I vášeň v Bayreuthu umí být zádumčivá

Robert Bayer, 10.08.2015 0:02

Aj vášeň v Bayreuthe vie byť zádumčivá

More, po ktorom sa na lodi z Írska do Cornwallu plavia Tristan, Izolda, Brangäne, Kurwenal a zvyšok posádky je pokojné. Občas sa o provu roztriešti vlna, slaná pľušť zo spenenej morskej vody za kormidlom chvíľami skropí palubu. No tak, ako sa pod povrchom orchestrálneho vlnenia pod taktovkou hudobného riaditeľa Bayreuthského festivalového orchestra Christiana Thielemanna hromadí zádumčivé, ba pozvoľna a v pianissime začínajúce až hrozivé napätie, tak to vrie aj v podpalubí.

Skrytá vášeň
Obrovský labyrint z prepletených schodísk kdesi hlboko pod vyhliadkovou palubou, až pri mechanickom srdci lode ukrýva pred zrakmi to, čo má zostať utajené. Hlboký intímny cit dvoch mladých ľudí, ktorý vzplanul navzdory všetkým konvenciám, dohodám a zmluvám. Kráľ Marke poveril svojho vazala Tristana lúpežnou výpravou do Írska, ktorej korisť mala byť urodzená princezná Izolda. Napriek oddanosti a vďačnosti Tristana voči svojmu strýkovi, ktorý ho zasypal až dojemne rodičovskou náklonnosťou nastalo to, čomu sa nedalo zabrániť ani napriek jasne definovanej dvornej hierarchii. Tristan sa navzdory rozkazu zamiluje do nastávajúcej manželky svojho strýka, kráľa v Cornwalle. Aj Izolda zostala svojimi citmi voči Tristanovi prekvapená. Nepriateľ Írska a vrah jej milovaného snúbenca Morolda, ktorého mohla pomstiť vo chvíli, keď jeho vraha liečila zo zranení po boji. Svätá povinnosť pomsty voči krivdám spáchaným na Moroldovi a jej hrdej vlasti vybledla ako matná spomienka vo chvíli, keď sa Tristanovi pozrela do očí…

Mystický destilát mimo sociálnych klišé
Bez slov, vysvetľovania a argumentácie vládne tomuto stredovekému príbehu bezprecedentná a bezhraničná láska ako mystický destilát mimo sociálnych klišé. Richard Wagner sa ho chopil v čase, keď ho prenasledovali ekonomické záväzky v podobe dlhov, početné politické prehrešky vo forme medzinárodného zatykača a spoločenské povinnosti v osobe manželky Minny, ktorej svedomitosť ho ako večného búrliváka začala nudiť. Vo švajčiarskom exile sa zamiloval do manželky svojho mecéna Otta Wesendoncka. Skladateľove city nezostali peknou Mathildou neopätované…

Reflexia po 150-tich rokoch
Ale vráťme sa späť na loď do Cornwallu. Dusivú atmosféru v podpalubí vykreslil Christian Thielemann 150 rokov po svetovej premiére tohto „opusu metaphysicum“ (12. júla 1865) predohrou bez klišéovitých a emočne nabitých fráz. Nástojčivé chromatické pnutie sa v tejto azda najznámejšej a najdiskutovanejšej predohre rozozvučalo v tlmenej zádumčivosti, skôr než farbou sa dráma v orchestrálnej jame vzdúvala precíznou a diferencovanou akcentáciou motívov jednotlivých nástrojových skupín miešajúcich sa v svojho času nezvyčajnom a revolučnom chromatickom „tristanovskom“ akorde F-H-Dis-Gis, symbolizujúcom chvátavú vzájomnú túžbu Tristana a Izoldy. Fascinózum Thielemannovej interpretácie sa neodvíja skrz odkrytie potlačovaných emócií, lež cez ich reflexiu. Celkom v súlade s psychológiou vedenia postáv Kathariny Wagner, pravnučky Richarda Wagnera a jednej z riaditeliek festivalu, ktorá sa publiku na bayreuthskom Zelenom vŕšku predstavila ako režisérka už po druhý krát (Majstri speváci norimberskí, 2007).
Premyslený konštrukt
V komplikovanej a technicky náročnej konštrukcii schodiska v podpalubí (scéna Frank Philipp Schlössmann, Matthias Lippert) sa Wagnerovej Tristan a Izolda neúnavne a aj napriek prekážkam pokúšajú nájsť si k sebe cestu. Aj Kurwenal s Brangäne si všimli, že ich panstvo už dávno kašle na spoločenské dekórum a všemožne sa snažia zabrániť im v stretnutí. Kurwenal sklopí schody, Brangäne apeluje na Izoldu. Tam, kde zlyháva človek však, pomôže technika. Izolda sa v nestráženej chvíli dostane na hydraulickú platformu a vyvezie sa k Tristanovi výťahom. Ich objatiam už nemôže nič zabrániť. Nápoj, ktorý má ich city umožniť, nie vyvolať, vylejú obradne cez zábradlie. Neuchopiteľnosť ich citu proti všetkým záväzkom je vyjadrená aj svietením. Decentné šero pretnú až jasne nasvietené posledné takty predohry oznamujúce príchod kráľa Markeho. Brangäne s Kurwenalom sa počas nich previnilo a trochu ustráchane otočia do publika, snažiac sa nájsť ospravedlnenie pre celý malér. Tristan s Izoldou nedbajú na prichádzajúceho kráľa a až do posledného taktu zostávajú v milostnom zovretí.
Cela lásky
Bezostyšnosť mileneckého páru má samozrejme svoje konzekvencie. Záhrada zámku kráľa Markeho, v ktorej sa majú stretnúť v azda najdlhšom milostnom duete opernej literatúry je väzením. Pod svetlometmi, ktoré na nich mieria kráľovi druhovia z galérie nad priestorom trojuholníkového pôdorysu sa snažia ukryť v spleti polkruhových konštrukcií, ktoré raz pôsobia nechcene ako stojany na bicykle, inokedy ako zvierajúce obruče železnej panny, v stredoveku rozšíreného mučiaceho nástroja. Márne sa snaží Izolda ukryť seba i Tristana pred bodavým svetlom reflektorov pod vratkým stanom zo závoja, napnutým cez jeden z polkruhov na stene. Pre Tristana existuje už len jediné východisko. Ešte pred tým, než si stihnú rozrezať žily na zápästiach ich však opäť prekvapí kráľ a jeho zvedi na čele s Melotom.

