Irving Berlin, největší songwriter všech dob

V roce 1888 sa narodil Irving Berlin – jeden z najgeniálnejších hudobných skladateľov minulého storočia, autor neoficiálnej hymny Spojených štátov amerických, priekopník štýlu ragtime, autor viac ako 1.500 melódií, z ktorých sa asi 700 postupne stalo hitom, pričom niektoré z nich doslova zľudoveli. Napísal dve desiatky muzikálov a soundtraky k 18 filmom, osem krát bol nominovaný na Oskara. Je jediným človekom na svete, ktorý ako moderátor oskarovského ceremoniálu vytiahol z obálky svoje vlastné meno a musel si tak v priamom prenose k odovzdaniu ceny poblahoželať sám. Svoj obrovský úspech dosiahol napriek tomu, že nepoznal noty a aj do základnej školy chodil len dva roky. Nič z toho mu však nezabránilo napísať skladby, ktoré ho preslávili po celom svete.

Irving Berlin, naväčší songwriter všetkých čias

Irving Berlin bol svojím spôsobom prírodný úkaz. Nie častokrát sa autorovi stane, že počas jeho piesne začnú ľudia spontánne vstávať, ako keby sa hrala štátna hymna, a zložia si z hlavy klobúky a priložia ruku na srdce. Dokonca aj počas hrania skutočnej štátnej hymny to mnohí vnímajú len ako mechanickú povinnosť, ale aby sa ľudia takto zachovali spontánne, pri hraní úplne neznámej melódie? Berlinovi sa nechtiac podarilo dosiahnuť takýto efekt skladbou God Bless America. Ľudia naprieč celou Amerikou počas jej hrania začali vstávať. Zaujímavé bolo, že vstávali až od jej druhej polovice. Skladba sa totiž v prvých taktoch vôbec netvári ako hymna, do patetického módusu postupne viac a viac prechádza až po odznení úvodných sekvencií. Záver graduje už výrazne hymnickým spôsobom.

To, že sa stane alternatívnou americkou hymnou, nikdy nebolo oznámené oficiálne, jednoducho k tomu spontánne došlo. Rozhodol o tom moment, keď si ju prišiel vypočuť prezident Roosevelt a počas jej hrania sa všetci okamžite postavili. Jej mobilizačné účinky si politici veľmi dobre uvedomovali a využívali ju počas druhej svetovej vojny. Po skončení vojny prezident Eisenhower v roku 1954 dokonca udelil Berlinovi medailu za jej skomponovanie, čím jej hymnický status uzákonil na takmer oficiálnej úrovni. Vzhľadom k tomu, že pieseň vôbec nebola písaná s týmto zámerom a reakcia ľudí na ňu bola pre Berlina nečakaná, ide o pomerne zaujímavý psychologický efekt preukazujúci, ako až hudba dokáže rozvíriť v ľuďoch emócie.

Pieseň God Bless America Irving Berlin napísal už v roku 1918, ale dvadsať rokov ležala v jeho šuflíku, lebo vôbec netušil, aký bude mať na ľudí vplyv. Patetické filmové zábery k nej vznikli oveľa neskôr, až v roku 1938. V roku 1943 zaznela vo filme This is the Army v hlavnej úlohe s hercom a budúcim prezidentom Ronaldom Reaganom.

Len ako zaujímavosť možno uviesť, že na schodoch washingtonského Capitolu ju spievali aj americkí kongresmani a senátori po teroristických útokoch 11. septembra 2011.

Zloženie neoficiálnej americkej hymny však nebol najväčší Berlinov úspech. Ten prišiel v roku 1942. Kto by nepoznal azda najznámejší chromatický nápev I’m dreaming of a White Christmas? Skladba sa stala najhranejšou a aj najnahrávanejšou piesňou na svete. Prvýkrát ju naspieval Bing Crosby a v tejto podobe sa jej predalo dovedna takmer 50 miliónov kópií. Neskôr bola naspievaná mnohými ďalšími interpretmi a sám Berlin nemohol uveriť tomu, že počet predaných nahrávok ešte ďalej stúpol na viac ako 100 miliónov kusov. Išlo o údaj, ktorý sa dokonca dostal do Guinnessovej knihy rekordov – žiadna skladba na svete nikdy nepredala viac platní. Zľudovela natoľko, že ju dnes mnohí považujú za tradičnú vianočnú koledu.

