Hvězda Bolšovo baletu Artem Ovcharenko v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (195)
Tentoraz:

• České novinky dobré aj zlé
• Adam Zvonař a Sergei Polunin
• World Ballet Day 4. októbra 2016
• Detektívka o mnohých podozrivých – záver (8)
• Čo sleduje Artem Ovcharenko?

 

Aktuality
Na úvod dnešného veľkého dielu k radostnému baletnému dňu World Ballet Day niekoľko správ. Čitatelia nech pozitívne myslia na bývalého sólistu ND Praha a NdB a choreografa Jiřího Horáka, ktorý mal vážnu dopravnú nehodu a je ohrozená jeho premiéra Labutieho jazera v Plzni.

Naopak radostná správa, ktorú Panoráma dostala povolenie zverejniť, je, že pred pár hodinami na Staromestskej radnici v Prahe mal svadbu Jiří Bubeníček. Vzal si sympatickú Nadinu Cojocaru (nepliesť si s baletnou hviezdou Alinou Cojocaru), s ktorou v januári očakávajú potomka. Srdečné gratulácie! Štyridsaťdvaročný šťastne zamilovaný tanečník tak isto nepotešil mnohé fanynky z celého sveta, ktoré si na neho pomýšľali.

Musím uznať, že hviezdou týždňa v propagácii baletu napokon nie je Česká televízia, ktorá v rámci Zlatej Prahy vytvorila prenos Orfea bratov Bubeníčkovcov. Režisérka Tereza Kopáčová priamy prenos pochovala údesnou televíznou réžiou. Technické kazy, akože tanečník „utečie“ z obrazu či sa kamera verejnoprávnej televízie rozostrí a zaberá v divných uhloch zákulisie, ani nerozvádzam. Zaujímavé je aj to, že z desiatok českých baletných žurnalistov, ktorí sa vyrojili vďaka internetovému boomu, nikto nepriniesol serióznu recenziu tohto projektu. Prečo?

Hospodárske noviny vo štvrtok 28. septembra vydali prílohu Proč ne, kde priniesli autorský rozhovor Milosha Harajdu s baletnou hviezdou Sergeiom Poluninom. (O tanečníkovi sa viac na Opere Plus dočítate tu). Zaujímavé otázky, sugestívne odpovede škandálneho tanečníka doplnené najnovšou kolekciou tanečníkových fotiek. Tak to je udalosť v českej žurnalistike nevídaná. A skvelá reklama pre World Ballet Day – Svetový deň baletu, ktorý sa bude tento týždeň 4. októbra oslavovať. Prelistujte webové prehliadače, čaká bohatý program svetových top divadiel. Viedenský štátny balet bude napríklad od 13.30 naživo vysielať z baletnej sály skúšku na novembrovú premiéru Daniela Proietta. Polunin má aj iné spojenie s Českom okrem toho, že v novembri príde do Prahy prezentovať film Dancer, ktorý o ňom natočila Gabriela Tana. Polunin v Mníchove na otvorení baletnej sezóny tancoval Albrechta v Giselle a po boku mu stál Adam Zvonař.

Adam Zvonař bol taký láskavý, že čitateľom Panorámy priblížil toto zaujímavé stretnutie. Aký Sergei bol? „On je především skvělý herec, který by si mohl klidně střihnout roli ve filmu. To považuji za jeho velkou přednost. Není tedy divu, že momentálně probíhají premiéry jeho životopisného filmu The Dancer. Měl jsem možnost s ním zkoušet právě herecké scény, protože jsem byl obsazen do role Wilfrieda, tím jsem s ním mohl být v nejbližším kontaktu,“ píše z Mníchova Adam, ktorý v cykle predstavení Giselle vystriedal hneď niekoľko svojich pánov z hradu nad domčekom Giselle. „Bylo velmi zajímavé sledovat kontakt mezi ním a Osipovou. Nezapře se jejich vztah i mimo jeviště.“ A čo vybadal Adam o Poluninovej technike, či skôr štýle? Rodák z Ukrajiny, absolvent baletnej školy v Londýne, ktorý sa vrátil späť do Ruska. „Co se týče stylu, tak má především svůj vlastní – osobitý. Ale spíše bych ho přirovnal k anglické škole, která ho asi nejvíce ovlivnila…“ Adam skúšal svoju rolu s legendárnym choreografom sirom Petrom Wrightom, ktorý pricestoval. A ako sa Adamovi skúšalo s baletnou hviezdou, ktorá desí riaditeľov, novinárov, kolegov svojimi rozmarmi a nevyspytateľnosťou? „Co se týče zkoušek, tak je naprosto přirozený a je vidět, že si to chce vše především užívat.“