Nervózny galop
Zbesilo a nervózne bičujú fagoty a basové klarinety svoje behy cez kúty nočného väzenia. V tesnom závese za nimi uponáhľané violončelá, spolu s hobojmi rozsievajú čistú túžbu po vášni. Neubrzdí ich ani motív lásky, ktorým flirtuje flauta. Celý orchester akoby uháňal cez šero väzenia v neutíchajúcom pokluse. Každý jeden nástroj v prepadlisku bayreuthského orchestriska preskakuje medzi tieňmi svetlometov, v pritlmenej, no rozdrásanej dynamike akoby sa odrážali od stien cely na javisku. Ich účinok je ohromujúci. Strhávajúc divákov do víru farieb striedajúcich sa enharmonických akordov medzi svetlom a tieňom, neustále smerujúc k tmavému As dur, zdôrazňujú bezútešnosť milostného páru. V túžbe po vymanení sa zo „zradného svetla dňa“ nenecháva Katrharina Wagner Tristana samovražedne nabehnúť na Melotov tasený meč. Svojho niekdajšieho druha zapichne Melot podlo od chrbta. Tristanovo „bráň sa Melot!“ vyznieva skôr ako dobre mienená rada, pri ktorej kráľ Marke len rezignovane mávne rukou. Pre tohto Markeho sú contenance a raison d’être dôležitejšie než nejaké pletky rozvášnenej mládeže. Jeho odpustenie Tristanovi v závere inscenácie je pre Katharinu Wagner len prázdnym sľubom.

