Hoffmannove poviedky v Bratislave – bodka za sezónou bez tváre

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Bratislavská dramaturgia si vybrala u nás zaužívanú verziu Fritza Oesera, no na rozdiel od inscenácie z roku 1992 s istými úpravami. Voči nim nemožno namietať. Vonkoncom nie jednoznačný je však výsledný javiskový tvar. Pavol Smolík, evidentne poznačený znalosťou poetiky Jozefa Bednárika, či ešte väčšmi u nás frekventovaného Petra Konwitschného, sa až príliš nechal nimi inšpirovať. Ak prvý z nich sa neobišiel spätosťou akcií s tanečníkmi a druhý nevyhnutne počas večera rozsvietil hľadisko a púšťal účinkujúcich medzi divácke rady, zväčša to malo istý zmysel. U Smolíka nájdeme na jednej strane kópie použitých postupov, na druhej, kde chcel byť sám sebou a snažil sa hľadať časové a významové presahy (polemizovať by sa dalo, či práve táto opéra fantastique, ktorej žánrové ukotvenie bulletin zamlčuje, ich vôbec ponúka), kde mal ambíciu aktualizovať, pôsobil skôr samoúčelne a prešpekulovane. Do svojej koncepcie si zakomponoval otázky o symbolike „umelej“ ženy, o kariére verzus rodinnom živote chorej speváčky, resp. o bulvárnej medializácii či dosť nezreteľnej (skutočne len vo fantázii realizovateľnej) krádeži Hoffmannovej tváre v benátskom dejstve. Škoda, že inscenácia na ne nevedela čitateľne odpovedať a vytvárala skôr percepčný chaos. Kontraproduktívnym riešením bolo zrušenie „nohavičovej“ mezzosopránovej postavy Nicklaussa, jeho prerobenie na ženu a odtrhnutie od  druhého pólu postavy, stelesneného Múzou. Ak si režisér kládol otázku, ako sa v tom čase mohol ešte objaviť tento typ úlohy, tak odpovedí v opernej literatúre nájde mnoho. A nie je to len Straussov Gavalier s ružou.

Prológ, s otvoreným, do bokov rozvinutým javiskom bez opony, je ešte sľubný. Istý čas jeho vizuálne stvárnenie dokonca púta pozornosť. Divák hľadá, čo všetko sa na javisku nachádza. Pracuje sa so svetlom, spúšťa sa revuálka, počas vstupnej árie Lindorfa „skamenie“ zbor, istý zmysel má na tomto mieste aj projekčná plocha. Smolíkova Olympia nie je klasickou bábikou na kľúčik, ktorá sa pri tanci rozbije, ale diaľkovým ovládačom regulovanou umelou ženou. Prečo sa však v Spalanzaniho počítačovom centre(?)musí objaviť bizarná, tancujúca čata v protichemických či zdravotníckych(?) žlto-zeleno-bielych kombinézach? A v akom priestore vlastne sme? Žeby do ríše fyziky spadali na tabuli oznamované chromozómy? Horizont javiska je mihavou zrkadlovou plochou, odrážajúcou divácke rady. Tiež nič nové pod slnkom. Na druhej strane upútala pozoruhodná figúrka robotického Cochenilla, až na jeho zadymovanie priestoru počas Olympiinej árie. Istú kostýmovú hyperbolu nesie aj okuliarmi ovešaný Coppélius. Antoniin obraz so závesom oddelenou plochou pripomína divadlo v divadle. Zhora spustený klavír, strohé panely s projekčnou výpomocou tvoria pomerne neutrálne dejisko, ktoré sa snažia skôr ilustratívne než funkčne oživiť tanečníci. Finále s naznačenou cestou do „raja“ zvukovo rozbíja ozvučený hlas Antoniinej matky. Ak Olympiin obraz vyvolával aspoň chaos, tak napätie postupne upadalo a v Giuliettinom obraze sa opar Benátok vôbec neobjavil. Výtvarne sa improvizovalo a uličkou medzi diváckymi radmi odchádzajúca, smejúca sa kurtizána, po dohratí epizódy s Hoffmannom, odchádza bez nového milenca. Vrátane krádeže reflexu básnikovej tváre, to bolo asi myšlienkovo najvyprahnutejšie dejstvo.