Otvorenie sezóny s otvoreným nepriateľstvom mnohých fanúšikov baletu voči riaditeľovi Zelenskému bolo isto zaujímavé. Mix hviezd v hlavných rolách, Osipova, ktorá sa pošmykla a spadla, škandálny Polunin, v civile v kožených nohaviciach a trendy oblečení, oslnivý a tajomný, ktorý sa na skúškach šetril a naznačoval, aby potom rolu rozbalil na javisku. A ktorý pán Albrecht sa Adamovi v postave Wilfrieda páčil najviac? „Každý má svůj styl, jak roli Alberta pojme. Mně se asi nejvíce líbí Vladimir Shklyarov.“ Ten tancoval so Svetlanou Zakharovovou a jej ctiteľom Hilarionom bol ďalší Čech – Matěj Urban.
***

 

„Dance to Freedom“ Rudolfa Nurejeva (8)
Dnes je tu záverečný diel nurejevovského seriálu. Letné čítanie prerástlo do plnohodnotnej divadelnej jesene. Život zlého tatárskeho rozprávkového chlapca, ktorý dobyl tanečný svet a stal sa legendou, je plnokrvná dráma, ktorá ponúka komplexný, napínavý portrét muža-umelca. Mamičkinho maznáčika, šľachetného priateľa a sebeckého milenca, arogantného umelca, bonvivána, krutovládcu i talentovaného baletného majstra, cholerika i sangvinika, vizionára, fanatika aj pokorného hľadača. Tragický príbeh, či happy end? Čo by z Rudolfa Nurejeva bolo, keby neutiekol? Bol by hviezdou Mariinského divadla, ako sa v Bolšom stala pojmom Plisecká? Či by ho jeho zložitá povaha priviedla ku skaze? Ťažko povedať. Ale bez západu a moderných choreografií by nikdy nebol a nestal sa tým, kým sa stal.

Riaditeľ baletu Konstantin Sergeyev je po afére osočený ako nedôveryhodný. Napriek tomu Konstantin Sergeyev bude ďalej pokračovať v úspešnej kariére choreografa v Kirovovom balete. Až v roku 1970 musí zo súboru odísť, po slávnom úteku Natalie Makarovej, ktorá dala Rusku vale na turné v Londýne. Slávnymi sa stanú jeho verzie klasických baletov. Riaditeľ, výkonný Sergei Korkin, bol okamžite zosadený a nahradený zodpovedným členom strany. Dokonca je vyhodený zo strany pre „politickú krátkozrakosť“. Tragická postava drámy, Nurejevov kolega a konkurent Yuri Solovyov, sa za nevyjasnených okolností zastrelí. Alla Osipenko sa dlhé roky na západ nedostane a je sledovaná aj v Petrohrade. Nedostatok šancí si bude nahradzovať slobodnou spoluprácou s Eifmanovým súborom či prenasledovaným choreografom Leonidom Yacobsonom. Učiteľ najlepších absolventov akadémie Vaganovovej Puškin je uštvaný k infarktu a umiera. Pre politruka Nurejeva-otca zostane syn už mŕtvy. Matku navštívi Rudolf na zásah Gorbačova až vtedy, keď je ona na smrteľnej posteli. Už sa nikto nedozvedel, či syna spoznala, alebo si v delíriu myslela, že je to azda Azrael – anjel smrti. KGB v dejinách baletu v ZSSR (pozn. autora – Zväz sovietskych socialistických republík) dôkladne vymaže meno Nurejeva z análov. Nie však navždy.

Celá história tajného úteku sa odohrala ako predzvesť ďalších dramatických udalostí, ktoré sa odohrajú o dvadsaťpäť rokov znovu v Paríži. Tanečníkov pomalý, bolestný a krutý odchod na onen svet. „Keď zostarneš, tvoje vnútorné emócie sú silnejšie než tvoje telo. Rudolf sa cítil duševne taký silný, že chcel robiť ďalej stoj čo stoj. On nevidel obraz, ktorý sme videli my,“ spomína priateľka Marika Besobrasova. „Pre neho príde definitívna smrť, keď už nebude môcť stáť na javisku, bez ohľadu na to, ako by tancoval,“ vyslovil Mikhail Baryshnikov. Aj sám Rudolf povedal: „Keď zhasnú svetlá na scéne, som mŕtvy. No zajtra tancujem znovu, zajtra sa znovu narodím.“ Začal utekať zo svojich prepychových rezidencií do samoty. Žiadne sochy, obrazy, čembalá, pompa. Chodil bosý, opaľoval sa nahý, v tichu premýšľal. Začal sa orientovať – cítiac únavu tela – na hudbu. Na Karajanovu radu sa začal zaujímať o dirigovanie. Robiť všetko, len nepoľaviť v pracovnom tempe a nemyslieť na smrť. Lenže tá sa stále hlásila o slovo. Prvý skonal veľký Herbert von Karajan. Za rok ho nasledoval Nurejevov sused a priateľ v Amerike Leonard Bernstein.

