Falstaff na objednávku Zubina Mehty i publika

Osemdesiatročný dirigent Zubin Mehta má plné právo, aby sa mu plnili sny. Jedným z nich bolo to, aby nová inscenácia umeleckého testamentu Giuseppe Verdiho, geniálneho Falstaffa, ktorú v týchto dňom v premiére uviedol vo Viedenskej štátnej opere, sa odohrávala v pôvodnom časopriestore. Tam, kde dielo situovali Shakespeare, Verdi a Boito. Na viedenskom Ringu sa tak zrodil vizuálny tvar, akých pričinením expanzie čoraz nezmyselnejších režisérskych výstrelkov, je ako šafranu. Čuduj (či skôr nečuduj) sa svete, premiéru prijalo publikum s nadšením. Bez bučania aspoň časti divákov – konzervatívcov či modernistov - je to dnes vzácnosť. Falstaff v réžii Davida McVicara nepobúril žiadnu názorovú alternatívu.
G. Verdi: Falstaff - Wiener Staatsoper 2016 (foto Wiener Staatsoper / Michael Pöhn)
G. Verdi: Falstaff – Wiener Staatsoper 2016 (foto Wiener Staatsoper / Michael Pöhn)

Falstaff na objednávku Zubina Mehtu – i publika

Zubin Mehta mal nedávno osemdesiat, teda toľko, ako mal Giuseppe Verdi, keď sa nechal libretistom a skladateľom Arrigom Boitom presvedčiť ku skomponovaniu posledného javiskového opusu. Navyše, po vyše polstoročí od zrodu svojej mladíckej buffy Un giorno di regno (1840) sa prekvapujúco vrátil k veselšiemu žánru. Taliansko sa totiž päťdesiat rokov na novom opernom diele nezasmialo. Tou poslednou významnejšou buffou, ktorú Apeninský polostrov verejnosti dal, bol Donizettiho Don Pasquale (1843). Falstaff, premiérovaný 9. februára 1893 v milánskom Teatro alla Scala, však nie je komickou operou v pravom slova zmysle. Má síce žánrové určenie commedia lirica, no či už v librete, alebo hudbe, lepšie povedané v oboch navzájom najtesnejšie prepojených vrstvách, sa prelína komika s tragédiou. Tragédiou nie v zmysle krvavých vrážd či iných úmrtí, no v psychických pochodoch hlavného hrdinu. Rytier sir John, milovník jedla, peňazí a žien, má svoje najlepšie roky za sebou a musí opakovane na vlastnej koži spoznávať trpkosti prehier. Knokauty dostáva síce len v ľúbostných epizódkach, no Verdi, genialitou a citlivosťou jemu vlastnou, vložil do partu Falstaffa (najmä v pesimisticko-humornom monológu z tretieho dejstva Mondo ladro. Mondo rubaldo. Reo mondo!) aj hrdinovo sklamanie zo sveta a ubúdania síl. Ten však ani po poslednej príučke, ktorú záletníkovi pripravili veselé paničky windsorské, nestráca zmysel pre vtip a škodoradostne sa smeje pánovi Fordovi, ako aj on skočil do pasce pri utajenom sobáši dcéry. Záverečná fúga je filozofickým posolstvom, aké v hudobnej histórii nemá pendanta.

Falstaff je prosto jedinečnou a neporovnateľnou partitúrou, v ktorej Giuseppe Verdi nieleže sumarizuje vlastnú tvorbu a obohacuje ju o nové kompozičné princípy (bravúrne, na Rossiniho nadväzujúce ansámble, unikátny nonet na konci prvého dejstva, a cappella ženský kvartet, staccatový smiech či nová forma lyriky v duete Nannetty a Fentona), ale zároveň otvára cestu opere dvadsiateho storočia. Slovami dirigenta Zubina Mehtu, vo Falstaffovi nájdeme prvé impresionistické prvky v hudobnej histórii. Zo štrnástich hudobno-divadelných spracovaní falstaffovskej látky, vzniknutých v rokoch 1761 až 1929, sa Giuseppe Verdi nesporne najdokonalejšie chopil lákavej, no chúlostivej a neľahkej témy.

G. Verdi: Falstaff - Ambrogio Maestri (Falstaff) - Wiener Staatsoper 2016 (foto Wiener Staatsoper / Michael Pöhn)
G. Verdi: Falstaff – Ambrogio Maestri (Falstaff) – Wiener Staatsoper 2016 (foto Wiener Staatsoper / Michael Pöhn)

