Falstaff na objednávku Zubina Mehty i publika

  1. 1
  2. 2
Osemdesiatročný dirigent Zubin Mehta má plné právo, aby sa mu plnili sny. Jedným z nich bolo to, aby nová inscenácia umeleckého testamentu Giuseppe Verdiho, geniálneho Falstaffa, ktorú v týchto dňom v premiére uviedol vo Viedenskej štátnej opere, sa odohrávala v pôvodnom časopriestore. Tam, kde dielo situovali Shakespeare, Verdi a Boito. Na viedenskom Ringu sa tak zrodil vizuálny tvar, akých pričinením expanzie čoraz nezmyselnejších režisérskych výstrelkov, je ako šafranu. Čuduj (či skôr nečuduj) sa svete, premiéru prijalo publikum s nadšením. Bez bučania aspoň časti divákov – konzervatívcov či modernistov - je to dnes vzácnosť. Falstaff v réžii Davida McVicara nepobúril žiadnu názorovú alternatívu.
G. Verdi: Falstaff - Wiener Staatsoper 2016 (foto Wiener Staatsoper / Michael Pöhn)
G. Verdi: Falstaff – Wiener Staatsoper 2016 (foto Wiener Staatsoper / Michael Pöhn)

Falstaff na objednávku Zubina Mehtu – i publika

Zubin Mehta mal nedávno osemdesiat, teda toľko, ako mal Giuseppe Verdi, keď sa nechal libretistom a skladateľom Arrigom Boitom presvedčiť ku skomponovaniu posledného javiskového opusu. Navyše, po vyše polstoročí od zrodu svojej mladíckej buffy Un giorno di regno (1840) sa prekvapujúco vrátil k veselšiemu žánru. Taliansko sa totiž päťdesiat rokov na novom opernom diele nezasmialo. Tou poslednou významnejšou buffou, ktorú Apeninský polostrov verejnosti dal, bol Donizettiho Don Pasquale (1843). Falstaff, premiérovaný 9. februára 1893 v milánskom Teatro alla Scala, však nie je komickou operou v pravom slova zmysle. Má síce žánrové určenie commedia lirica, no či už v librete, alebo hudbe, lepšie povedané v oboch navzájom najtesnejšie prepojených vrstvách, sa prelína komika s tragédiou. Tragédiou nie v zmysle krvavých vrážd či iných úmrtí, no v psychických pochodoch hlavného hrdinu. Rytier sir John, milovník jedla, peňazí a žien, má svoje najlepšie roky za sebou a musí opakovane na vlastnej koži spoznávať trpkosti prehier. Knokauty dostáva síce len v ľúbostných epizódkach, no Verdi, genialitou a citlivosťou jemu vlastnou, vložil do partu Falstaffa (najmä v pesimisticko-humornom monológu z tretieho dejstva Mondo ladro. Mondo rubaldo. Reo mondo!) aj hrdinovo sklamanie zo sveta a ubúdania síl. Ten však ani po poslednej príučke, ktorú záletníkovi pripravili veselé paničky windsorské, nestráca zmysel pre vtip a škodoradostne sa smeje pánovi Fordovi, ako aj on skočil do pasce pri utajenom sobáši dcéry. Záverečná fúga je filozofickým posolstvom, aké v hudobnej histórii nemá pendanta.

Falstaff je prosto jedinečnou a neporovnateľnou partitúrou, v ktorej Giuseppe Verdi nieleže sumarizuje vlastnú tvorbu a obohacuje ju o nové kompozičné princípy (bravúrne, na Rossiniho nadväzujúce ansámble, unikátny nonet na konci prvého dejstva, a cappella ženský kvartet, staccatový smiech či nová forma lyriky v duete Nannetty a Fentona), ale zároveň otvára cestu opere dvadsiateho storočia. Slovami dirigenta Zubina Mehtu, vo Falstaffovi nájdeme prvé impresionistické prvky v hudobnej histórii. Zo štrnástich hudobno-divadelných spracovaní falstaffovskej látky, vzniknutých v rokoch 1761 až 1929, sa Giuseppe Verdi nesporne najdokonalejšie chopil lákavej, no chúlostivej a neľahkej témy.