Vyčerpávajúce problémy s Parížskou operou a Pierrom Bergém odkladal a vyhýbal sa konfrontácii. Stretli sa až vtedy, keď sa ako odkaz svetu rozhodol na západnej pôde inscenovať v Paríži Bajadéru. „Bez Bajadéry by nebolo ani žiadne Labutie jazero,“ hovorieval nedôverčivým, ktorí o Bajadére nemali tušenia. Zrada v deji baletu sa mu stala paralelou medzi ním a zradným parížskym súborom. „Milostný príbeh s nešťastným koncom. Zrada. Ako v Bajadére,“ hovoril. „Chceli moje balety, ale nechceli ma pri nich.“ Tieto traumatické pocity nikdy nezažíval v Londýne, bolo to pre neho nepochopiteľné. Čas vymeraný jeho drahým sa tiež začal krátiť. Ťažko chorá Margot Fonteyn („milá priateľka mojej duše“) žijúca zabudnutá v chudobe v Paname sa vďaka priateľom vrátila na slávnostné gala, aby pre ňu vybrali nejaké peniaze. Rudolf nezvládol psychicky ani navštevovať ju v nemocnici. Blížiaci sa koniec jeho umeleckej družky pohol aj jeho časom.

Keď mu v januári 1991 zavolali, že Margot odišla do raja, zavrel sa vo svojej izbe. Na kondolenciu priateľa Charlesa Juda odpovedal lakonicky s vedomím vlastnej smrteľnosti: „C’est la vie.“ Jude spomína na umelcov panický strach zo smrti. Na smútočnej tryzne za baletného majstra parížskej opery Alexandra Kalioujnyho sa sotva priblížil k truhle, zosinel a zbledol. V rovnakom roku sa naposledy predstavil ako interpret v Londýne v Conference Center Wembley. Choreograf Flemming Flindt mu ako špeciálny dar daroval rolu Aschenbacha v Smrti v Benátkach v talianskej Verone. Pamätníci spomínajú na jedinečný umelecký galakoncert, hlboký ponor do javiskovej roly. Nie ako Brittenova opera či Viscontiho film. Rudolf bol skôr ako Veľký Gatsby, elegantný vo svojom bielom obleku v krátkom účese dvadsiatych rokov. „Britten a Visconti boli fixovaní na svoju homosexualitu, ale pre mňa to nie je žiadny homosexuálny príbeh,“ hovoril Flindt. „On hovorí o ceste k Bohu.“

Pre Rudolfa to bolo ohliadnutie za stratenou mladosťou. Aj výber hudby, geniálna Bachova Passacaglia c moll, pripomenula Rudolfovi jeho mladícky triumf v Petitovom Mladíkovi a smrti na rovnakú hudbu. V Tadziovi videl umierajúci tanečník vlastný odraz mladosti a krásy. Odraz seba samého, ako v drahých maľbách na stenách svojho apartmánu na parížskom Quai Voltaire. Rudolf v tomto veku, a chorý, preukázal neobyčajnú silu vnútorného, ale aj fyzického výrazu. Aj mladý tanečník na vrchole síl by mal čo robiť s takými obťažnými partnerskými figúrami. Toto bola jeho sila rezervovaná iba pre javisko, spomínajú pamätníci a umelci. Ale nikto nespomína, aké zvláštne déja vu to muselo byť pre Nurejeva, nacvičovať si umieranie s Tadziom pri svojich nohách. Keď zistil, že ho priatelia okrádajú a jeho rozprávkové bohatstvo vôbec neexistuje, že naopak ešte dlhuje na daniach, poznamenal len: „Smrť. Tu prichádza už smrť!“ Pre Evening Standard odkázal: „To je príprava na samotu. Chcem sedieť sám pred svojím čembalom.“

