Ilan Volkov a Raphael Wallfisch v Bratislavě – Wagner, Lalo, Rachmaninov

Krása hudby nemusí tkvieť iba v jej nadčasovosti. Dejiny hudby poznajú mnoho diel, ktoré napriek tomu, že nepôsobili objavne alebo nezaúčinkovali v moderných tendenciách sviežo a pružne, prežili a sú dodnes obľúbené. To platí o hraničnej práci Rachmaninova aj Wagnera.

Včerajší koncert bol už deviatym v poradí v rámci tohtoročného symfonicko-vokálneho cyklu. Kým minule sa prezentovala tvorba skladateľov, medzi ktorými bol väčší časový rozstup (Čajkovskij, Sibelius a žijúci Pēteris Vasks), tentokrát boli diela predsa len chronologicky a hodnotovo bližšie. Zároveň išlo o spojenie najmenej troch generácií interpretačného umenia. Na tomto koncerte okrem klasickej zostavy Slovenskej filharmónie participovalo aj trio poslucháčov bratislavského Konzervatória.

Posledná romantická opera v zmysle formy a idey Richarda Wagnera Lohengrin má množstvo fragmentov, ktoré patria k poslucháčsky najobľúbenejším. Nachádza sa v nej napríklad „svadobná téma“ z úvodného tretieho dejstva, ktorá sa, žiaľ, dočkala množstva gýčových interpretácií. Celistvosť drámy spočíva nielen v jej zmyselnosti, dobrodružstve, cnostiach a vymedzení sa voči zlým ľudských vlastnostiam, ale v orchestrácii je naplno rozvinutý aj motív sebahľadania a túžby po pochopení. Veď sám Wagner povedal: „Ak ma už niekto nedokáže pochopiť, nech mi aspoň verí.“ Zároveň ide o rozlúčku so starým svetom, kde rytieri už sú staromódnymi nositeľmi cností, ale ešte sa nenašiel symbol, ktorý by ich nahradil.

Lohengrin je prototypom wagnerovského viacvrstvového odkazu: mysticizmu, nacionalizmu, historizmu, očakávania naplnenia vízií a balansovania medzi snovým a reálnym svetom. Pre niekoho jednoduchý príbeh nesie skladateľove politické aktivity, pre ktoré bolo pôvodné uvedenie opery odložené z dôvodov jeho vyhostenia z Nemecka. Explicitnosť prepracovanej techniky Musik Drama pôvodný zmysel ouvertúry nahrádza do prelude, v origináli uvádzaný ako Das Vorspiel. Poézia hudby, kde orchestrálna inštrumentácia vychádza z Weberovej Euryanthe, je hľadaním takzvanej nekončiacej melódie – rozpoznateľnosti neskorších prác Richarda Wagnera.

Hoci z pohľadu deja ide o veľkú drámu, v prelude je usadený práve ten pokoj rytiera pred bojom, o ktorý sa postaral hosťujúci dirigent Ilan Volkov prvýkrát vedúci Slovenskú filharmóniu. Tento mladistvo vyzerajúci muž má nezvyčajne veľa skúseností. Už ako dvadsaťšesťročný získal stále angažmán v prestížnom BBC Scottish Orchestra a odvtedy patrí k najobľúbenejším dirigentom svojej generácie. O jeho vnímaní komplexnosti hudby svedčí aj vlastná dramaturgická činnosť, neobmedzujúca sa na žánrovosť, na festivaloch Tectonics v Glasgowe a Reykjavíku. Dirigenta, s ktorým radi pracujú symfonické telesá i sólisti, nazývali skúseným nováčikom. Dnes má štyridsať rokov a stále je považovaný za relatívne mladého, ale skúsenosťami je už veľmi ďaleko.

Volkovova prirodzená uvoľnenosť okamžite prešla aj na orchester. Wagnerovo poňatie možno nebolo až také príkre, ako je možné počuť napríklad v interpretácii Claudia Abbada, ku ktorému ho často prirovnávajú, ale zvuková rovnováha sa vyplatila najmä pri zosilnení dychov a v záverečnom diminuende sláčikov.

Ak ste niekedy sledovali seriál Mozart in the Jungle, tak vám v niečom hlavný hrdina príbehu Rodrigo mohol Volkova pripomínať. Tou nenútenosťou, priateľskosťou a tým, ako na jednej strane berie hudbu vážne, ale na druhej strane vie orchester naživo povzbudiť aj úsmevom. A práve ten vo vypätých častiach odbúraval stres a vnášal na filharmonikov radosť z hudby.

Po tomto krátkom úvode privítalo publikum britského violončelistu Raphaela Wallfischa, ktorý Bratislavu už dôvernejšie pozná. Ak by sme hľadali najfrekventovanejšie mená súčasných interpretov violončelovej literatúry, tak pravdepodobne na každej novšej nahrávke objavíme Wallfischovo meno. Tento skúsený sólista s violončelovým nástrojom, ktorý je nepochybne nositeľom svetskej vášne, spolupracoval s niekoľkými slovenskými telesami, napríklad so Štátnou filharmóniou Košice, pod taktovkou hosťujúceho dirigenta Slovenskej filharmónie Leoša Svárovského alebo s festivalovým súborom Konvergencie na podujatí Noc komornej hudby.

