Ekmanova novinka v Drážďanech v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (166)
Tentoraz:

• Bolšoj Babylon – Osudové ženy Bolšovo baletu (5. diel)
• Ekman v svetovej premiére v Drážďanoch
• Daria Klimentová aj po konci kariéry medzi baletnou elitou
• Čo sleduje Michael Blaško?

Bolšoj Babylon – Osudové ženy Bolšovo baletu (5. diel)
V minulom diele Panorámy sa Bolšoj balet, tak skloňovaný od roku 2013, kedy sa stal útok na jeho riaditeľa a bývalého vynikajúceho prvého sólistu Sergeia Filina, začal javiť ako odraz sveta (tu). Tak ako človek zažíva svoje tragédie v reálnom živote, ktoré mu prináša jeho kráčanie životom, tak aj kráčanie kariérou či poslaním tanečníka má svoje strasti. Po Ekaterine Maximovej a Sergeiovi Filinovi osud nenechal na pokoji ani ďalších umelcov. Nadezhda Vasilyevna Pavlova prvá verejne priznala, aký tlak a psychickú traumu pociťovala ako primabalerína Veľkého divadla. Navzdory tomu, že publikum si ju žiada, že jej meno zdobí plagáty, že má fotografie v časopisoch, že má – v neposlednom rade – aj pekné finančné ohodnotenie. Či Olga Vasiliyevna Lepeshinskaya.

Ohromná perfekcionistka, ktorá chcela byť vo všetkom najlepšia. Zdá sa opäť neuveriteľné, že legendu ruského baletu neprijali ani do baletnej školy. Ale malá Olga toľko chcela tancovať, že trénovala sama. Napokon ju vzali namiesto chorej študentky a postavili ju na posledné miesto k tyči. Skoro nebolo na ňu vidieť. Za pár mesiacov stála medzi dievčatami prvá a všetky pohľady sa sústredili len na ňu. Lepeshinskej sa nedarilo fouetée, ktoré je triumfom každej baleríny. A tak každý deň trénovala sama, do vyčerpania, aby nevybočila z centra. Nakoniec ako primabalerína točila šesťdesiatštyri a fouttée sa stalo jej triumfom.

I mužov si vyberala krásnych, silných a talentovaných. S prvým manželom nevydržala dlho. Neuplynulo mnoho času a vydala sa znovu. Za Leonida Raykhmana, generála, príslušníka sovietskej inteligencie. Veľký generál a hviezda baletu. Krásny pár. Stála za tým láska? Čierne vrany sa zlietali k nim domov. Manžel Leonid bol zatknutý 19. októbra 1951 ako údajný účastník vymysleného sionistického sprisahania. Druhý deň sa v obávanom paláci KGB v kabinete Beriju objavila primabalerína. Vykríkla na Beriju: „Ak je vinný, tak ho zastreľte. Ale ak nie, tak ho prepusťte. Je komunista ako ja a vy, ste povinný!“ Zlé jazyky tvrdila, že slávna balerína sa stala miláčikom súdruha Stalina. Slávny diktátor ju zbožňoval. Už v roku 1941, kedy bola založená Stalinova cena, Olga Lepeshinskaya bola medzi prvými laureátmi ceny za svoj výkon v role Kitri v Donovi Quijotovi. Lepeshinskaya dostala postupne dokonca štyri Stalinove ceny. Zákulisné reči dokonca tvrdili, že bola Stalinovou milenkou. Lepeshinskaya tvrdila, že apeluje na Stalina, aby zachránil život jej manžela. Zostala bez muža, bez peňazí. Zostalo jej len Veľké divadlo. Aj to ju zradilo.

V predstavení Červený mak sa jej stal úraz. Dotancovala variáciu, zamávala kapitánovi a za kulisami skolabovala. Zostala dlhé mesiace pripútaná k posteli. Skúšku vydržala a dokázala sa vrátiť. Osobná sila a umenie sa stali synonymom Lepeshinskej. Tak ju vnímali kritici aj diváci. V marci 1953, po Stalinovej smrti, bol manžel Leonid Raykhman prepustený, rehabilitovaný a menovaný vedúcim revíznej komisie. No už v auguste 1953 bol znovu zatknutý a obvinený, že si vymýšľal trestné kauzy, mučenie väzňov a ďalšie porušovania “socialistickej zákonnosti”. Bol odsúdený na päť rokov väzenia v auguste 1956, ale amnestovaný v novembri 1956. V tom čase už balerína bola zamilovaná do ďalšieho silného muža, generála Alekseia Antonova. Vzala si ho v roku 1956. No prekliatie Veľkého divadla, žiarlivej scény, nedoprialo primabaleríne mnoho šťastia. Generál Antonov zomrel náhle po šiestich rokoch spoločného života na zástavu srdca. Balerína skolabovala a niekoľko dní nevyšla z domu. Nervový šok bol taký silný, že primabalerína na niekoľko mesiacov oslepla. Postupne sa zotavila a zrak sa jej sčasti vrátil. Ona, ktorá toľko milovala balet a moskovskú scénu, sa už na javisko nevrátila. Lepeshinskaya zomrela podobne ako jej milovaný manžel na infarkt, a to 20. decembra 2008 v Moskve vo veku 92 rokov.

Marina Semionova prišla do Moskvy z Mariinského divadla v tridsiatych rokoch, keď ju tam preložil sám veľký vodca súdruh Stalin. Ako prvej sovietskej baleríne jej aplaudoval Paríž, keď pri turné vo Francúzsku vystúpila v Giselle po boku Sergeja Lifara. Jej priateľky mnohokrát spomínali, aké intrigy a nástrahy jej robili a strojili kolegyne. Ale to nebolo nič proti tomu, čo jej pripravil život. 3. mája 1937 bol zatknutý jej manžel Lev Mikhailovich Karakhan, veľvyslanec v Turecku. Obdobie veľkého teroru a veľkých čistiek. 28. septembra bol Karakhan odsúdený na smrť. V ten istý deň sa zmenil život primabaleríny Bolšovo.

Strašný strach ovládol aj ju. Hlavné úlohy dávali menej talentovaným, priemerným balerínam. Strach. Perzekúcie. Veľká balerína však verila, že tancovať bude. Vytrvalo pracovala. Keď súbor odchádzal na turné, všetkým rozdali pasy, jej nie. Miesto pre ňu nebolo. Stalinovi napísali: „Stavil by som fľašu koňaku, že sa nevráti.“ Zo svojej dcéry chcela vychovať balerínu, ale dcéra sa časom od baletu odvrátila, a tak Marina Semionova všetku svoju lásku venovala svojim žiačkam. Bedlivá na každý uhol prstu na ruke, na každý najmenší detail, vychovala legendárne baleríny: Nataliu Bessmertnovu, Marinu Kondratievu, Nadezhdu Pavlovu, Ninu Sorokinu, Lyudmilu Semenyaku, Ninu Timofeyevu či Ninu Ananiashvili.