Prízračné vízie
Svoje dielo o nespútanej láske bez hraníc a obmedzení nenadpísal Wagner ani ako opera, ani ako dráma. V záhlaví titulku stojí „Handlung“ (jednanie). Duševná tragédia ústredného páru prameniaca z príkreho rozporu medzi vnútornou túžbou po naplnení ich milostného vzťahu a konvenciami vonkajšieho sveta kráľa Markeho, podfarbená komplikovaným harmonickým konštruktom v orchestri, je svojou takmer absentujúcou vonkajšou akciou na javisku pre režisérsky tím obrovskou výzvou. Tretie dejstvo pozostávajúce takmer výlučne z monológov Tristana je z tohto hľadiska vždy tvrdým orieškom, ktorý sa Katharine Wagner podarilo rozlúsknuť keď nie najčistejším, tak určite pozoruhodným spôsobom. V difúznom svetle za závojom necháva pred Tristanovými očami z pološera javiska vyvstať rozličné obrazy Izoldy ako horúčkovité vízie jeho agónie. V matne nasvietených trojuholníkoch sa podľa vzoru ikonických madon objavuje postava Izoldy v splývavých modrých šatách.Raz ako svätý obrázok, ako siréna volajúca zblúdeného lodníka, zahalená pod vdovským závojom, inokedy bez hlavy, či so zakrvavenou tvárou. V momente, keď ju chce Tristan horúčkovito objať, rozpadne sa mu pod rukami celá jej postava ako planý prelud a vetchá konštrukcia. Takáto minuciózne pripravená a na takt presná inscenácia Tristanových vízií je divadelne nesmierne účinná a emočne cielená. O to zdrvujúcejšie pôsobí Tristanova smrť v náručí Izoldy, ktorá sa konečne vynorí z tmavého pozadia. Nástojčivo sa prihovára k mŕtvemu, zatiaľčo ostatní v pozadí, najprv Kurwenal, neskôr i Brangäne s Markem a jeho družinou len nezúčastnene prihliadajú. Akoby ani nechceli rušiť intímnu pietu Tristana a Izoldy nasvietenú bodovým svetlom, vybavujú si svoje účty decentne v pozadí. Smrť svojho vazala sa Marke snaží heroizovať. Na čiernym súknom potiahnutých márach a s patetickou čiernou šerpou cez plece. Tristanovej smrti Izolda neverí. Pomaly zosunie z már jeho nohy, v polosede sa k nemu túli. Jej Liebestod vyznieva vrúcne a intímne. Do posledných taktov ju Marke schmatne za ruku a surovo ju ťahá preč. Jej duša umrela pri Tristanovi, jej telo však musí aj naďalej fungovať ako kráľova manželka.
Na hranici zúfalstva a zúrivosti
Evelyn Herlitzius spieva Izoldu ako zmyslov zbavená. Napriek tomu, že jej markantný soprán vykazuje vo farbe kovovú ostrosť, ktorú si človek musí najprv zaľúbiť (alebo aj nie), ponúkla na koniec aj istú mäkkosť vo výraze. V kontexte inscenácie však jej labutia pieseň v závere vyznela skôr ako zúfalý výkrik, než zmierenie. O beztak problematickom a hodne diskutovanom „vykúpení“ Izoldy nemohlo byť v Herlitziusovej podaní ani reči. To, že jej Izolda osciluje medzi zúrivosťou a zúfalstvom, v nijakom prípade neospravedlňuje občasné bučanie z publika pri pätnásťminútovej standing ovation v závere večera. Christa Mayer bola čo do farby i techniky rovnocennou partnerkou, ak nie rovno konkurentkou Evelyn Herlitzius. Jej voluminózny soprán postrádal hlavne v druhom dejstve takú tú typickú materskú mäkkosť, ktorou varuje Tristana a Izoldu pred blížiacim sa východom slnka. Katharina Wagner ju poňala ako tak trochu obmedzenú slúžtičku, ktorá nechápavo krúti hlavou, keď sa Izolda k mŕtvemu Tristanovi prihovára, akoby stále žil („…on vstáva, on žije“). Podobne aj Kurwenal Iaina Patersena, ktorý v réžii vyznel ako dobrácky, no taktiež príliš úzkoprsý sluha bez výraznejších charakterových čŕt. Stephen Gould podal Tristana v pre neho typickom priamočiarom a koncentrovanom výraze. Kľúčovosť režisérskej výpovede v dreťom dejstve dokázal však podporiť i viac či menej podmanivými lyrizmami a diferencovanejšou farbou.Georg Zeppenfeld ako farizejský Marke ohúril textovou zrozumiteľnosťou i hereckou kreáciou kráľa prázdnych sľubov. Jeho objemný no tvárny bas pozoruhodne zvládol výrazovo preklenúť spievané dobráctvo a zákernosť, tak ako sa ju snažila u tejto postavy vyložiť réžia.

Po Heinerovi Müllerovi a Christophovi Marthalerovi je Wagnerovej inscenácia tretím bayreuthským Tristanom v poradí s dejstvami skoncipovanými ako tableaux. Popri občasnom neinvenčnom spievaní na rampe, plakatívnym kostýmom Thomasa Kaisera (ústredný pár „tých dobrých“ v modrom, sekundárny pár v zemitých tónoch a zlodusi okolo kráľa Markeho v žltom) sa jej však nedá uprieť jasne formulovaný dramaturgický koncept s relatívne účinnou a presvedčivou pointou v závere. Nadčasový a čiastočne vizuálne atraktívny koncept nepolarizuje, lež potvrdzuje dramaturgické a režijné výklady tohto pozoruhodného diela v podaní režijných tímov okolo Clausa Gutha (Zürich), Petra Konwitschneho (Mníchov), či už spomínaného Heinera Müllera (Bayreuth).

Hodnotenie autora recenzie: 75 %

Bayreuther Festspiele 2015
Richard Wagner:
Tristan und Isolde
Dirigent: Christian Thielemann
Réžia: Katharina Wagner
Scéna: Frank Philipp Schlössmann, Matthias Lippert
Kostýmy: Thomas Kaiser
Svetla: Reinhard Traub
Zbormajstr: Eberhard Friedrich
Dramaturgia: Daniel Weber
Bayreuther Festspielorchester
Bayreuth Festival Chorus
Premiéra 24. júla 2015 Festspielhaus Bayreuth
(napísané z reprízy 7. 8. 2015)

Tristan – Stephen Gould
Marke – Georg Zeppenfeld
Isolde – Evelyn Herlitzius
Kurwenal – Iain Paterson
Melot – Raimund Nolte
Brangäne – Christa Mayer
Ein Hirt / Junger Seemann – Tansel Akzeybek
Ein Steuermann – Kay Stiefermann