Horor Frankenstein v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (204)
Tentoraz:

• Baletný horor Frankenstein pod stromček
• Liam Scarlett (2)
• Premiéry v Českých Budějoviciach a Liberci
• Čo sleduje Nina Tonoli?

 

Baletní horor Frankenstein pod stromček – Liam Scarlett (2)
V minulom diele (tu) som načrtol základný prierez tvorbou mladého britského choreografa Liama Scarletta. Dnes viac o jeho poslednom diele, balete Frankenstein, ako výbornom nápade na darček pod vianočný stromček. Scarlett, toto zázračné dieťa, sa narodil v roku 1986. Nie, nie je to chyba a má za sebou už niekoľko dôležitých inscenácií, ktoré rozrušili baletný svet.

Ak niekto o ňom doposiaľ pochyboval, po premiére na konci minulej sezóny v Kráľovskom balete v Londýne, svetovej premiére baletu Frankenstein, má už asi každý jasno. Alebo sa prepadol do diskusie o význame a štýle práce tohto choreografa. Kde inde než v Británii by mal vzniknúť balet inšpirovaný kultovým gotickým či fantasy či science fiction románom Mary Wollstonecraft Shelleyovej? Kde inde by našli lepšie pochopenie dusnej atmosféry i zložitosti slovných, literárnych obrazov autorky než v krajine veľkých dramatikov, ako bol istý Shakespeare, či básnikov jazyka ako Elliot či Joyce? Je až neuveriteľné, že slávny román napísala autorka už v roku 1818. Storočie pred Čapkovým robotickým svetom R.U.R. priviedla na svetlo ideu človeka stať sa zvrchovaným stvoriteľom života a dokázať vytvoriť ľudskú bytosť. Shellyovej monštrum však dosahuje pozoruhodnú  zrelosť, pretože dokáže uvažovať a myslieť, chce aj milovať, chce byť plnohodnotným človekom, mať dušu. V dobe technickej revolúcie mal román jasnozrivý význam, ktorý mal vniesť zábavné varovanie moderným rozumom, ktoré chceli strojmi uľahčiť prácu človeka a vniesť akýsi druhý dych osvietenstva do 19. storočia. Priemyselná revolúcia priniesla v Británii mnohé bolestné chvíle, keď ľudia prichádzajúci o prácu kvôli strojovej výrobe prepadávali fabriky, rozbíjali stroje, snažili sa vlastným telom zastaviť pokrok. Dnes, v dobe umelej inteligencie, konšpiračných teórií, takéto varovanie už nie je úsmevné. Baletná inscenácia koncentrovaná v deji a pôsobivých obrazoch ešte viac a silnejšie než román púta pozornosť k otázkam o moci človeka. O moci slobodnej vôle, rozhodovaní a sile, ktorá dokáže prekonať až zákony božské aj zákony ľudské i zdivočiť či spútať silu prírody. V dvadsiatich deviatich rokoch choreografovať Frankensteina pre Kráľovský balet? – Wow!

Scarlettov Frankenstein je zrelé dielo mladého talentovaného tvorcu, ktorý má nesmiernu energiu vtisnúť novému dielu všetko, čo dnešné sugestívne divadelné dielo má mať. Schválne používam slova divadelné, pretože balet už nie je obmedzený v škatuľke balet, ale využíva súčasné divadelné a umelecké trendy i postupy. Zároveň Scarlett veľmi zvláštne a vôbec nie anachronicky dosahuje vo Frankensteinovi všetko, čo na balete diváci milujú. Silný príbeh, virtuóznu choreografiu, silnú ženskú hrdinku, pánov, ktorí skáču, točia sa a sú výborní v partnerskom tanci, krásne zborové pasáže, lyrické adagia, strhujúce gradácie, vizuálnu pompu či sugestívnu hudbu. Akoby tu stál pred divákmi mladý, novodobý MacMillan v 21. storočí. Scarlett sa nebojí tanca en pointe, dokonca aj slúžky či prostitútky majú špičky. Pantomimické či dejové scény mu nerobia problémy a dokáže ich strhujúco vygradovať. Zároveň nemá problém so zborovým tancom a dokáže napríklad v II. dejstve či v svadobnom obraze bohato ornamentálne pracovať s corps de ballet. Nehanbí sa za baletné dedičstvo, možno nie nadarmo získal cenu MacMillana. A vôbec mu v dnešnej dobe, ktorá tak spokojne žehná rôznym experimentom, nevadí nechať Shellyovej ohyzdné monštrum krásne tancovať a nehľadať pre neho nejaký „crazy“ pohybový slovník.