Hral stále. Neustále. Hral vytrvale Bacha, hoc aj s chybami, ale hral. Akoby v ňom hľadal spirituálne utíšenie, ktoré iní hľadajú vo viere. Nurejev ešte stihne svoje dirigentské debuty, ktoré budú vnímané rozporuplne. Možno tým chce oklamať smrť, stať sa niekým iným. Na tlačovej konferencii ho drzý novinár zaskočí otázkou: „Majstre, prepáčte, ale máte AIDS?“ Rudolf ako herec, bez záujmu odvetí: „Som veľmi chorý, ale netrpím AIDS.“ Podľa niektorých viac než desaťročia bol najslávnejší tanečník sveta HIV pozitívny, ale odmietol na to myslieť, čo i len sa touto myšlienkou zaoberať. Potvrdzujú to jeho neskoršie slová: „Bol som odvážny, pokiaľ som nemal žiadny čas na premýšľanie. Teraz, keď pracujem málo, je to skutočne veľmi zlé.“ Vráti sa ešte do skutočného domova do Petrohradu za priateľkou, legendárnou balerínou Ninel Kurgapkinou, aby s ňou pripravil choreografiu Bajadéry. Na letisku je už taký slabý, že sotva chodí. „Zapáľ za mňa prosím sviecu,“ lúči sa. Keď priletí do Paríža, je ihneď hospitalizovaný na Ambroise-Paré klinike. Nechce tam však zostať. Charles Jude ho drží za ruku a prehovára, aby zostal v nemocnici. Keď sa zastaví za Charlesom manželka s dcérou Johankou, Rudolf ju dojate pohladká a vykríkne: „Žijem. Žijem!“

Charles Jude zostal jeho verným bez toho, aby chcel od tanečníka nejaké výhody. Niektorí životopisci dokonca tvrdia, že Nurejev mal plán vo svojej veľkej túžbe po dieťati, aby s Judom zmiešali svoje spermie a Charlesova manželka im porodila spoločné dieťa. Či, že celú rodinu Juda adoptuje a budú spolu žiť na zámku, ktorý kúpi. Napriek zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu odletí do USA, aby dirigoval Romea a Júliu pre American Ballet Theatre. Okázalé predstavenie je akýmsi ďalším bojom proti neústupnej, na dvere klopkajúcej smrti. „Myslím, že všetci diváci boli hypnotizovaní jeho heroickou vôľou. Akoby tušili, čo mu to predstavenie dodá života,“ spomína riaditeľ ABT David Richardson. Medzitým je Nurejev slabší, náladovejší. V stave delíria podpisuje podivné dokumenty, ktoré mu rôzni „priatelia“ nastrčia.

Na konci júla sa vracia do Paríža k poslednej výzve, k labutej piesni. Bajadéra. Ninel Kurgapkina študuje s ním. Patrice Bart asistuje. Scénografický crème de la crème Ezio Frigerio s manželkou Francou Squarciapino spolupracuje. Charles Jude študuje Solora. Pamätníci dokladajú historku, prečo na rozdiel od verzie Makarovej chýba parížskej verzii posledný obraz Hnev bohov, čo irituje a zaujíma mnohých baletomanov. Kurgapkina sa údajne opýtala Frigeria, koľko by stálo inscenovať na javisku zemetrasenie. Scénograf odpovedal: „Milión dolárov.“ Tak to necháme tak, ukončila Kurgapkina. Už aj tak ohromné náklady nebolo možné navyšovať. Keby vtedy intendanti dohadujúci sa o škandáloch okolo Opery de Bastille tušili, že inscenácia dodnes bude na repertoári! Že bude posledným pomníkom slávneho šéfa baletu Parížskej opery. Že si milióny kusov kópií kúpia diváci celého sveta na VHS a neskôr na DVD. Že dokonca inscenáciu za pár rokov bude možné vysielať naživo do kín na celom svete. Čo je to proti nejakej kôpke peňazí! Iní hovoria, že Nurejev sám cítil, že posledné dejstvo už nevládze fyzicky vystavať od piky, aby bolo podľa jeho predstáv. Verziu s posledným aktom tanečník totiž z Mariinského divadla nepoznal, lebo od Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie sa posledný akt nehral. A tak Bajadéra zostane zvláštne nedokončená, tak ako radikálne a chorobou násilne bol spretrhaný tanečníkov život. Akýsi špeciálny pomník.

