Giovanni v SND se dvěma debuty: Jana Kačírková a Boris Prýgl

Glosa z opernej Bratislavy
Nie každý Giovanni je gala Giovanni

Pred necelým rokom dostala inscenácia Mozartovho Dona Giovanniho z roku 2001 (réžia Jozef Bednárik) nový impulz. Dovtedy laxné hudobné naštudovanie a dirigovanie repríz vystriedalo impulzívne, štýlovo čisté a najmä na pomedzí „drammy“ a „giocoso“ majstrovsky balansujúce poňatie hudobného riaditeľa Slovenského národného divadla Fridricha Haidera.

Po obnovenom uvedení 2. apríla minulého roku sa na jeseň dostali na plagát dve unikátne gala predstavenia s Adamom Plachetkom (Don Giovanni), Štefanom Kocánom (Leporello) a Janou Kurucovou (Donna Elvira)(viac tu). Tie nastavili latku kritérií tak vysoko, že jej dosiahnutie či prekročenie je skôr otázkou šťastnej (dúfajme že nie virtuálnej) náhody. V kontexte spomenutého októbrového večera sa včerajšia repríza s dvoma debutantmi javí ako skôr všedná. Darmo, nie je Giovanni ako Giovanni…Nové tváre na javisku historickej budovy však nestarnúcu, no predsa len na osobnostné spevácko-herecké zaangažovania sólistov odkázanú inscenáciu svojím spôsobom osviežili. Priestor, ktorý utvorila Bednárikova réžia sa dá využiť naplno (ako to spravilo októbrové gala obsadenie), ale môže ostať aj prázdny a nudný. V úlohe Donny Anny sa po prvýkrát na bratislavskom javisku uviedla mladá česká sopranistka Jana Šrejma Kačírková, sólistka opery Národného divadla moravskosliezskeho v Ostrave a držiteľa dvoch prestížnych českých Cien Thalie. Počas ani nie desaťročnej kariéry si vybudovala široký repertoár, z ktorého sa v ostatných sezónach vynímajú dve ústredné postavy z tzv. Tudorovskej trilógie Gaetana Donizettiho, Anna Bolena a Maria Stuarda. K nim pribudne koncom kalendárneho roka aj tretia, Elisabetta v Robertovi Devereux. Bratislava jej ako debutové pole ponúkla Mozarta, pričom Donna Anna nie je o nič „milosrdnejšou“ rolou, ako tie spomenuté. Rovnako si vyžaduje absolútnu technickú pripravenosť, má svoje plochy lyrické, dramatické i koloratúrne. Jana Šrejma Kačírková má s partom svoje skúsenosti, takže počínala si veľmi zodpovedne. Išla skôr po lyrickej línii, v rámci nej narábala s dynamikou, štýlovo frázovala a precízne vyspievala obávané koloratúry druhej árie Crudele… Non mi dir. Odhliadnuc od občasnej nepatrnej intonačnej približnosti v ansámbloch sme počuli jednu z najpozoruhodnejších mladodramatických interpretiek Donny Anny v tejto inscenácii.Z iného súdka pochádza debutant Boris Prýgl ako Leporello. Ešte študent Vysokej školy múzických umení (z triedy prof. Petra Mikuláša), mladučký Moravan, dostal obrovskú šancu potvrdiť svoj talent. Vstúpiť do zabehanej inscenácie je ešte chúlostivejšie ako absolvovať regulárny skúšobný proces, kde každý pohyb a gesto je réžiou vysvetlené a spevákom fixované. Z tohto ohľadu sa ocitol Prýgl v nezávideniahodnej situácii, zvlášť keď aj jeho spoluhráč v postave Dona Giovanniho (maďarský basbarytonista István Kovács) ovládal aranžmány len približne a navyše bol slabučkým hercom. Ak teda Prýglovo herectvo bolo skôr improvizované a občas aj sympatické mladíckou neohrabanosťou, vokálne bol jeho prvý Leporello veľkým prísľubom do budúcnosti. Pravda, dnes je to part na hrane zvládnuteľnosti, keď ku koncu mu už neostávalo dosť síl vyspievať najmä hlbšie polohy. Ide o veľmi muzikálneho speváka, s presným rytmom a intonáciou, s farebne príťažlivým materiálom (skôr barytónovej než basbarytónovej farby), ktorý má potenciál presadiť sa aj objemom a intenzitou tónu. Skrátka – talent na obzore a rola v štádiu skice.Zo sólistov, ktorí inscenáciu pripravovali pri jej zrode s Jozefom Bednárikom ostala len Adriana Kohútková ako Donna Elvira (medzitým často spievala aj Donnu Annu), Jana Bernáthová ako Zerlina a Ján Galla v postave Komtúra.Kohútkovej Elvira je dramaticky sformovanou postavou so snahou objemom tónu dominovať, občas však jej hlas nadobúda väčšie vibrato a v pohyblivejších úsekoch nie je celkom precízna. Aj tak ide o v Mozartovi štýlovo zorientovanú umelkyňu.Martin Gyimesi má už niekoľko Donnov Ottaviov za sebou, cíti sa v ňom isto a jeho príjemný lyrický tenor možno opäť označiť za mozartovský, no aj s možnosťou uplatnenia v širšom belcantovom teréne.Výborným Masettom bol Martin Mikuš s čoraz jadrnejším a kovovejším tónom, spoľahlivo rutinovanou Zerlinou Jana Bernáthová a v dobrej forme znel aj bas Jána Gallu ako Komtúra. Najslabším článkom večera bol maďarský basbarytonista István Kovács v titulnej úlohe. Hoci jeho výkon bol o čosi vyváženejší než v prvom hosťovaní pred rokom, chýba mu okrem akejkoľvek osobnostnej charizmy cit pre výrazové modelovanie situácií. Je to Giovanni v každej chvíli rovnaký, „šampanskej“ árii nedoprial oheň a temperament, serenáde rafinovanú zvodnosť, finálovej scéne (okrem vynechaných výšok) gradujúce napätie. Bola to nesprávna voľba, napokon István Kovács nepatrí ani k protagonistom budapeštianskej scény.Friedrich Haider držal nad večerom ochrannú (aj pedagogickú) ruku a mladý Boris Prýgl mal veľké šťastie, že svojho prvého Leporella mohol vytvoriť pod jeho vedením. Na margo medializovaného šumu okolo ukončenia jeho riaditeľskej funkcie v Opere Slovenského národného divadla jedno spresnenie. Friedrich Haider si bude aj naďalej plniť všetky záväzky, týkajúce sa hudobných naštudovaní a dirigovania repríz. A to je pre Bratislavu veľmi potešiteľná správa.

Hodnotenie autora glosy: 65 %

Wolfgang Amadeus Mozart:
Don Giovanni
Dirigent: Friedrich Haider
Réžia: Jozef Bednárik
Scéna: Vladimír Čáp
Kostým: Ľudmila Várossová
Choreografia: Jaroslav Moravčík
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Premiéry 25. a 26. mája 2001 historická budova SND Bratislava
(napísané z reprízy 26. 2. 2015)

Don Giovanni – István Kovács
Donna Anna – Jana Šrejma Kačírková
Don Ottavio – Martin Gyimesi
Komtúr – Ján Galla
Donna Elvira – Adriana Kohútková
Leporello – Boris Prýgl
Masetto – Martin Mikuš
Zerlina – Jana Bernáthová
Majordomus – Miloslav Krajčík

www.snd.sk

Foto Alena Klenková