Čo je však obdivuhodné, okrem chameleónskej schopnosti choreografovať v určitom duchu a štýle (možno nie svojom, ale prečo by aj), je dramaturgická stavba. Zložitý literárny román tvorený rozprávaniami, listami, spomienkami, odkazmi na iné literárne diela, narážky, vystaval s jasným dejovým rámcom k strhujúcim obrazom a pritom ho o nič neochudobnil. Naopak, mnohým scénam jeho javisková prezentácia pomohla. A ako sa často s obľubou hovorí, že balet má schopnosť bez slov tlmočiť emócie, tu to platí vrchovato. Spôsob, akým zachádza s dôležitými udalosťami je divadelne oslnivý v duchu najlepších tradícií britskej činohernej tradície a muzikálového zhustenia budovania deja a napätia od scény ku scéne. Druhé dejstvo s oslavou pre Frankensteinovho brata Williama, ktoré v románe zložito odhaľuje rozprávanie, sa tu stáva dojemným tanečným a divadelným thrillerom, priamo mysterióznym. Dueto, ako sa monštrum hrá s chlapcom, ktorý sa hral na slepú babu, a teda obludu nevidí, je dych berúce. Tak ako svadobný obraz v treťom dejstve, kedy dochádza k antickej dráme par excellence. Akoby nestačila smrť malého nevinného chlapca, navyše pripomienka pre všetkých na milovanú Frankensteinovu maminku, nespravodlivá smrť pre Justinu – tradičné britské obesenie za hrdlo.

Je tu kulminujúca žiadostivosť monštra po pozornosti stvoriteľa a akcentovaná dráma v podobe smrti otca, novomanželky i verného kamaráta. Scarlett výborne rozdáva karty a činí z postáv dôležitých aktérov. Krásne dve ženské roly: Nevlastná sestra Elisabeth s lyrickými, priam nebeskými adagiami s milovaným Victorom Frankensteinom, a pocitovo i fyzicky utlačovaná nešťastná Justina, končiaca na popravisku. Každá má svoj javiskový priestor pre vytvorenie veľkého oblúka svojej postavy. Victorov kamarát Henry dostáva od začiatku veľký priestor, funkčne členený na herecké mizanscény až po tanečné monolity. Charakterné roly sú brilantne obsadené veľkými umelcami, ktorí ich povyšujú na činoherné herectvo v najlepšom zmysle slova. Uhrančivá pani Moritzová, matka Justiny, či rodičia, profesor na akadémii… „Tanečníci robia dobre mojej mysli,“ hovorí bez váhania Scarlett. „Znie to smiešne, ale príde to všetko na prvýkrát. Som veľkým zástancom základných inštinktov. Moja prvá myšlienka je zvyčajne najlepšia. Všetko, čo sa stane zrazu.“ – Je poznať, že si tanečníkov váži. Dýcha s nimi. Ako keď raz povedal v roku 2008 kritické slová o nových choreografoch, ktorí tlačia tanečníkov do extrémov. „Len hŕstka umelcov môže v skutočnosti vykonať tieto pohyby. Toto tlačenie tela k hraniciam je nebezpečné. Ja verím v postupné skúšanie a adaptovanie pri skúškach bez toho, aby sa preťažovalo a ničilo telo.“ Neskôr sa tomu dobre zasmial, keď ho kritici kárali za jeho pohybový slovník so slovami, že to asi povedal deň potom, ako večer tancoval Chromu (od McGregora).