Nová viedenská inscenácia prichádza po päťročnom falstaffovskom pôste, nahrádzajúc predchádzajúcu, v réžii Marca Artura Marelliho udržiavanú v repertoári v rokoch 2003 až 2011. Z nej do novej prešla aj časť obsadenia, keď v poslednej repríze bývalej a premiére novej inscenácie nájdeme až troch rovnakých sólistov (Ambrogio Maestri, Marie-Nicole Lemieux, Herwig Pecoraro). V histórii Viedenskej štátnej opery má Fastaff trvalé miesto, ktoré vyprázdňoval len na krátku dobu. Už v roku svetovej premiéry hosťovala s ním vo Viedni milánska La Scala a prvého vlastného Falstaffa (v nemčine) dostalo divadlo vďaka Gustavovi Mahlerovi roku 1904. Postupne sa partitúry zhosťovali najvýznamnejšie dirigentské osobnosti histórie, nevynímajúc Herberta von Karajana (bol aj režisérom inscenácie roku 1957, Tito Gobbi stvárnil titulnú rolu), Leonarda Bernsteina (1966, réžia Luchino Visconti, Dietrich Fischer-Dieskau ako Falstaff) či Georga Soltiho (1980), ktorého striedal napríklad Lorin Maazel či Seiji Ozawa.

Falstaff 2016 je plodom vzácnej názorovej symbiózy hudobnej a vizuálnej zložky. Zubin Mehta si neprial žiadne experimenty (užil si ich napríklad v škandalóznom viedenskom Trubadúrovi v réžii Istvána Szabóa) a režisér David McVicar mal nemenej dobrý pocit, že poslúži Verdimu, Boitovi a napokon aj Shakespearovi tak, aby rozohral všetky strunky ich unikátnej predlohy. Jedna z prvých recenzií hlásala, že išlo o ilustráciu, a nie interpretáciu. Podľa mňa veľký hodnotiaci omyl. Alebo diametrálne odlišný uhol recenzentského pohľadu. Ja som z réžie Davida McVicara vyčítal také množstvo výrazových a situačných nuáns, toľko delikátnych odtieňov, že o ilustrácii v pejoratívnom slova zmysle nemôže byť ani reč. Fakt, že na javisku Charlesa Edwardsa (scéna) a v kostýmoch Gabrielly Dalton ožil alžbetínsky Windsor so všetkými detailmi (možno aj ilustratívnymi, no funkčnými), umožnil divákovi preniesť sa do toho času a sústrediť sa na prepojenosť spevu, hudby, deja. Nie je to pre operu ako takú prvoradé?

Základom scény je drevená konštrukcia s premostením, otvárajúca dve roviny aj pre simultánne akcie. Réžia ich šikovne využíva, poskytujúc aj bez hĺbky javiska viacrozmerný priestor na rozohrávanie situácií. Iluzívny pohľad na Falstaffovu domovskú krčmu, kde má svoju rozhádzanú posteľ, svoje symboly, kde si môže pre potešenie dovoliť dievča ľahkých mravov (prostitútka je odklonom od konvencie, no hladko zapadá do diania), strieda idylický príbytok Fordovcov s rozvešanou bielizňou. Zmeny obrazov počas prvých dvoch dejstiev sa dejú za spustenou oponou, až v treťom dejstve je prestavba (s kratučkou pauzou) plynulá, keď sa celá konštrukcia Falstaffovho súkromia (pôvabný pohľad na sušiaceho sa Johna po nedobrovoľnom kúpeli v rieke) posúva dozadu. Súčasne sa zhora spúšťajú a z prepadliska vynárajú elementy, ktoré po spojení vytvárajú mohutný dub z windsorského sadu.

Nielen scénografické reálie vytvárajú príjemnú atmosféru. Rovnako sú to premyslené herecké profily, akcie a aranžmány. Každý detail je dotiahnutý, vypointovaný, niet jediného hluchého miesta. Windsorské paničky majú každá svoj profil, pochopiteľne najpikantnejšia je Quickly, no aj Alice vie byť šibalská i súcitná. Nannettu viac než kutie fígľov staršej generácie zaujíma jej milý Fenton. Falstaff obsiahne v McVicarovom poňatí množstvo faziet. Nafúkanosť a vystatovačnosť, hrubosť, záletnícku drzosť i sebairóniu, no vari najemotívnejšie vychádzajú jeho bolestínske sklamania. Či už po vykúpaní sa v rieke, kam ho v koši na bielizeň šupnú paničky, alebo v kostýme čierneho lovca s parohami na hlave. Láskavý je aj záver, keď záverečnú fúgu Tutto nel mondo è burla odspieva opäť z koša na bielizeň, ktorý smeruje nahor. Veď, kam inam než do neba patrí tento symbol Verdiho terminálnej tvorivej periódy? Zaujímavo vyšla dvojica sluhov. Jeden starý, spomalený, znudený (Bardolfo), druhý mladučký, plný ohňa a temperamentu (Pistola).