G. Verdi: Falstaff - Ambrogio Maestri (Falstaff) - Wiener Staatsoper 2016 (foto Wiener Staatsoper / Michael Pöhn)
G. Verdi: Falstaff – Ambrogio Maestri (Falstaff) – Wiener Staatsoper 2016 (foto Wiener Staatsoper / Michael Pöhn)

Nová viedenská inscenácia prichádza po päťročnom falstaffovskom pôste, nahrádzajúc predchádzajúcu, v réžii Marca Artura Marelliho udržiavanú v repertoári v rokoch 2003 až 2011. Z nej do novej prešla aj časť obsadenia, keď v poslednej repríze bývalej a premiére novej inscenácie nájdeme až troch rovnakých sólistov (Ambrogio Maestri, Marie-Nicole Lemieux, Herwig Pecoraro). V histórii Viedenskej štátnej opery má Fastaff trvalé miesto, ktoré vyprázdňoval len na krátku dobu. Už v roku svetovej premiéry hosťovala s ním vo Viedni milánska La Scala a prvého vlastného Falstaffa (v nemčine) dostalo divadlo vďaka Gustavovi Mahlerovi roku 1904. Postupne sa partitúry zhosťovali najvýznamnejšie dirigentské osobnosti histórie, nevynímajúc Herberta von Karajana (bol aj režisérom inscenácie roku 1957, Tito Gobbi stvárnil titulnú rolu), Leonarda Bernsteina (1966, réžia Luchino Visconti, Dietrich Fischer-Dieskau ako Falstaff) či Georga Soltiho (1980), ktorého striedal napríklad Lorin Maazel či Seiji Ozawa.

Falstaff 2016 je plodom vzácnej názorovej symbiózy hudobnej a vizuálnej zložky. Zubin Mehta si neprial žiadne experimenty (užil si ich napríklad v škandalóznom viedenskom Trubadúrovi v réžii Istvána Szabóa) a režisér David McVicar mal nemenej dobrý pocit, že poslúži Verdimu, Boitovi a napokon aj Shakespearovi tak, aby rozohral všetky strunky ich unikátnej predlohy. Jedna z prvých recenzií hlásala, že išlo o ilustráciu, a nie interpretáciu. Podľa mňa veľký hodnotiaci omyl. Alebo diametrálne odlišný uhol recenzentského pohľadu. Ja som z réžie Davida McVicara vyčítal také množstvo výrazových a situačných nuáns, toľko delikátnych odtieňov, že o ilustrácii v pejoratívnom slova zmysle nemôže byť ani reč. Fakt, že na javisku Charlesa Edwardsa (scéna) a v kostýmoch Gabrielly Dalton ožil alžbetínsky Windsor so všetkými detailmi (možno aj ilustratívnymi, no funkčnými), umožnil divákovi preniesť sa do toho času a sústrediť sa na prepojenosť spevu, hudby, deja. Nie je to pre operu ako takú prvoradé?

Základom scény je drevená konštrukcia s premostením, otvárajúca dve roviny aj pre simultánne akcie. Réžia ich šikovne využíva, poskytujúc aj bez hĺbky javiska viacrozmerný priestor na rozohrávanie situácií. Iluzívny pohľad na Falstaffovu domovskú krčmu, kde má svoju rozhádzanú posteľ, svoje symboly, kde si môže pre potešenie dovoliť dievča ľahkých mravov (prostitútka je odklonom od konvencie, no hladko zapadá do diania), strieda idylický príbytok Fordovcov s rozvešanou bielizňou. Zmeny obrazov počas prvých dvoch dejstiev sa dejú za spustenou oponou, až v treťom dejstve je prestavba (s kratučkou pauzou) plynulá, keď sa celá konštrukcia Falstaffovho súkromia (pôvabný pohľad na sušiaceho sa Johna po nedobrovoľnom kúpeli v rieke) posúva dozadu. Súčasne sa zhora spúšťajú a z prepadliska vynárajú elementy, ktoré po spojení vytvárajú mohutný dub z windsorského sadu.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Verdi: Falstaff (Wiener Staatsoper 2016)

[Celkem: 8    Průměr: 4.4/5]

Související články


Napsat komentář