Ale dosť odbočovania. Nemôžem si pomôcť, ale Scarlett je doslova magický v extrakte filozofie diela. Zhmotnené filozofické dumanie nad tým, čo človek môže a čo už nesmie, o vzťahu altruistických a zdanlivo ušľachtilých činov, túžbe po nedosiahnuteľnom. Scarlett vlastne dramaturgicky rozmotáva pradeno literárne, no bez toho, aby porušil žáner predlohy alebo diskriminoval balet (to už vôbec nie, napríklad okúzľujúca variácia Frankensteina ako potomka MacMillanových hrdinov Des Grieuxe či Rudolfa). Jeho javiskové akcie a stavba libreta zhusťujú napätie a manipulujú s podvedomím diváka. Čo by sa stalo, keby Elisabethu nevzali pod svoju strechu? Unikla jednej smrti, aby našla smrť v rukách monštra. Aké hrozné! Matka Frankensteina umrela, keď dala život jeho bratovi, ktorého už ako malého obluda zaškrtí. Keby si ten nešťastný Henry nenašiel ako kamaráta Frankensteina, mohol žiť. Keby Frankenstein radšej pil na medicíne so spolužiakmi a nevrátil sa jednej noci do laboratória, nič z toho sa nemuselo stať. Táto fatálna osudovosť jasne vyčnieva z koncepcie diela a činí ho emocionálne bohatým. Pritom, ako už bolo povedané, Liam Scarlett sa vôbec nebojí byť „neoklasicky“ staromódnym. Extravagantné zdvíhačky v najlepšej forme v duetách Frankensteina a Elisabethy, rovnobežné, štýlové pasáže ansámblu, variácie s krásnymi pózami, arabeskami, páni s vysokým relevé ako bohatí meštiaci vyšnurovaní k dokonalosti. A všetko to je krásne.

Po hrozných experimentoch je radosť vidieť postavy žijúce, hrajúce, tancujúce, tanečníkov vysokej úrovne, ktorí nielenže brilantne tancujú, ale aj hrajú. (O tom sa mohli presvedčiť napríklad diváci v kinách po celom svete v detailných záberoch réžie). Možno jedinou výraznejšou slabinou sa môže javiť pôvodná hudba amerického skladateľa Lowella Liebermanna. Toho choreograf zbožňuje a už pre svoju choreografiu Viscera s Miami City Ballet si vybral jeho Klavírny koncert č. 1. Vtedy sám povedal: „Je úžasné nájsť skladateľa, ktorého diela sa mi páčia a ktorý je nažive.“ A hneď aj plánoval: „Dúfam, že budeme spolupracovať v budúcnosti.“ Teraz, len o pár rôčkov neskôr, sa mu to splnilo. V prvých dvoch dejstvách Liebermann plní úlohy libreta, predsa však jeho hudba zostáva v tieni divadelného diela či solídnej filmovej hudby, ktorá sprevádza, ale rozhodne netúži žiť svoj život ako dielo uvádzané na koncertnom pódiu či ako partitúra tak sýta svojou melodickosťou a nápadmi, že si ju diváci brumkajú doma. V treťom dejstve však tvorivé nápady a hlavne inštrumentálne bohatstvo skladateľa vytrysknú naplno a stanú sa nie spolupútnikom, ale aj múzou. Skladateľ ako by sa rozpísal, našiel a vytvoril svojbytný symfonický zvuk, precíznu a nápaditú inštrumentáciu, čím sa zvuk stáva sýtejším a plnším. Nechýbajú od začiatku motívy pre postavy, zaujímavé nápady, výrazné sóla charakterotvorných nástrojov, ale až v treťom dejstve zaznie naplno vášeň a emócia. Zároveň je však ťažké si predstaviť balet s akoukoľvek inou hudbou, akoby puto medzi Scarlettom a jeho skladateľom bolo veľmi úzke, a kritika je skôr otázkou vkusu či očakávania. A to nehovorím o precíznej výprave Johna MacFarlana, kde každá lokňa v parochni má svoje miesto, každý odtieň je premyslený od skice na výkrese s ohľadom na svetlo na scéne, ktoré na neho v reáli potom dopadne.

