Eugen Oněgin v dramatických barvách a tónech

Eugen Onegin v dramatických farbách a tónoch 

Pre prvotne operne zahľadeného diváka môže zamyslenie, či Piotra Iľjiča Čajkovského vnímať za väčšmi „divadelného“ alebo „koncertného“ skladateľa, vniesť neistotu. Faktom je, že paleta programovania symfónií, predohier či ďalších orchestrálnych kompozícií je širšia, než bežne uvádzaný operný odkaz autora. Z jedenástich opier sa totiž na Slovensku pravidelne opakuje len Eugen Onegin a Piková dáma (výnimkou bola Panna Orleánska v SND roku 2001), pričom oba tieto tituly výrazne dominujú aj vo svete. Tam sa však sporadicky objavuje aj Jolanta či Mazepa. Nebolo by teda na škodu veci, pokúsiť sa raz aj o ich slovenskú rehabilitáciu.

V danej chvíli a z dlhodobejšieho dramaturgického kontextu banskobystrickej Štátnej opery nemožno vzniesť námietky ani voči zaradeniu Eugena Onegina, naposledy uvedeného roku 1995. Diela, ktoré sa u nás v ostatnom desaťročí stalo doménou zahraničných inscenačných tímov. Po stále hranom a stále strhujúcom naštudovaní v Opere SND v réžii Petra Konwitschného (2005) a po krátkom javiskovom živote nevydarenej košickej verzie pripravenej Oľgou Kapaninou (2009), vložili v Banskej Bystrici partitúru do rúk mladej Petrohradčanky Anny Osipenko. Priniesla si do tímu svojich rodákov i rovesníkov, scénografa a kostýmového výtvarníka Sergeja Novikova a choreografa Michaila Čajkasova. Namieste boli teda predpoklady, že vznikne autentická, možno aj generačná výpoveď. Pohľad na zakonzervovaný, prísne realistický ruský model, je vo svete už dávno prežitý a predloha sa stáva kolbišťom možných i nemožných režisérskych výbojov.Anna Osipenko však žiadnym radikálom nie je. V princípe rešpektuje čo je v partitúre dané, jej posuny sú minimálne a motivované skôr snahou čo najintenzívnejšie dej zdramatizovať. Invenciu jej rozhodne uprieť nemožno, jej problémom je skôr triediť medzi nápadmi dramaturgicky nosnými a podružnými, využívanými viac pre vizuálny efekt. Preň je ochotná aj trocha vsúvať „medzi riadky“ partitúry, pokúšať sa stoj čo stoj ilustrovať myšlienkové pochody hrdinov a cifrovať javisko detailmi až spoza hrany operetnej estetiky. Jednoducho, u Osipenkovej a Novikova by neraz menej znamenalo viac. Do jesenných farieb zarámované (doslova, pretože aj strop javiska je pokrytý zrkadliacou plochou) prvé dejstvo hýrilo farebnými odtieňmi daného ročného obdobia a množstvo popadaných listov sa stalo „rekvizitou“, ktorú účinkujúci opakovane vyhadzovali do vzduchu. Prvý pohľad na Tatianu je zo zeme a do tejto polohy režisérka rada a často zbytočne štylizuje svojich hrdinov. Zbor je od prvého vstupu herecky veľmi aktívny, dokazujúci že Anna Osipenko mala svoju koncepciu detailne premyslenú aj v komparzoch. Pozorovateľné sú tiež autentické mizanscény, zjavne inšpirované ruskými ľudovými zvyklosťami. Druhý obraz ponecháva s pozadím lesa a Tatianina izba je oddelená len symbolickým „okenným“ panelom. Tento spôsob plynulého prechodu je pomerne často využívaný, aj keď trocha ukrajuje z intímnosti „listovej“ scény a prieči sa realistickým princípom réžie.Už počas tohto obrazu – akciou pastierika v lesnom bludisku – sa zviditeľnila Osipenkovej snaha ilustrovať dej. Oproti týmto znakom opisnosti pôsobia vynaliezalo zmeny obrazov bez prerušovania (a našťastie aj bez potlesku), keď aktéri ukončenej scény plynule prechádzajú do ďalšej a až v jej začiatku sa (pokiaľ nie sú v hre) rozídu. Tretí obraz, podobne ako predchádzajúce s nespočetnými zmenami farieb a svietenia, opticky zapôsobí, možno len prítomnosť ženského zboru po dospievaní vlastného čísla vyznieva počas stretnutia Tatiany s Oneginom, akoby tam ustrnuli duchovia.