Falstaff a Zubin Mehta. Patria k sebe. Maestro, ktorý vo Viedni absolvoval svoju deviatu premiéru (v Štátnej opere počas štyroch desaťročí dirigoval šesť Verdiho a šesť Wagnerových opier, plus Salome, Tosca a koncerty), oživil každý detail partitúry. Vychádza z jej hlbokej znalosti, vníma ju rovnako „symfonicky“ ako divadelne, je na pulze dynamického diania. Nešokuje príkrymi kontrastmi v tempách, no vnáša ich tak akurát. S Viedenskými filharmonikmi muzicíruje vo farbách, rytmike, poetike. Striedme a čitateľné gesto vzbudzuje u hráčov rešpekt aj radosť z hry. Falstaff delikátnych farieb, jemných pián, bujarých gradácií, smútku i vtipu, perlivých ansámblov.

G. Verdi: Falstaff - Ambrogio Maestri (Falstaff) - Wiener Staatsoper 2016 (foto Wiener Staatsoper / Michael Pöhn)
G. Verdi: Falstaff – Ambrogio Maestri (Falstaff) – Wiener Staatsoper 2016 (foto Wiener Staatsoper / Michael Pöhn)

Asi netrafím vedľa, ak označím talianskeho barytonistu Ambrogia Maestriho za Falstaffa minimálne prvých dvoch decénií dvadsiateho prvého storočia. V aktuálnej sérii absolvuje svoje dvestopäťdesiate vystúpenie v tejto postave. Niet hádam významného operného domu, kde by sa v rozmanitých režijných výkladoch neprevtelil do postavy chlipného rytiera. Veľa maskovania a vypchávok ani – vzhľadom na svoj korpulentný habitus – nepotrebuje. Ale to nie je podstatné. Hlavné je, že ho interpretuje báječne. Jeho barytón má potrebný objem, rozsah, farbu; dynamické a výrazové odtiene mu dávajú charakter. Humor i smútok, beznádej i vtip. Herecky nepotrebuje žiadnu „akrobaciu“, je pravdivý od hlavy po päty.

Nové viedenské naštudovanie prinieslo do Štátnej opery aj nové tváre. Jednou z nich je talianska sopranistka Carmen Giannattasio (Alice Ford) a má pre tento part okrúhly, príjemne zaoblený lyrický až mladodramatický soprán. Vie štýlovo frázovať, ale aj zdolávať staccata a ľahko sa vyšplhať do vysokého C. Nórska mezzosopranistka Lilly Jørstad (Meg Page) má síce menej sólového spievania, no v ansámbloch bola precízna a timbrovo ladila. Marie-Nicole Lemieux vložila do Mrs. Quickly temperament, vtip a predovšetkým jej „Reverenza“ rezonovala v tmavých hrudných hĺbkach znamenito. Hila Fahima (Nannetta), ktorú poznáme z hosťovania v Opere Slovenského národného divadla, síce nie je vyslovene legatovou speváčkou, no jej subretný soprán sa v éterických výškach niesol pôsobivo. Pre mňa bol istým sklamaním Ludovic Tézier ako Ford. Trocha suchý vo farbe, nie vždy dosť sýty v strednej polohe, síce v monológu È sogno? O realtà? zdolal vysokú polohu, no chýbala mu dramatická údernosť. Nová tvár vo Viedni, sicílsky tenorista Paolo Fanale (Fenton), vlastní vrúcne sfarbený materiál, frázuje štýlovo a aj typovo zodpovedal mladíckemu charakteru postavy. Spoľahlivým Dr. Cajusom bol Thomas Ebenstein. Charakterový tenorista Herwig Pecoraro (Bardolfo) a mladučký basista Riccardo Fassi (Pistola) tvorili kontrastnú dvojicu sluhov. Navštívená druhá repríza sa právom tešila obrovskej priazni publika. Najbúrlivejšie ovácie patrili predsa len Zubinovi Mehtovi. Potvrdilo sa, že Falstaff na jeho „objednávku“ bol aj objednávkou obecenstva.

 

Hodnotenie autora recenzie: 90 %

Giuseppe Verdi:
Falstaff
Dirigent: Zubin Mehta
Réžia: David McVicar
Scéna: Charles Edwards
Kostýmy: Gabrielle Dalton
Svetlá: Paul Keogan
Orchester der Wiener Staatsoper
Chor der Wiener Staatsoper
(koprodukce Wiener Staatsoper / China National Centre for the Performing Arts)
Premiéra 4. decembra 2016 Wiener Staatsoper Viedeň
(napísané z reprízy 9. 12. 2016)

Falstaff – Ambrogio Maestri
Ford – Ludovic Tézier
Fenton – Paolo Fanale
Alice Ford – Carmen Giannattasio
Nannetta – Hila Fahima
Mrs. Quickly – Marie-Nicole Lemieux
Meg Page – Lilly Jørstad
Dr. Cajus – Thomas Ebenstein
Bardolfo – Herwig Pecoraro
Pistola – Riccardo Fassi

www.wiener-staatsoper.at

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Hodnocení

Vaše hodnocení - Verdi: Falstaff (Wiener Staatsoper 2016)

[yasr_visitor_votes postid="235500" size="small"]

Mohlo by vás zajímat