Fidelio s Hundeling a Vacíkem v Bratislavě

Fidelio s dogmou spochybňovania

Beethovenov Fidelio nie je žiadnou repertoárovou raritou, no každá zodpovedná hlava súboru starostlivo zvažuje, v ktorej chvíli toto výnimočné dielo nasadí. V Opere Slovenského národného divadla chýbal tri desaťročia, čo zasa – najmä v porovnaní s inými titulmi, o dosiaľ neuvedených nehovoriac – nie je vôbec fatálna pauza. Na druhej strane, spochybňovanie tejto dramaturgickej voľby, aj pri tolerovaní bezprostredného susedstva Beethovena s naposledy naštudovaným Mozartom (predsa len medzi zrodom Così fan tutte a prvou verziou Fidelia uplynula historicky zanedbateľná etapa pätnástich rokov), by nemuselo byť témou. Ak by v divadle nastali vhodné podmienky. Predovšetkým, keby bolo k dispozícii optimálne domáce obsadenie ústredných postáv, prípadne inscenačný tím, ktorý opodstatnenosť výberu obháji.

Po prvýkrát v nemeckom origináli naštudovaný Fidelio nastolil viacero otázok. Nie nových, nie prekvapujúcich, ale ututlávaných. V ostatnom čase zviditeľnená, no len jednosmerne vedená polemika (v dôsledku nevôle stretnúť sa tvárou v tvár, na stránkach časopisu Hudobný život), eskalovala po abdikácii Friedricha Haidera nespokojnosť. Zvnútra divadla, aj z pier recenzentov. Tretia strana zatiaľ mlčí. Nový riaditeľ operného súboru (predtým pravá Haiderova ruka) Slavomír Jakubek nikdy verejne a jednoznačne nedeklaroval ani dlhodobú dramaturgickú či programovú víziu (napokon aj tá krátkodobá sa rúca, keď už prvý avizovaný titul budúcej sezóny sa potichučky zmenil), a nepovedal ani, či má ním spravovaná inštitúcia za cieľ vytvoriť ansámblové divadlo s racionálnym využitím vlastných síl. Alebo princíp obsadzovacej politiky založí na hosťoch. V súčasnosti to vyzerá skôr na druhý variant (aj mnoho slovenských sólistov vystupuje v SND pohostinsky), pri ňom však – v záujme transparentnosti a potlačenia oprávnených podozrení z protekcionárstva – by asi bolo čistejšie postaviť celý sólistický súbor na báze zmlúv na roly (či rezidenčných, tých foriem je veľa) a ponechať si pevne viazaných členov len na druhý fach.

Ak sa dnes Slavomír Jakubek, ktorý je nielen riaditeľom Opery, ale zrejme aj hlavným dramaturgom (post, ktorý sám zastával, už neobsadil) – čo je návrat k nebezpečným praktikám autokracie a väčšej pravdepodobnosti omylov – rozhodol uviesť Fidelia, musel (či chcel?) hľadať hosťujúcich protagonistov. Navyše, stavil v troch hlavných postavách na model bez alternácie. Aj to sa v zahraničí robí, no spravidla sú hlavné úlohy istené covermi. Našťastie, tento raz boli sólisti zdraví a obe premiéry vyšli podľa plánu. Druhou otázkou je, do akých rúk zverilo vedenie súboru vizuálny tvar novej inscenácie.

Martin Bendik sa nikdy netajil tým, že je kontroverzným a provokujúcim režisérom. Tieto charakteristiky sú dnes aj vo svete „in“. Mnohým tvorcom, plánovite vyvolávajúcim škandály a vyžívajúcim sa v žatve zmiešaného bučania a výkrikov bravó, sa podarí vytvoriť zmysluplný posun predlohy a nájsť v nej nadčasové či aktualizačné posolstvo. Často však vypláva na povrch samoúčelnosť či megalomanská túžba inscenátorov povýšiť sa nad predlohu. Názory na to, či módna vlna modernizácií a zásahov do partitúr je pre budúcnosť operného žánru prospešná, sa rôznia. V diváckych aj odborných kruhoch. Aktuálne je táto téma v Opere Slovenského národného divadla na stole v podobe čerstvého Beethovenovho Fidelia. Pokiaľ by som sa ja osobne mal rozhodnúť, určite by som sa pridal k odporcom prekrúcania predlôh a nedostatočnej pokory tvorivých tímov. Martin Bendik sa totiž vôbec netají odmietaním tézy, že v opere je to podstatné zakódované v hudbe. „Je to len zaužívaná fráza,“ tvrdí v rozhovore na inom portáli.

Päťdesiatpäťročný Martin Bendik prežil najintenzívnejšie tvorivé obdobie v deväťdesiatych rokoch minulého storočia v banskobystrickej opere. Na doskách Slovenského národného divadla dostal naposledy šancu vo Verdiho Trubadúrovi pri otvorení novej budovy roku 2007. Režisérsky post sa preňho neskôr nikde nenašiel, musel teda nastať pôst. Prichýlili ho priatelia v rôznych inštitúciách a v súčasnosti zastáva miesto dramaturga Opery SND. Bendik si medzičasom spravil vedecký doktorát a venoval sa svojej najobľúbenejšej činnosti – kritizovaniu kritiky. Priznám sa, patril som k tým, čo si mysleli, že pri totálnom nedostatku slovenských operných režisérov by ešte mal dostať šancu. Aj s vedomím, že jeho prípadná inscenácia vyvolá vášne a polemiky.

Dočkali sme sa. Zrodil sa nový Fidelio. Neodvážil by som sa tvrdiť, že Beethovenov. Aj napriek takmer neporušenej hudbe skôr Bendikov. Keďže dramaturga inscenácia nemá (je ním sám režisér, či jeho chlebodarca Jakubek, alebo mladý autor textu v bulletine?), neodohral sa ani žiaden vnútorný boj o jeho výsledný tvar, žiadna polemika medzi dramaturgom a režisérom (spravidla býva plodná a relevantné divadlá ich dialóg nezriedka otvárajú pre verejnosť v bulletinoch), a výsledok bol šokujúci. Nebýva na bratislavskej opernej pôde zvykom, že stádovité ovácie postojačky vystrieda neprehliadnuteľné bučanie. No aj ono má istú výpovednú hodnotu. Hoci tiež módnu. Nebudem sa v recenzii zapodievať dielom samotným, dlhou etapou kryštalizácie jeho výsledného tvaru (prvá verzia sa zrodila roku 1805, definitívna 1814), ani štyrmi skomponovanými predohrami. Náš čitateľ túto faktografiu ovláda, prípadne si ju osvieži na portáli rovnakého média, aké práve sleduje.