Ples u Larinovcov sa neodohráva v interiéri, ale opäť v lese, tento raz už zimnom. Sneženie, guľovačka, snehuliaky a – ako vidina režisérkou prirobeného Tatianinho sna, v ktorom sa jej Onegin zmenil na medveďa – maskované zvieratá. Tie sú integrované do meninových osláv, no viac či menej sú prvkom nadbytočným až rušivo gýčovým. Postupom deja sa však čoraz intenzívnejšie premieta do vedenia postáv režisérkina snaha o psychologické herectvo. A v tom jej boli protagonisti mimoriadne vnímavým médiom. Súbojová scéna takisto osciluje medzi emočne silnými okamžikmi (vo chvíli keď sa blíži podanie rúk oboch sokov, im Zareckij do dlaní vnúti zbrane) a zbytočnými ilustráciami (Oľga v pozadí počas Lenského árie, zhromaždenie všetkých, vrátane zvieracích mátoh, v závere obrazu). 

Výtvarne najčistejšie na mňa zapôsobil úvodný obraz tretieho dejstva, ako aj výjav vracajúceho sa, psychicky zmeneného Onegina, prenasledovaného výčitkami svedomia. Lenskij ako prízrak s maskou, zjavenia ďalších postáv pôsobia účinne až do chvíle, kým to opäť režisérka (počas arióza) neprehnala. Záverečnej scéne, herecky veľmi vnímavo stvárnenej protagonistami, tiež chýbalo trocha viac javiskovej intímnosti.

Celkový tvar inscenácie, vo všetkých vizuálnych zložkách smerujúci k efektnosti a zomknutosti dramatického deja, našiel partnerstvo aj v hudobnom naštudovaní. Ani dirigent Igor Bulla nepoňal predlohu ako skladateľom zamýšľané „lyrické scény“. S istou dávkou nadsadenia by bystrické naštudovanie mohlo niesť podtitul „dramatické scény“. Ba ani o siedmich scénach sa nežiada hovoriť tak, ako o troch dejstvách. Plynulé prechody medzi obrazmi s minimálnou scénografickou obmenou, tvorili skôr tri bloky. Nebolo to na škodu veci. Dramatické poňatie partitúry s podčiarkovaním jej gradačných hrotov, tempá takmer neustále v pomerne rýchlej pulzácii a dynamika, pohybujúca sa medzi mezzoforte až forte, určite viac burcuje pozornosť diváka, než opačný extrém. Jednako však, kontrasty sú potrebné. A tie mi smerom k lyrickej rovine občas veľmi chýbali. Potrebné napätie dokáže vyvolať aj čarovanie s jemnými dynamickými odtieňmi. V tom prípade by boli aj sólisti nútení narábať so širšou paletou nuáns. Poctivo bol pripravený aj zbor (zbormajster Ján Procházka), ktorý svoj kvantitatívny limit dokázal zamaskovať nadpriemernou hereckou akčnosťou.