Hoffmannove poviedky, Opera SND 2019 (foto Anton Sládek) – Martin Gyimesi (Cochenille), Jana Bernáthová (Olympia)

Podľa pôvodného rodného listu inscenácie mal za hudobné naštudovanie ručiť Rastislav Štúr. Keď prevzal riaditeľskú funkciu, pričom si ponechal na istý úväzok aj rolu šéfdirigenta, angažoval za seba českého dirigenta Tomáša Braunera. Ak si dobre pamätám, bolo to „odškodné“ za zrušenú brittenovskú premiéru. Štyridsiatnik Tomáš Brauner získal v českých divadlách skúsenosti i dobré meno (v Ostrave som ho videl v Gounodovom Romeovi a Donizettiho Marii Staurde), no jeho bratislavské naštudovanie Hoffmannových poviedok odhalilo aj rezervy v jeho práci i v miere tolerancie voči hraniciam profesionality. Možno nebol celkom stotožnený s akustickými pomermi opernej sály novej budovy, takže neraz púšťal orchester do nešetrného forte. Offenbachova opera má nesporne svoje zákernosti a ak sa dirigent nezameria na špeciálne farbenie detailov a modelovanie atmosféry úplne rozdielnych obrazov, môže naštudovanie pôsobiť povrchnejšie. Od dokonalosti súhry či už medzi orchestrom a speváckymi ansámblami, alebo zbormi, bolo neraz (skôr na druhej, podstatne slabšej premiére) ďaleko. Navyše, komornejšie hlasy z 2.obsadenia nemilosrdne prekrýval. Napríklad v barkarole obe sólistky zanikali. Dirigent mal držať ochrannú ruku aj nad podobou Olympiinej árie a nedopustiť jej rozdrobenie prirábanými a úplne samoúčelnými ozdobami, ktoré boli nad sily oboch speváčok. V druhom prípade už išlo o karikatúru spevu. Celkovo ťažko považovať angažovanie Tomáša Braunera za obohatenie domáceho dirigentského potenciálu a to v stave, keď vedenie súboru je ochotné podľahnúť požiadavkám odborárov využívať prioritne domáce sily. Veľkú úlohu v opere má zbor. Odhliadnuc od nie vždy presnej súhry s orchestrom, znel pripravený Pavlom Procházkom kompaktne, no v súlade s Braunerovou „grand-opernou“ hudobnou koncepciou, dynamicky skôr jednotvárne, s rezervou v plastickosti zvuku. Nie každá pasáž musí znieť nevyhnutne vo forte.

Samozrejme, nekompetentnosť spomenutej odborárskej výzvy, nemohlo splniť ani sólistické obsadenie. Predstavili sa kompletne obe zostavy, ktoré však nevykazovali porovnateľnú kvalitu. Hoffmannky stoja a padajú na predstaviteľovi titulnej úlohy, v oboch prípadoch zabezpečenom hosťujúcimi sólistami. Súbor pre tento typ úloh je vyprázdnený. Belgický rodák, 35-ročný Mickael Spadaccini sa zhostil titulnej postavy s veľkou dávkou osobného temperamentu a strhujúcej hereckej aktivity. V jeho podaní nebolo hluchého miesta, zaháňal nudu aj tam, kde hrozila. Už dnes ho možno zaradiť do kategórie dramatických tenorov, disponujich objemnými a prieraznými výškami, aj keď v intonačnej presnosti nebol vždy stopercentný. Mal však part prepracovaný aj výrazovo a dynamicky, s chúlostivom prechodovou polohou sa vyrovnal statočne, aj keď nie brilantne. Rafael Alvarez pôsobil odlišne. Korpulentný habitus mu nedovoľoval vložiť sa do postavy herecky, prezentoval gestické klišé a jeho kreácia nemala náboj. Hlasovo obstál v strednej polohe, kde síce jeho hlas nemá špecifickú farbu, no aspoň znie voľnejšie než vo forsírovanom a bez lesku korún zdobenom vysokom registri. V epilógu už výšky len naznačoval.