Nurejev ani tak nebol spokojný už s kulisami Frigeria, ktoré od premiéry kopírujú desiatky divadiel a výtvarníkov a stanú sa prototypom inscenovania a boomu Bajadéry v západnom svete. „Pizdec!“ počul Jude hovoriť Nurejeva na adresu výpravy. Nemal však silu viac bojovať. Zvádzať tvorivý boj o svoju víziu. Vo voľnom lete, v dobe divadelných prázdnin, sa zaoberá myšlienkou na smrť. Podľa priateľov, čo ho navštevovali, aj samovraždou. „Chcem zomrieť!“ „Život oživuje môjho ducha. Búri moju krv,“ naopak odkáže do magazínu Dance. Údajne jedná s Borisom Jelcinom, že by v Rusku založil baletný súbor. Najprv chcel s ním vystupovať v slávnom divadielku v Ermitáži, kým sa opraví divadlo na Krestovskom ostrove. Po lete sa vracia do pustého apartmánu, čo vyzerá ako múzeum, kde roky nikto neupratoval. „Za to nebudem platiť. Kto potrebuje, aby mal umierajúci umyté okná?“ Absentuje na všetko a venuje sa tomu, aby do ôsmeho októbra dokončil balet. Charles Jude sa krátko pred premiérou vzdá šance tancovať Solora a zaskočí ho Lauren Hilaire.

Premiéra je udalosťou nadväzujúcou na historické okamžiky slávneho Palais Garnier po nudnom polstoročí od druhej svetovej vojny. Je obrazom, zrkadlom Nurejevovho života. Spolu v lóži sedí s ním Ninel Kurgapkina s Yurim Grigorovichom. Ďalšie miesta zaujali Rosella Hightower, Violette Verdy, John Taras, Noella Pontois, Roland Petit, Ghislaine Thesmar, Pierre Lacotte, Anthony Dowell, Sylvia Guillem a ďalší. Už cez prestávku prúdia procesie k Nurejevovi do lóže, kde on leží obložený vankúšmi, aby mu gratulovali, či skôr sa lúčili. Marilyn La Vine spomína, ako v druhej prestávke v Nurejevovi zočila zápas ducha a tela. „Jeho ruky boli horúce, ale tvár namodravá. Bol nesmierne slabý, ale jeho oči boli živé. Oni planuli. Videla som smrť v jeho pohľade, ale zároveň som videla silného ducha v jeho očiach.“ Priatelia v lóži s ním a sedem dám konca jeho života neverili, že nájde energiu vyjsť na klaňačku. Keď vyšiel na scénu, celé auditórium zaliate zlatým svetlom na niekoľko sekúnd stíchlo. Akoby oživol prízrak Molièra umierajúceho na scéne v svojej hre, publikum neverilo svojim očiam. Nurejev v čiapke so šálom, niekoľko sekúnd bolo hrobové ticho, kým vypukli znovu ovácie. „Boli sme svedkami tragického zázraku,“ napísal Bois. Na tom istom javisku, kde pred tridsiatimi a jedným rokom svojou variáciou Solora zburcoval Paríž, dal nám veľký Nurejev svoj rozlúčkový darček.

Možno si aj sám tanečník vo chvíľach absolútneho šťastia spomenul na svoj život ako na film v rýchlom slede obrázkov. Na Ufu. Na prechod do Petrohradu, na symetricky dokonalú ulicu Rossi vedľa Akadémie ruského baletu Agrippiny Vaganovej, ktorá sa mu stala domovom. Na svoje krušné začiatky, kedy nonstop na škole drel. Nevynechal večer žiadnu možnosť dostať sa do divadla, do filharmónie, a potom sa vrátil v noci tajne na baletnú sálu ďalej pracovať na tom, čo sa cez deň na hodinách naučil. Ako pracoval na zlepšení svojich svalov, aby dohnal spolužiakov. Aby zlepšil svoju hroznú partnerinu, lebo dievčatá s ním nechceli byť v pas de deux. Ako sa sám naučil variáciu Acteona, aby ju predtancoval legendárnemu pedagógovi Puškinovi a definitívne ho presvedčil, že to s baletom myslí vážne a chce byť v jeho triede. Na svojich spolužiakov: Egona Bischoffa z DDR, Allu Sizovu, chlapcov z ročníka, s ktorými po nociach liezli z internátu na ulicu, aby na nej tancovali svoje grand jetés en tournant. A stále pracoval, ako spomínajú jeho spolužiaci, ktorí sa zabávali. Nikdy nebol spokojný.

Ako už vtedy sa rodila jeho túžba po západe, nie kvôli slobode, ale kvôli umeniu. Od doby, keď videl koncertovať v Petrohrade Glena Goulda, ktorý ho okúzlil. „Chcel cestovať a vidieť!“ spomína Baryshnikov. Kamarátka a spolužiačka, možno prvá láska Menia z Kuby, s ktorou si tajne pozeral západný časopis Dancing Times a sníval, že bude tancovať jedného dňa s Margot Fonteyn, ktorú obdivoval na fotografiách. Ako tancoval dámske variácie v škole, aby poznal mnoho krokov, štýl, aby získal plastickosť. Ešte o desaťročie neskôr Baryshnikov na škole počúval historky, ako Rudolf ukazoval dievčatám, ako majú tancovať petipovské variácie. Isto si spomenul na účasť na slávnej baletnej súťaži v Moskve, ktorá zmenila jeho život a potvrdila jeho talent.

