Emmanuel Villaume a Slovenská filharmonie: Britten, Offenbach a Schumann

Bonbónik koncertu i sezóny 

Druhý program, ktorý na záver roka ponúkol šéfdirigent Slovenskej filharmónie Emmanuel Villaume v dvoch abonentných koncertoch cyklu Hudba troch storočí, bol mimoriadne  zaujímavý. Na úvod večera (11. a 12. decembra) zaznela suita Matinées musicales op. 24 od Benjamina Brittena (1913 – 1976). Anglický skladateľ ju napísal ako 28-ročný na témy Rossiniho „grand opery“ Guillaume Tell (Wiliam Tell). Toto dielo bolo – spolu s prvou Brittenovou suitou Soirées musicales op. 9, tiež na motívy z opery Wiliam Tell a salónnych piesní z neskorého obdobia Rossiniho tvorby – dokonca uvedené roka 1941 v New Yorku baletne, v choreografii slávneho majstra moderného tanečného umenia Georga Balanchina – pod názvom Divertimento.
Odbočenie č. 1
George Balanchine bol rodákom zo Sankt Peterburgu (1904 – 1983), spolupracovníkom slávneho Ďagileva v Paríži, no vo vrchole choreografického života založil v USA roka 1934 School of American Ballet a roka 1948 New York City Ballet. To mu umožnilo prezentovať svetu nové tanečné techniky a nápady.

Návrat
Druhá rossiniovská suita Benjamina Brittena Matinées musicales op. 24, ktorá zaznela na úvod dvoch abonentných koncertov Slovenskej filharmónie, sa hrá – žiaľ – málo. Pritom je to neobyčajne svieže, optimistické 14-minútové dielo, ktoré tempom a bezproblémovou hudbou uvádza poslucháčov do celkovej nálady koncertu. Britten svoju suitu nezbavil prevahy pôvabných Rossiniho melódií, ktoré „korigoval“ iba jemnými harmonickými nápadmi a najmä skvelou, moderne vrstvenou inštrumentáciou. Emmanuel Villaume sa pustil do Brittenovej suity s evidentnou radosťou a entuziazmom, pričom päť častí budoval v kontrastoch 1. Pochodu (March), 2. Nokturna (Nocturne), 3. Valčíka (Waltz), 4. Pantomímy (Pantomime) a 4. Nepretržitého pohybu (Moto perpetuo), quasi Perpetuum mobile… Najelegantnejšie vyznela pôvabná nokturnová časť, zjemnená celestou a klarinetmi. Valčík bol napísaný vo veľkom štýle „plesového víru“, ktorý dirigent predimenzoval aj vo zvukovej podobe. Akoby sme boli pozorovateľmi noblesného, veľkolepého bálu. Jemnejšia, s akcentom na tanečný rytmus, vyznela Pantomíma. Moto perpetuo zodpovedalo pohybom a prudkým tokom hudby názvu i gradácii celej suity, pričom ho vyľahčili jasné nástupy flauty – a vygradovali fanfáry. Brittenova suita  celkovo vyznela v zmysle „slávnostný program“, než u nás tradične chápané popoludňajšie predstavenie.Optimistický úvod koncertu bol quasi radostnou predohrou na virtuózny vrchol večera a bonbónik koncertu: Concerto militaire pre violončelo a orchester G dur od Jacquesa Offenbacha (1819 – 1880). Koncert sa uskutočnil v spolupráci s Francúzskym inštitútom na Slovensku, ktorý podporil už veľa koncertov Slovenskej filharmónie i medzinárodného hudobného festivalu Bratislavské hudobné slávnosti. Výber diela pripomenul aj 205 rokov od narodenia Jacquesa Offenbacha, majstra nám známej francúzskej operety – aj opery Hoffmannove poviedky. Podnecovateľom objavného čísla programu a jeho virtuózneho interpreta bol však majster Emmanuel Villaume, ktorý – ako rodák z francúzskeho Štrasburgu – si dal za cieľ pôsobenia v hlavnom meste Slovenska, oboznamovať publikum Slovenskej filharmónie s hodnotami francúzskej hudby.
Malé  odbočenie
Jacques Offenbach je síce rodákom z nemeckého Kolína nad Rýnom – ale takmer celé jeho umelecké pôsobenie sa viaže na Paríž – od študijných rokov na tamojšom konzervatóriu (kde vydržal len rok), cez pôsobenie v orchestri Komickej opery a vďaka priateľstvu so šľachtickým hudobníkom Friedrichom Flotowom i sólisticky v parížskych salónoch boháčov ako violončelový virtuóz. Táto časť jeho života je málo známa – čo je škoda, lebo sa ukazuje, že významne vplývala na jeho inštrumentálne, málo uvádzané a takmer neznáme dielo.