Strhujúcim efektom je finále prvého dejstva, kedy Frankenstein stvorí monštrum. Myslím, že diváci presýtení efektom z kina skutočne „čumeli“. Možno tak, ako kedysi v opere Robert „čumel“ diabol na zjavenie na cintoríne na špičkách. Tretiemu dejstvu vrcholí už nie efektné výtvarno, ale strhujúca dráma. Čo chce to monštrum? Chce byť milované. (Scarlett veľmi dobre vyhodil zo svojho scenára dôležitý, nie však nevyhnutný motív, ako Frankenstein sľúbi príšere, že jej stvorí ešte družku, aby mohla byť šťastná a našla svojho priateľa a spoločníka. V balete či na scéne by už takéto odbočovanie bolo spomaľujúce a retardujúce.) Scarlett aj tak dokonale pohybom vystihol neuhasiteľnú túžbu príšery byť skutočne prijatá k človečenstvu a nemusieť sa skrývať. Táto uhrančivá melanchólia, tak vlastná umeniu 19. storočia, dovedená k vrcholu viktoriánskou poéziou, sa tu dokonale snúbi s pohybom a výkonmi. Steven McRae ako monštrum je geniálny; doposiaľ hodne nevýrazný, aj keď dobre tancujúci, Federico Bonelli tu našiel životnú rolu vo Victorovi Frankensteinovi. Sonórna a divoká túžba po vedení, po jedinečnosti, odhalení všetkých záhad ho vedie k tragédii, ktorá končí jeho samovraždou. Bonellimu sa podarilo vytvoriť úžasný oblúk od mladého študenta po výčitkami prenasledovaného muža, ktorý nedokáže ochrániť svojich blízkych a ktorého mladícka nerozvážnosť sa s ním vlečie ako dedičný hriech, ako sizyfovský trest, Prométeov orol.

Baletná panoráma nemá priestor pre filozofické či spoločenské komentáre k podivnej túžbe, s akou ľudstvo či jednotlivci provokujú to, čo človeka presahuje a v každej prírodnej katastrofe či chvíli smrti mu dokazuje svoju prevahu. Balet Liama Scarletta však emocionálne prehovára k divákovi o vine a treste, ktoré človek nemôže zo seba sňať. O tom, že uspokojiť sa s tým, čo máme, nie je zbabelosť ani lenivosť, pretože hranice medzi tým, čo sa môže a smie, a tým, čo nie, sú veľmi krehké  a stále sú stanovené vlastným úsudkom či morálnym étosom v každom jednotlivcovi. V konečnom zúčtovaní vychádza súcit a katarzia smerom k netvorovi, ktorý sa javí oveľa sympatickejší ako človek oblečený k dokonalosti. Viac než významná je krátka scéna, ako dav ihneď ochotne lynčuje nešťastnú Justinu, ktorá našla mŕtveho chlapčeka. Nehľadá pravdu, hľadá vinníka. Tak ako Frankenstein nehľadá pravdu, ale chce rozlomiť pečate záhady, tajomstva, ktoré obklopuje život, a tak ako hovorí Shakespeare: „Naše bytie venčí spánok,“ platí aj tentokrát. To príšere v závere svitá žiara Turnerovského zlatého neba. Ako otáznik i výkričník.

„Mal som jedenásť rokov,“ spomína v jednom interview Scarlett o svojej prvej choreografii. „Môj prvý balet bol pre osem dievčat. Keď som bol mladší, bol som vydesený zo sóla. Pas de deux je jednoduché,“ zábavne dodáva. „Ale ja som vždy mal rád veľké skupiny, vždy som miloval tie vzory, obrazce, ktoré tanečníci môžu vytvoriť. Môžete ich urobiť veľmi zaujímavé,“ hovorí najmladší choreograf v dejinách Kráľovského baletu, ktorý mohol choreografovať celovečerný balet. Aj na baletnej škole, už ako študent, dostal priestor choreografovať školské predstavenia pre spolužiakov. Už od roku 2006 choreografoval pre členov súboru či ROH2 a v Linbury štúdiu. Ale je to choreografia na Poulancovu hudbu Asphodel Meadows z roku 2010, ktorá ho postrčila pred oponu ako tvorcu. Ambiciózny balet pre dvadsať tanečníkov vzbudil pozornosť kritikov i odborníkov a Scarlett za neho dostal najvyššiu britskú divadelnú cenu Olivier Award. „Pozerám rád na klaviristov, rovnako ako ich rád počúvam. Pripadá mi to fascinujúce, vidieť niekoho mať mimotelové schopnosti. Musíte sa nechať ísť prestúpiť a umožniť to, čo je vo vnútri vás, aby presakovalo von zo  žíl až na povrch vašej kože,“ rád rozpráva Scarlett, ktorý by sám rád bol výborným klaviristom, s intelektuálnou zvedavosťou a zmyslom pre pravdivý emocionálny výraz. Jeho vzory boli Ashton a Kenneth MacMillan, pretože študoval na Kráľovskej baletnej škole. Potom však Jiří Kylián a Jerome Robbins.