Spätne v histórii jedna z najslávnejších súťaží. Proti sebe stáli hviezdy Bolšoj školy Ekaterina Maximova s Vladimirom Vasilievom, Rudolf a Alla Sizova a Solovyov s Nataliou Makarovou. Po jeho Korzárovi poznala Rudolfovo meno celá Moskva. Tak ako ho už poznal aj Petrohrad, v tom čase prekrstený na Leningrad. V poslednom ročníku na jeho milované, tradičné ruské stretnutia v salónoch s umelcami, stretnutia, ktoré nedokázali zničiť ani aparátnici zo strany. Salóny, ktoré ako v 19. storočí stále ukrývali veľké ruské srdcia, paravány, porcelán, štukové ornamenty. Starší aj mladší „šesťdesiatnici“ Chruščova milujúci umenie, film, divadlo. Ale aj šport či angličtinu. Hovory o umení v Rusku skoro neznámom: Picasso, impresionisti, fauvisti ako van Dongen. Ukazovali Rudolfovi nový obzor literatúry, nielen jeho milovaného Dostojevského. V časopise Inostrannaja Literatura čítal o cudzojazyčnej literatúre, o Sobornovi, Hemingwayovi, Faulknerovi, Kerouacovi. U stolu s blinami do včasného svitania v diskusiách. Isto si spomenul na Laurenciu a po nej na strašný zápal v nohe, ktorý ho mohol stáť celý jeho sen. Diagnózy lekárov boli desivé, od ‚už nikdy netancovania‘ po dva roky liečenia. Rudolfa zachránil pedagóg Puškin so svojou obetavou manželkou Xeniou a vlastná nezdolná vitalita a vôľa. Nikdy na svojho tútora nezabudol. „Vždy sa snažil použiť dobrú vlastnosť každého študenta, a to so zameraním na naše nedostatky, nesnažil sa zmeniť našu osobnosť, ale skôr ju rešpektovať, takže si každý mohol priniesť k tancu niektorý individuálny odtieň, s odrazom svojho vlastného vnútorného života.“

Určite si spomenul na svoju prvú lásku, študenta Teja Kemkeho. Na slová baleríny a choreografky Bronislavy Nijinskej po Spiacej krásavici v slobodnom Paríži: „Je to nová inkarnácia môjho brata,“ mienila Bronislava s odkazom na výkon Vaslava Nijinského v jeho prvej sezóne v Paríži v roku 1909. Na stretnutie, ktoré nazval najšťastnejším dňom na západe, keď stretol Margot Fonteyn. Na ich Labutie jazero vo Viedni, kde ich vyvolali pred oponu osemdesiatdeväťkrát a kulisárom museli zaplatiť ďalší plat, pretože v normálnom pracovnom čase nemohli rozobrať kulisy a zdržali sa v divadle.

Pred oponou mu slávnostne odovzdali medailu – Chevalier de l’Ordre des Arts et Letters, najvyššie francúzske kultúrne vyznamenanie. Priatelia vzrušene pozorovali, ako zrazu všetci, ktorí ho roky nenávideli a neznášali, znášali teraz na jeho hlavu vavrínové vence. „Bolo to jeho posledné víťazstvo,“ spomína Sylvia Guillem. „Akoby chcel povedať svojimi očami: Teraz vás mám. Sám umierajúci som nad vami zvíťazil.“ „Mal čaro a jednoduchosť obyčajných smrteľníkov a blahosklonnú aroganciu bohov.“ To sú slová Mikhaila Baryshnikova.

Akty posledné: Rudolf Nurejev osobne
Sám Nurejev mnohokrát dával novinárom rozporuplné informácie. V tom bol špecialista. Hrať svoju rolu aj mimo javiska. Už v Leningrade bol výborný intrigán, ktorý striedal svoje neočakávané výbuchy zlosti s dobre meranými intrigami, aby získal, čo potreboval. „Bolo jasné, že Nurejev viac nemôže zostať v Leningrade,“ komentuje jeho nasledovník v mnohom Mikhail Baryshnikov. „V ZSSR bol polapený. V ZSSR by ho zabili, alebo by sa zabil sám. Mal len jediné východisko.“ Nurejev jednému priateľovi povedal: „V Leningrade som mal pocit, že nepatrím sebe.“ Vnútorne bol na útek už pripravený. Ešte na prechádzke okolo Fontánky v Leningrade sa kamaráta Leonida opýtal: „Čo si myslíš o tom, že by som zostal na západe?“ Tá otázka Leonida tak šokovala, že nebol schopný skoro odpovedať. „Vieš, čo znamená túžba po domovine?“ odpovedal diplomaticky. A šťastne popisoval, aká úžasná je kultúra ich života navzdory všetkému od komunistickej strany.