Roka 1855 sa začala prudko rozvíjať bohatá operetná činnosť Offenbacha. Veď i v dejinách hudby je uvedený najmä ako  autor 55 operiet, predvádzaných spočiatku v drevenom divadielku – „Bonboniére“ – na Champs-Élysées. Tieto nové javiskové formy (odvodené aj z komických vsuviek do vážnych opier) komponoval s francúzskym espritom, využitím spevnej aj inštrumentálnej hudby, spočiatku pantomímy, neskôr i slova, s čoraz dôraznejšími ironickými šľahmi na morálku vtedajšej spoločnosti. Tým celkom fascinoval meštiacke publikum za vlády cisára Napoleona III., ba i jeho novoutvorenej šľachty. Postupne – slovníkom dneška – sa stal hitom parížskej smotánkovej spoločnosti. Z Offenbachovej klasickej operetnej tvorby, nazývanej aj „zlatým vekom operety“, sa dá všeličo aplikovať na morálku dnešnej európskej spoločnosti – hoci už niet divadiel (azda ani publika), ktoré by sa zaujímali o podobnú politicko-satirickú aktualizáciu. Radšej sa „pohrajú“ s Lehárovými a Kálmánovými príbehmi lásky a melódiami. Znalci si však ešte pamätajú na oheň a čaro Offenbachovej operety Orphée aux Enfens (Orfeus v podsvetí, 1858), La belle Hélène (Krásnej Heleny, 1864), La vie parisienne (Parížskeho života, 1866) či La Grande-Duchesse de Gérolstein (Veľkovojvodkyne z Gerolsteinu, 1867) – a iných operiet, z ktorých niektoré uvádzala dnes už neexistujúca, no legendárna Spevohra Novej scény. S najznámejšími melódiami ešte ako dirigent a skladateľ zažil Offenbach obrovskú slávu v USA, kde hosťoval roku 1867.

Svetu opery zanechal aj celoživotné dieťa svojich túžob, uplatniť sa na „veľkom javisku“ – geniálnu operu Les contes d’Hoffman (Hoffmannove poviedky), ktorú po smrti majstra dokončil Ernest Guiraud, no uviedli ju až rok po smrti majstra, roka 1881.

Majster violončela – Jacques Offenbach – nám bol doteraz neznámy. Jeho úžasnú virtuozitu ako sólistu zavialo takmer dvesto rokov nezáujmu. Pritom už ako dvanásťročný hral ako sólista na koncertoch! Aký to musel byť jedinečný violončelista, dokazuje aj prvé „slovenské“ uvedenie Offenbachovho Concerta militaire pre violončelo a orchester G dur – so sólistom, virtuózom na barokovom violončele a violončele piccolo, ale aj na súčasnom nástroji – Francúzom Jérôme Pernoom. (Pravda, Offenbacha hral na modernom nástroji z dielne Francka Ravatina). Svoju „dvojdomosť“ medzi starou a romantickou hudbou demonštroval Jérôme Pernoo aj vo vytlieskanom prídavku: Sarabande Johanna Sebastiana Bacha, kde preukázal hlbokú, introvertnú stránku svojej osobnosti a zvlášť ušľachtilý tón a nádherné frázovanie.Definitívna verzia Offenbachovho violončelovho koncertu de facto zaznela až roka 2004, kedy ju publikovali vo vydavateľstve Boosey & Hawkes. Dovtedy dielo hrali v úprave a aranžmáne violončelistu Jeana-Maxa Clémenta. Prívlastok „militaire“ (vojenský) odkazuje v názve koncertu na opakovanie zvuku malého bubienka v 3. časti koncertu, karikujúceho vojenskú hudbu – ale aj na agresívny zvuk veľkého bubna, ktorý možno počuť v úvodnej orchestrálnej časti, po tematickom nástupe sólového violončela v Allegro maestoso.