Hoffmannove poviedky, Opera SND 2019 (foto Anton Sládek) – Ľubica Vargicová (Antonia), Gustáv Beláček (Miracle)
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


8
Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment
5 Comment threads
3 Thread replies
0 Followers
 
Most reacted comment
Hottest comment thread
4 Comment authors

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
nejnovější nejstarší nejlépe hodnocené
Upozornit na
ladislav

Prísna, ale spravodlivá kritika.
Vo Viedni a v Paríži, ba i v Budapešti a v Prahe je Opera výkladnou skriňou kultúry krajiny. U nás to nie je a asi ani nebude, ak vlády sa zmocnia liberáli.

ladislav

Ešte pár slov k novej sezone. 3 premiéry – Rusalka, Aida, Figarova svadba. Na národnú operu je to žalostne málo. Absentuje 20.storočie. Fráza =kto by nato chodil= neobstojí. Jediné, čo ma potešilo, je návrat p.Ondreja Lenárda.

peva

Naozaj netusim, co maju liberali spolocne s neschopnostou riaditela a sefdirigenta opery v jednej osobe, nepochopitelnostou obsadenia postu generalneho riaditela byvalym ekonomickym riaditelom a ministerkou kultury, ku ktorej tazko vobec nieco napisat. Provincnost az neprofesionalitu tejto produkcie tazko hodit na byvale vedenie, kedze z povodneho planu zostal len titul.. suborom a odborarmi ospevovany spasitelia opery mi pripadaju byt skor capmi, ktori sa stali zahradnikmi. Jedinou polahcujucou okolnostou by mohol byt nedostatok casu na pripravu.. som ale zvedavy, ako obhajovat provincnost hudobneho nastudovania, za ktoru naozaj nemozu ziadny drahi hostujuci umelci

ladislav

Milý peva, ja som o niečom inom písal. Ináč s Vami súhlasím.

umenie

,,zubný Kritik”,Ladislav a Peva by si mali rozdeliť funkcie ministra kultúry, generálneho riaditeľa a tiež riaditeľa opery
:-)))))))
To by bola ,,kultúra”

ladislav

Vráťme sa naspäť k premiéram. Pán Unger bol ešte veľmi zdvorilý, ked písal o inšpiráciách p.režiséra. Inscenácia bola šitá veľmi horúcou ihlou. Najviac sa mi páčil zbor. Orchester hral dobre i ked niekedy príliš hlasno. Ani jeden zo solistov
nedosiahol úroveň protagonistov z inscenácie z r. 1992. Veľká škoda, že Lindorfa+3 nezverili p. P.Mikulášovi.
Mnohým divákom aj kritikom sa nepáčila pani Eva Bodorová. Podľa mňa táto speváčka nie je
koloratúrny soprán. Vypočujte si áriu Margaréty z Mefistofela na Y.T. Pri správnom vedení, len ona by bola schopná zaspievať všetky 3 hlavné ženské úlohy.

autor recenzie

Kedze sa v recenziach vyskytli rozne nazory na (ne)vhodnost obsadenia Evy Bodorovej do ulohy Olympie, dovolim si este jeden dovetok. Presne pred mesiacom som mladu solistku pocul, ako jeden z trojclennej poroty, v bratislavskom vyberovom kole medzinarodnej spevackej sutaze Belvedere, kde spievala ariu Elettry z Idomenea a Eleny zo Sicilskych nesporov. To su party diametralne odlisne ako Olympia a podstatne blizsie charakteru jej hlasu. Nebudem vynasat verdikt, kedze neslo o verejne kolo, len chcem upresnit, ze pani Bodorova ma schopnost popasovat sa aj s ozdobnym spevom. Urcite vsak nejde o typ lahkej, zvonivo jasavej lyrickej koloratury, ale o tmavsi a… Číst vice »

umenie

Pán zubár vyjadril som môj názor, na vec presne tak ako ste Vy napísali svoj. A Vy ten jazyk dokúsaný máte?