozširuje – ďalší starí muži, držiaci budíky(?). Význam mi uniká.Otvoria sa tretie dvere – a Judith si na krk vešia červené šperky, až kým na spodku kazety neobjaví zakrvavenú čelenku. Za jeden z náhrdelníkov je Modrofúzom opäť odvlečená do štvrtej komnaty. Záhrada so záhonmi ľalií, ruží a klincov je „scvrknutá“ do kytice bielych kvetov v rukách starej ženy, okolo ktorej starec (hádam stále ten istý?) lopatkou sype hlinu. Akokoľvek sa Judith snaží uchopiť zo stareniných rúk podávaný kvet, stále spadne na zem. A starec už nesype hlinu len okolo, začína ňou zasypávať starenine nohy. Všetky scény sú stále bezfarebné, šedasté, nevýrazné, rovnako ako všetky kostýmy. Piata komnata, predstavujúca rozľahlé panstvo, je len kašírovanou sivou skalou. Minimálna práca so svetlom, ktoré by malo prežiariť hrad. Vyzerá to, akoby režisérka pri vytváraní svojej koncepcie trpela subdepresívnymi stavmi. V predposlednej komnate, reálne zaliatej vodou, sa opäť stretávame s nemými starcami, otočenými k múru s poslednými dverami, každý z nich pritom drží v rukách rovnaké šaty, aké má na sebe Judith. Modrofúz si ich postupne berie a prikladá ich na Judithinu postavu, z ktorej kĺžu na zem. Poslednú komnatu neotvára Judith, ale Modrofúz, a otvára ju takmer dychtivo. Scéna zostáva rovnaká, len Modrofúz spoza posledných dverí na ňu privádza tri ženy v rovnakých šatách, ktorými postupne „obkladá“ Judith na spôsob Klimtovej Panny. Rozčesanie Judithiných vlasov ponad ich hlavy pôsobí eroticky a tentokrát jednoznačne spodobňuje splynutie Judith s Modrofúzovými predošlými ženami. Starci si líhajú rad-radom na seba. Judith-štvoržena pomaly klesá na zem a Modrofúz sa ukladá na koniec radu ležiacich, zrejme mŕtvych starcov. Opona dopadne na scénu s nemeckou presnosťou pri poslednom tóne partitúry.Uvedomujúc si retrospektívne obsah jednotlivých scén sa núka výklad, že príbeh „nášho“ Modrofúza je opakovaním niečoho, čo už v tomto hrade zažili iní. Mŕtvola v sivých šatách v mučiarni, starena, ktorú zaživa zasýpa hlina v záhrade, šaty v rukách všetkých starcov – má to snáď symbolizovať ženy Modrofúzových predkov, ktoré stihol rovnaký osud ako Judith? Ak áno, potom ďalšia analýza asi patrí peru psychiatra, nie operného recenzenta. Ak nie, tak sa na rovinu priznávam, že som túto Brethovú nepochopila. Odhliadnuc od významu, či nevýznamu jej výkladu, pôsobí inscenácia vizuálne nepríťažlivo, nudne, suchopárne a bez korelácie k farbám partitúry. Osobne pokladám tento debut za debakel.

Čo možno dešifrovať veľmi dobre, a kvôli čomu sa oplatí predstavenie navštíviť, je hra Gustav Mahler Jugendorchestra pod taktovkou Kenta Nagana. Aspoň on, našťastie, ponechal partitúre plasticitu, farebnú škálovateľnosť, odlíšenie nálad jednotlivých častí deja, mrazivú ponurosť hradu ale aj veľkoleposť piatej komnaty s grandióznym zvukom.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Bartók: Herzog Blaubarts Burg / Schumann: Geistervariationen (Wiener Festwochen 2015)

[yasr_visitor_votes postid="172565" size="small"]

Mohlo by vás zajímat