Trojčasťový opus Offenbacha trvá 40 minút. Je to dielo veľké nielen rozsahom, ale zvlášť nárokmi na brilantnú hru sólistu, ktorý v ňom preukáže všetky fajnovosti a požiadavky hry na strunovom sláčikovom nástroji opojnej altovej farby. Jeho súhra s orchestrom je mimoriadne náročná – ale Jérôme Pernoo si tak výborne rozumel s Emmanuelom Villaumeom i ensemblom Slovenskej filharmónie, že bola radosť sledovať ich súhru, radosť, priam herecké vyžarovanie medzi dirigentom a sólistom, s eleganciou a ležérnosťou Francúzov, zo spevu i radostného charakteru celej partitúry, ktorá akosi podvedome vyvolávala po celý čas pohodu a úsmev na tvári poslucháčov. Orchester Slovenskej filharmónie bol v zmysle porozumenia so sólistom a svojím šéfdirigentom hry jedinečným partnerom. Jeho vypracovanosť bola majstrovským vkladom do súhry sólistu s ambíciou dirigenta, oprášiť jednu zo zabudnutých partitúr violončelovej literatúry. Offenbach by sa tomuto výkonu potešil! Virtuózne brilantné pasáže, ozdoby, flažolety, dvojhmaty, hra sláčikom na telo nástroja a iné finesy sólovej prezentácie violončelistu nás doslova ohúrili, takže sme takmer nedýchali počas tohto hudobne bohatého, romantizmom nasýteného diela, nehovoriac o jemnom dynamicko-agogickom vypracovaní partu, odokrývajúcom dušu interpreta v tejto romantickej hudobnej literatúre. Kadencia v 3. časti (Rond) vygradovala účinok spevného, pritom vysoko náročného opusu, v ktorom dominoval francúzsky esprit dirigenta a sólistu, ako aj s chuťou hrajúci orchester Slovenskej filharmónie.
Schumannova Rýnska
Symfónia č. 3 Es dur op. 97 na nás dýchla celkom inou atmosférou. Jej päť častí (1. Lebhaft, 2. Scherzo – Mässig, 3. Nicht schnell, 4. Feierlich, 5. Lebhaft) patrí k vrcholným ukážkam symfonického odkazu Roberta Schumanna (1810 – 1856). Jej heroické pocity sú na kilometre vzdialené ľahučkému dychu francúzskej bezstarostnosti, vtipu, grácie, nonšalantnosti a celkového frankofónneho životného štýlu. Robert Schumann toto dielo písal v stave prvých príznakov psychickej choroby, navyše duchovne spätý s odkazom starých Germánov, eposmi o Niebelungoch a históriou Porýnia. Aj vidiecky tanec – ländler v 2. časti symfónie je celkom iného druhu, než by zneli v iných národoch. Každý má svoje špecifiká. Celkovo je hudba 3. symfónie Schumanna napojená na mytologicko-filozofické prostredie nemeckej kultúry, rozmachu estetiky a filozofie nemeckého romantizmu v jeho vrcholnom štádiu. Zvukovo preexponovaná 1. časť symfónie – istý znak dirigentského autogramu majstra Villaumea – vniesla búrku do poslucháčskych duší od prvých tónov. V ländleri trochu chýbalo detailné intonačné sprecizovanie hry sláčikov. Najsugestívnejšie vyznelo nokturno 3. časti so sugestívnym zvukom drevených nástrojov a lesných rohov, pričom celá časť končila vo vypracovanom orchestrálnom pianissime. Slávnostná 4. časť vyznela podľa predstavy skladateľa „ceremoniálne“ – s inšpiráciou v majstrovskom imitačnom umení z Hudobnej obete Johanna Sebastiana Bacha. Monumentalitu tejto časti podporila aj jednotne hrajúca sekcia plechových nástrojov Slovenskej filharmónie. Záverečná 5. časť (Lebhaft) bola očakávaným finále, s hudobnou radosťou, karnevalovým veselím i duchovným oslobodením od ťažoby (a prekomponovanosti) predchádzajúcej časti, gradujúca tempo i dynamiku do maximálnej miery, vrátane dirigentovho temperamentu. Vo finále Schumannovej Rýnskej symfónie sa však trochu prejavila únava z celého priebehu náročného programu, založeného na absolútnom sústredení orchestra. A tak  dojmovo chýbala väčšia precíznosť i oduševnenosť v hre orchestra, ktorá tak významne charakterizovala predchádzajúce dve skladby koncertu.Hodnotenie autorky recenzie: 90 %

Hudba troch storočí
Britten, Offenbach, Schumann
Dirigent: Emmanuel Villaume
Jerôme Pernoo (violončelo)
Slovenská filharmónia
11. a 12. decembra 2014 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z koncertu 12. 12. 2014)

program:
Benjamin Britten: Matinées musicales op. 24
Jacques Offenbach: Concerto militaire pre violončelo a orchester G dur
Robert Schumann: Symfónia č. 3 Es dur Rýnska op. 97
prídavok:
Johann Sebastian Bach: Sarabande

www.filharmonia.sk

Foto Alexander Trizuljak