Mnohí priatelia z Petrohradu dokonca videli Nurejevov útek ako šancu zbaviť sa podivného vzťahu, ktorý mal s Puškinovou manželkou Xeniou. Niektorí otvorene hovorili o milostných pletkách, ktorými urážal svojho pedagóga, pre ktorého bol ako jeho vlastný syn. Zvláštny charakter Xenie a obdiv, ktorý k Nurejevovi chovala, ju doviedol skoro do priepasti. „Až do jej smrti bol pre ňu ako Boh.“ Dokonca aj Kurgapkina sa neskôr prikláňa k tejto teórii, že útek, teda nevrátiť sa do Leningradu, bola jediná šanca, ako sa zbaviť staršej ženy. „Keď som o Xenii hovorila, nemal nikdy dobrý pocit. Nemal z toho dobré pocity.“ Niektorí naopak vidia dôvody v jeho práve prebudenej homosexuálnej orientácii. Posledný rok Rudolf prežil vášnivý vzťah s osemnásťročným študentom zo západu Tejem Kemkem, ktorý študoval na Vaganovej akadémii. Dokonca mal niekedy údajne vyrieknuť, že práve Teje ho naučil „mužskej láske“. Naopak iná skupina túto skutočnosť odsudzuje. Rudolf behom štúdia aj angažmán v Leningrade poznal veľké množstvo homosexuálov, ktorí žili normálne svoje životy, nestavali na obdiv svoju odlišnosť a mali vynikajúce funkcie aj ako umelci, ako doktori a ďalšia elita Leningradu.

Podobné dôvody na exil považujú s ohľadom na jeho posadnutosť baletom za úplný nezmysel. Logickejšie sa javí línia vo vnútri súboru, kedy so Sergeyevom ako riaditeľom skončila šanca na progresívne zmeny v repertoári a štýle. Rudolf si zamiloval Erika Bruhna, ktorého síce poriadne nevidel pri jeho turné v ZSSR, lebo bol za trest na turné v NDR, ale Teja Kemke mu ho nafilmoval a dokázal prostredníctvom rodiny na západe zohnať akékoľvek materiály. Rudolf zhliadol bez toho, že by tušil, že za krátky čas bude Bruhnovým milencom, tanečníka ako dokonalého predstaviteľa typu danseur noble, s mimoriadnou kvalitou čistoty prvkov, neobyčajnou ľahkosťou, pružnosťou, ktorú prezentoval na scéne. Túžil ju študovať a stať sa tiež takým. „Ako milenec, kamarát či nepriateľ musím preniknúť do tohto tábora a všetko sa naučiť,“ povedal fascinovaný.

Francúzska balerína Ghislaine Thesmar hovorí, že to bolo dôležité pre neho, uzavrieť kruh. „On išiel na javisku tancovať, ako keď niektorí ľudia idú do chrámu a modlia sa. Toto úsilie je sväté.“ Rudolf Nurejev zomrel skoro ráno 6. januára 1993. Zomrel dva mesiace pred svojimi päťdesiatymi piatymi narodeninami. Slávnostná tryzna sa konala vo foyer Palais Garnier. Potom previezli jeho telo na ruský cintorín Sainte-Geneviève-des-Bois na okraji Paríža. V tejto zvláštnej krajine vedľa legendárneho mesta na Seine sú pochovaní spisovatelia Bunin, Kuprin, maliari Somov, Korovin, Dobuzhinsky, balerína Kschessinska. Tu našli posledné útočisko básnik Galich, režisér Tarkovsky. Posledné miesto pre exulantov. Pútnikov. V ten deň, 12. januára, tu skončil svoju pozemskú púť tanečník Rudolf Nurejev. Ležal v rakve v prísnom čiernom obleku s turbanom na hlave. Nad hrobom hrali hudbu Bacha a Čajkovského, priatelia čítali jeho obľúbené básne Puškina, Byrona, Goetheho. Vo svojom záverečnom prejave minister kultúry Jack Lang vyjadril všeobecný pocit účastníkov: „… Jeho úspechy sú legendárne. Rovnako ako fénix, on bol znovuzrodený každé ráno po tom, čo vyčerpaný umrel každú noc.“ Rakva pomaly mizne v zemi. Ruže a baletné špičky, ktoré do hrobu hádžu primabaleríny z celého sveta, boli jeho poslednými spoločníkmi.