„Páči sa mi veľmi uvoľnené prostredie na sále,“ prechádza k práci. „Som veľmi úprimný. Nie je nič horšie ako povrchné herectvo. Musíme sa snažiť hrať tak, aby keď opona spadne, chceli ste si ísť skontrolovať v zákulisí tanečníkov, aby ste sa ubezpečili, že sú v poriadku po tom, čo ste videli, že hrali. Každý znak či gesto na javisku sú dôležité. Jedná sa o skutočný svet, ktorý sme vytvorili,“ hovorí Scarlett o svojej práci. „Vždy hovorím tanečníkom, že sú tam veci, ktoré ako ľudské bytosti slovami nemôžeme a nevieme vyjadriť. Myslím, že to je dôvod, prečo plačeme a vieme sa smiať alebo prečo sa náš tep zrýchľuje,“ hovorí o práci na sále Scarlett.

„Vaše telo robí tieto veci. Môže sa napínať, urobiť krok späť… Nevedome. A to je ono, nájsť tieto okamihy a začať ich využívať na javisku. Rozvíjať ich tanečným jazykom, aby ich publikum mohlo čítať, pretože tiež poznajú tieto pocity.“ Scarlettov spôsob práce je ísť na sálu s hlbokou znalosťou hudby. Pohyb, nikdy vopred plánovaný, vychádza zo spolupráce s umelcami. „Som nadšený, vidieť tanečníka pred sebou s pocitom, že chcem vytvárať pre tohto tanečníka choreografiu,“ hovorí Scarlett a jeho prekomponované obrazy na scéne to potvrdzujú. Vo Frankensteinovi akčne nabitá scéna v nevestinci či hodina anatómie na pitevni, kde rekvizity v danú chvíľu ukážu divákovi na päť sekúnd, ale musí sa to stať maximálne presne. Či zázrak vzkriesenia netvora, ktorý je mimoriadne magický a je súhrou precízne zladeného režijného vedenia, choreografie, technických trikov, kúzlenia, scénografie, kostýmu, hudby, svetelného dizajnu, projekcie. A samozrejme záleží na tom, ako tú scénu hrá živý tanečník, predstaviteľ Victora Frankensteina. Choreograf často spomína, ako on, nie moc dobrý tanečník, stál vždy vzadu na javisku a mal tak možnosť vidieť celkový obraz a nevšímať si nuansy či sledovanie princípov jednotlivostí, ale vidieť celok. Takto si mohol všímať medzery v dramaturgii, v drobných výstupoch, hluchých miestach. Ako skúsený činoherný režisér poznamenáva s obľubou, že „každý na scéne má svoj príbeh“. Dobrú radu raz dal aj tanečníkom, a možno nielen im, keď sa ho pýtali: „Aká je vaša najlepšia rada na konkurz?“ Odpovedal: „Buď sám sebou. Buďte úprimní a nesnažte sa prosím byť rovnakí ako ten, čo je pred vami. V opačnom prípade budete musieť žiť s týmto predstieraním už stále.“

Rozpísal som sa o tomto balete a tvorcovi nielen preto, že je to mimoriadne dielo, ale aj preto, že balet už stačil vyjsť na DVD a Blu-ray, a tak je to skvelý darček pre tých, ktorí ho videli a páčil sa im, alebo pre tých, ktorí do Londýna ísť nemôžu.
***

 