Zo svojho bohatého repertoára vniesol náhľad na francúzskeho skladateľa Édouarda Lala, ktorého komorná hudba je len zriedka predvádzaná. Omnoho častejšie sa hráva jeho Španielska symfónia pre husle a orchester d mol a v tejto tónine je zaznamenaný aj Koncert pre violončelo a orchester d mol, pôvodne napísaný pre belgického čelistu Adolpha Fischera.

Ani nie tak virtuózne pasáže, ale práve farebnosť a napätá konzistencia medzi sólistom a orchestrom mu dodávajú pôvab. Ten cítime už v úvodnej časti Prelude, kde dramatický prechod v Lento otvára sériu orchestrálnych motívov, ku ktorým sa pridáva lyrizmus sólového nástroja – violončela. Práve v tejto prvej časti trochu chýbalo väčšie tempo, čo aj samotný Raphael naznačoval gestom smerom k dirigentovi. Vo vypätých vysokých sólových registráciách pôsobil Raphael Wallfisch pokojne, no bez predstieranej apatie smerom k orchestrálnym interpunkciám.

V druhej časti založenej na jemne plynúcej melódii v tempe Andantino spravila Slovenská filharmónia živelný spád do protikladnej témy v Allegro presto. Záverečnú časť otvoril zasa violončelový pomalý pohyb v stupňujúcom sa zapojení orchestra, ktorý nakoniec tému prevzal, a nasledovala energická pasáž s nádychom španielskych motívov. Naberanie zvukovej hmotnosti záviselo od vyváženia proporcií medzi orchestrom a sólistom a od akustických limitov koncertnej sály, o ktorých hovoril Wallfisch aj pre slovenské médiá. Sám preto preferuje hrať v podobných priestoroch tichšie a len postupne meniť dynamiku. Dirigent to vycítil a nechal v pomalších tempách naplno vyznieť jeho ušľachtilý a vznešený tón, ktorý vzbudzoval obdiv. Určite bolo na škodu, že študenti bratislavského Konzervatória už po prvej skladbe neboli na pódiu. Nepochybne by pochytili mnoho skúseností od tohto význačného interpreta a tiež pedagóga.

O Volkovovi sa zvykne hovoriť, že jeho dirigentský štýl je zmesou rôznych národností. Iste za to môže aj kozmopolitné prostredie, v ktorom vyrastal. Narodil sa v Izraeli, ale rodičia žijú v zmiešanom manželstve – mama nemecká historička, otec ruský klavirista. A hoci ho s Ruskom neviažu už žiadne hlbšie väzby, dokonca ani neovláda ruštinu, po svojich predkoch zdedil ruskú emocionalitu, čo sa nakoniec ukázalo aj v poslednom diele, ktoré zaznelo po krátkej prestávke. Symfónia č. 3 a mol Sergeja Rachmaninova vznikla oproti dvom uvedeným dielam o čosi neskôr. V čase, keď sa pustil do skladania svojej tretej a poslednej symfónie, žil už Rachmaninov v exile dvadsať rokov. Politickú nestálosť a perzekúcie vymenil za stabilné prostredie s finančným príjmom zaručujúcim pohodlie. Prestal sa utápať v depresiách, ktoré po fiasku s prvou symfóniou spôsobili, že sa na desať rokov skladateľsky odmlčal, a namiesto toho prijal melancholickú nostalgiu za domovom.

Aj z týchto pohnútok je tretia symfónia nasiaknutá ruskou melodikou. Hoci sa o jej význame viedli dlhé polemiky, faktom je, že sa ňou Rachmaninov odosobnil od svojich vzorov a vytvoril si svojbytný štýl. Charakteristické sú hlavne akcentované jasné melodické línie. Medzi strhujúcou romantickou podmanivosťou a expresívnym lyrizmom je priepasť, ktorá sa postupne zväčšuje. Žalostný charakter v prvej časti Lento – Allegro moderato – Allegro sa mení na košatú bujnosť druhého pohybu. Medzi nimi sa ale vnáša skladateľova snaha o úspornosť orchestra, ktorú podporil aj samotný Volkov.

Dirigent tak musel krotiť vášne hudobníkov, ktoré sa veľmi ľahko nakumulujú, zvlášť v sekvencii fagotov, kde je naznačená wagnerovská línia. Rozhodenie romantickej plynulosti nastalo v tretej, poslednej časti. Zvoľna klesajúce Allegretto bolo plynulé, na Allegro Vivace si Slovenská filharmónia a Ilan Volkov už zjavne užívali.

Hodnotenie autora recenzie: 90 %

 

Wagner, Lalo, Rachmaninov
Dirigent: Ilan Volkov
Raphael Wallfisch (violončelo)
Slovenská filharmónia
27. a 28. apríla 2017 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z koncertu 27. 4. 2017)

program:
Richard Wagner: Lohengrin, predohra k opere
Édouard Lalo: Koncert pre violončelo a orchester d mol
Sergej Rachmaninov: Symfónia č. 3 a mol, op. 44

www.filharmonia.sk