Jeho príklad budú nasledovať ďalší: Mikhail Baryshnikov, Irek Mukhamedov, Natalia Makarova, Alexander Godunov… Tanec k slobode!
***

 

Čo sleduje?

Dnešným top hosťom aj s ohľadom na záver detektívky o Nurejevovi je jedinečný tanečník, sólista Veľkého divadla v Moskve a skvelý človek Artem Ovcharenko. O jeho význame a dôležitosti napríklad svedčí aj to, že s firmou Grishko pripravil kolekciu pánskeho tanečného oblečenia, či fakt, že lifestylové časopisy sa predháňajú s ponukami na fotokampane.

Slovenskí diváci mali vlani možnosť zažiť tanečníka v skvelej forme na gala predstavení Umenie pre život (tu). Ovcharenka si britský režisér Richard Curson Smith z celého sveta vybral do hraného dokumentu Dance to Freedom v produkcii BCC, aby stelesnil Nurejeva.

Ovcharenkovi sa to mimoriadne podarilo. Nielen vizuálne, ale aj bohatstvom emócií. Vôbec netrpí problémom mnohých podobných projektov, že tanečník nevie hrať na kameru, či naopak častým hlúpym zdvojením tanečníka plus herca. Ovcharenko preukazuje svoj talent zrelého interpreta v celej šírke repertoáru od princov po Chromu MacGregora, a tak aj v dokumente preukázal na kamere šírku svojho hereckého rozsahu. Jeho výbuchy hnevu, jemné profilácie podtextov, pohľad do kamery s melancholickými očami, prechádzky po Petrohrade v sonórnych tónoch retro vizuality aj brilantné tancovanie na scéne. Nezabudnuteľná je scéna, keď (a je to podľa skutočnej udalosti) spadne v kóde grand pas de deux v Labuťom jazere. Tak ako je dojemná, mrazivá pre každého, teda skoro pre každého (myslím tých, čo ešte volia premenovanú KSČ) obyvateľa Československa, kľúčová scéna, ako uteká agentom KGB. Mimoriadny dokument plný nielen pripomienky života jedného umelca, na ktorého hrob v tomto čase padá farebné lístie jesene, ale celej jednej epochy. A napriek všetkému hroznému to bola mimoriadna umelecká epocha. Spod ohnutých chrbtov vstávali nebojácne fénixy umenia a charakterov. Artem Ovcharenko rád sleduje filmy. Trochu test, koho má rád – Энтони Хопкинс.

Ak ste neprečítali, napovie vám video a trebárs názvy filmov, ktoré má tanečník rád: Zoznámte sa, Joe Black, či Mlčanie jahniat. Tanečník sa pred pár dňami oženil, takže dámy, ktoré oslnil ako filmový herec v Nurejevovi, majú smolu. Vzal si dlhoročnú priateľku, taktiež veľkú umelkyňu z oboru Annu Tikhomirovu. Obdivoch tanečníkov diváci prenosov z Bolšovo baletu do kín mohli mnohokrát vidieť v skvelej forme. Všetko najlepšie! Pán Ovcharenko poslal pre Panorámu niekoľko fotografií zo svojej rozprávkovej svadby, s ktorou mu pomohli priatelia a kolegovia. Video spot môžete nájsť na jeho Instagrame (tu).

 

***
V článku sú mimo iné použité citácie z nasledujúcich zdrojov:
www.belursus.info/la-danse-des-hommes/i.php?c=soloviev
www.ria.ru/culture/20060616/49615309.html
www.mynureyev.narod.ru/BIO.htm
www.mtholyoke.edu/courses/cflachs/limited/osipenko.html
www.telegraph.co.uk/news/obituaries/11324358/Alla-Sizova-obituary.html
Joel Lobenthal: Alla Osipenko – Beauty and Resistance in Soviet Ballet
Julie Kavanagh: Nureyev: The Life
Peter Watson: Nureyev
Rudi van Dantzig: Remembering Nureyev: The Trail of a Comet
Rudi van Dantzig a Roger Urban: Life Behind the Metaphor
Otis Stuart: Nurejew, Die Biographie
Alexander Bland: Fonteyn and Nureyev
Patricia Foy: Nureyev a Portrait
Diane Solway: Nureyev, His Life