Aktuality
2. decembra mal už pod kuratelou dramaturgie nového šéfa súboru Lukáša Slavického premiéru večer Shakespeare & Stravinskij v Jihočeském divadle v Českých Budějoviciach. Celý baletný svet sa v tomto roku sústredil na alžbetínskeho génia. Slavický postupuje dramaturgicky so znalosťou veľkého baletného sveta. Pozval do Budějovíc dvoch zahraničných tvorcov, na ktorých v súčasnosti dosiahne a ktorí sú vhodní pre jeho malý súbor. Maged Mohamed pripravil titul A on ji miluje… a Paul Julius naštudoval Svätenie jari. Mohameda, ktorý roky pôsobí v Nemecku, inšpirovali Shakespearove zamilované dvojice. Romeo a Júlia, milenci zo Sna noci svätojánskej, Antonius a Kleopatra a ďalší zaľúbenci. Obľúbený postup divadla na divadle tu rámcuje kočovná spoločnosť, ktorá príbehy zahrá. Proti epickému a veselému dielku stojí viac abstraktné Svätenie jari choreografa Juliusa, ktorý rád používa aj neoklasiku aj moderné postrehy tanečnej súčasnosti. Oh! – konečne vidíme v Budějoviciach krásne línie dám v špičkách. Čisté línie, baletné telá a prácu svalov. Slavický sa výborne aklimatizoval po návratu z Mníchova. Je plný nápadov a ako iných šéfov ho ešte neopustila chuť zmeniť, čo sa dá, k lepšiemu. Pripravil adventné baletné gala na 18. decembra. Z každej vstupenky päťdesiat korún venuje Nadačnímu fondu na podporu druhé kariéry tanečníků.

V rovnaký deň sa konala premiéra Snehovej kráľovnej v Severočeském divadle v Ústí nad Labem. Propagačné kanály tohto divadla sú tak hrôzostrašné, že ani v tlačovej správe sa novinár nedočíta nič. Jasné je len to, že predstavenie pripravila Marika Hanousková, ktorá zaujala svojimi prácami v Liberci. Hudbu pripravili Petr Čermák a Miloš Vondráček, výtvarník inscenácie je Aleš Valášek. Divadlo neinformuje ani o dramaturgickom zámere, zaujímavostiach v predstavení, nič o skladateľoch.  Predstavenie má v decembri len dve reprízy, čo je viac než divné. Balet je v Ústí nad Labem ohrozený druh.

 

Čo sleduje?

Dnešným hosťom je mladá a mimoriadne talentovaná balerína Nina Tonoli. Jej kariéra rastie s každou premiérou Wiener Staatsballetu. Rodáčka z Gentu, ktorá len v roku 2013 prišla po absolvovaní baletnej školy do súboru a v júni 2016 už bola menovaná sólistkou. Po tom, ako zaujala divákov a odbornú verejnosť ako Gulnara vo verzii Manuela Legrisa v balete Korzár. Sympatická balerína svojím bezprostredným vystupovaním a skromnosťou borí mýty o heroických drámach sólistiek. Pre rubriku si vybrala film Amélia z Monmartru.

„Moc sa mi páči tento film, pretože má aj krásnu hudbu Yanna Tiersena,“ hovorí Nina. Odporúča čitateľom hlavne jednu scénu z filmu, ktorá špeciálne osobitne na YouTube nie je, keď Amélia pomáha slepému mužovi. „Mám vždy úsmev, zvlášť v tejto scéne filmu. Táto scéna nám ukazuje, čo môžeme urobiť s našou fantáziou a s dobrou vôľou voči druhým. – Vždy to vo mne vyvolá dobrú náladu,“ hovorí Nina, ktorá sa práve pripravuje na obnovenú premiéru Nurejevovej Raymondy.

***

V článku sú použité citácie
– https://www.thestage.co.uk/features/interviews/2016/liam-scarlett/
– https://www.independent.co.uk/arts-entertainment/theatre-dance/features/liam-scarlett-dances-hottest-property-8399660.html
– https://www.standard.co.uk/goingout/theatre/barfly-ballet-choreographer-liam-scarlett-on-creating-the-age-of-anxiety-for-the-royal-ballet-9830405.html