Navštívená druhá premiéra len potvrdila, že v Banskej Bystrici sa neoddá navštíviť len prvý večer. Že toto divadlo má vzácny inštinkt pre objavovanie mladých talentov a poskytovanie príležitostí pre ich umelecký rast. Patrícia Solotruková (Tatiana) je v angažmáne len druhú sezónu, no už sa prejavilo jej výrazné nadanie. V tomto prípade rovnako vokálne ako herecké. Pevný mladodramatický materiál, ktorý kovom, zvonivosťou i vokálnou estetikou má blízko k slovanskému repertoáru, zdolal part vyrovnane vo všetkých polohách a znel prierazne aj bez forsírovania. Ak v najbližšom čase popracuje aj na lyrických pasážach (zatiaľ piána, resp. mezza voce ostávajú zatajené), črtá sa v nej posila v celoslovenskom meradle. Podobne krátku sólistickú prax má za sebou v Košiciach angažovaný tenorista Robert Smiščík. Len zriedka počuť na našich javiskách v úlohe Lenského jadrný spinto tenor s razantne kovovou, šťavnatou výškou. Hlas má peknú farbu, určite vhodnú aj pre taliansku literatúru a podobne ako v prípade Solotrukovej, pokiaľ sa bude technicky rozvíjať, o kariéru má postarané. Je tiež výborný javiskový typ s herecko-výrazovým potenciálom.Titulnú rolu stvárnil súčasný umelecký šéf súboru, barytonista Šimon Svitok, ktorý pre ochorenie alternanta na vlastných pleciach (a najmä hlasivkách) niesol generálky i obe premiéry. Aj charakteru jeho materiálu sú bližšie dramatické polohy partu, hoci v poslednom dejstve mu už chýbala, azda aj pod vplyvom únavy, plnosť výšok. Drvivú väčšinu partu odspieval bezchybne, tmavou farbou svojho sýteho, muzikálne veľmi isto vedeného barytónu. Svitok je skvelým hercom, v jeho poňatí vyzneli všetky fazety hrdinu plasticky a vierohodne. Absolútnou debutantkou bola Oľga v podaní ešte študujúcej Aleny Kropáčkovej. Prekvapila absolútnou javiskovou istotou a prirodzenosťou, s ktorou sa snúbil jej príjemný, zatiaľ skôr jemný, no miestami už voľne rezonujúci mezzosoprán. Vzhľadom na jej vek znejú viac než perspektívne tmavé hlboké polohy. O tomto talente určite budeme veľa počuť. Azda jediným slabším bodom obsadenia bol ukrajinský basista Makarij Pihura ako Gremin. Zatiaľ mu chýbali nielen hĺbky, ale aj kultivované legato, hoci materiál sám o sebe je schopný rozvoja. V menších úlohách sa presadila tónovo objemná a javiskovou prítomnosťou citeľná Larina Aleny Hodálovej, dobrácka a skôr partnerská než babičkovská Filipievna Evy Luckej a réžiou do zbytočnej karikatúry tlačený Peter Schneider ako komický Triquet.

Vypredané hľadisko Štátnej opery bolo veľmi spokojné, aj keď kritérium ovácií postojačky bolo už nespočetne krát zdevalvované. Tamojší repertoár má zasa prírastok, ktorý svojim priamočiarym a „polopatistickým“ slovníkom si určite nájde široký okruh záujemcov. A o to ide v nie poslednom rade.

Hodnotenie autora recenzie: 70%

Piotr Iľjič Čajkovskij:
Eugen Onegin
Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Bulla
Réžia: Anna Osipenko
Scéna a kostýmy: Sergej Novikov
Choreografia: Michail Čajkasov
Asistent dirigenta a zbormajster: Ján Procházka
Orchester, zbor a balet Štátnej opery
Koncertný majster: Michal Hudák
Premiéra 15. 3. 2013 Štátna opera Banská Bystrica
(napísané zo 2. premiéry 16.3.2013)

Tatjana – Patrícia Solotruková (alt. Eva Šušková)
Oľga – Alena Kropáčková. (alt. Elena Shatokhina)
Onegin – Šimon Svitok (alt. Ľubomír Popík)
Lenskij – Robert Smiščík (alt. Michal Hýrošš)
Gremin – Makariy Pihura (Ivan Zvarík)
Larina – Alena Hodálová (alt. Oľga Hromadová)
Filipjevna – Eva Lucká (alt. Jitka Sapara-Fischerová)
Triquet – Peter Schneider (alt. Martin Gyimesi)
Zareckij – Marián Hadraba (alt. Igor Lacko)
Rotnyj – Karol Kurtulík (alt. Slavomír Macák)

www.stateopera.sk

Foto Jozef Lomnický