White Christmas s Bingom Crosbym, verzia z roku 1954:

Úspechy však neprišli vôbec jednoducho, počiatky životnej dráhy Irvinga Berlina boli nesmierne ťažké. Narodil sa ako Israel Isidore Bejlin 11. mája 1888 roku v Bieloruskom Toločine, neďaleko dnešného mesta Mogilev. Jeho otec Moše Bejlin bol správcom synagógy, Israel bol jedným z jeho ôsmich detí. Počas protižidovského pogromu bola jeho rodina vyhnaná z rodného mesta. Skladateľ neskôr uvádzal, že jeho úplne prvá spomienka, ktorá mu z detstva utkvela v pamäti, bola tá, ako počas práve besniaceho pogromu leží na deke vonku na prašnej ceste a pozoruje ich horiaci dom. Ten postupne zhorel až do tla, Israel mal vtedy len štyri roky. Rodina sa dala na útek z Bieloruska (vtedy imperiálneho Ruska) a už v roku 1893 sa Beilinovci plavili na lodi do New Yorku.

Po príchode do Ameriky však žili v podmienkach obrovskej biedy, v pivničnej kobke bez okien na East Side. Keď mal Israel osem rokov, zomrel mu otec. Matka nedokázala uživiť osem detí. Musel tak ešte ako malé dieťa nastúpiť do práce, aby rodine finančne prispel aj on – roznášal po New Yorku noviny. Hneď prvý deň v práci sa mu však stalo nešťastie. Vracajúc sa domov uvidel v prístave loď odchádzajúcu s nákladom do Číny a tá ho tak zaujala, že si nevšimol otáčajúci sa žeriav nad jeho hlavou. Ten ho zachytil a zhodil do vody. Podarilo sa mu síce vyplávať, ale po chvíli sa znovu začal topiť. Z vody vyšiel až na tretí pokus, potom ako sa trikrát dostal do víru, ktorý ho stiahol pod hladinu. Keď sa konečne dostal von, v ruke stále pevne zvieral svoju prvú výplatu – päť pencí. Vedel, že ak by ju nepriniesol domov, jeho rodina by nemala čo jesť.

Tento príbeh, ktorý zverejnil vo svojej knihe jeho životopisec a priateľ Alexander Woollcott, jasne dokresľuje pomery, v ktorých chlapec vyrastal v prvých rokoch v Amerike.

Neskôr sa mu však pošťastilo získať miesto čašníka v jednej z newyorských kaviarní. Berlin si povolanie čašníka „upravil“ po svojom a rozhodol sa, že bude takzvaným spievajúcim čašníkom – pri roznášaní nápojov spieval vymyslené melódie, ktoré mu práve prišli na um. Kaviareň sa tým stala zaujímavou a majiteľom priniesla skromnú publicitu, avšak tí boli vďační aj za ňu. Onedlho dokonca spievanie vlastných melódií začalo patriť medzi jeho oficiálne čašnícke povinnosti. Hostia mu hádzali sprepitné. Neskôr, keď svoje pesničky už dokázal viac prispôsobiť americkému hudobnému štýlu (ktorý dovtedy príliš nepoznal), bolo aj sprepitné o niečo väčšie. Irving nepoznal noty, svoje melódie skladal len podľa sluchu. V práci spievajúceho čašníka dokázal zotrvať neuveriteľné dva roky. Keďže bol počas dvoch rokov schopný neustále produkovať každý deň nové melódie, začali sa o neho zaujímať aj profesionálni skladatelia. Prvý kontrakt na napísanie piesne podpísal ako 19ročný v roku 1907 a predal ju za 35 centov.

Pri opublikovaní jeho mena v kontrakte však došlo nechtiac k preklepu v jeho priezvisku, namiesto Bejlin tam naraz stálo Berlin. Kontrakt už prepísať nevedel, tak si takto zmenené meno radšej ponechal ako pseudonym, aby bolo jasné, že predaná pieseň je naozaj jeho. Krstné meno Israel si zmenil na Irving.

Po čase sa Berlinovi konečne začalo finančne dariť, vytváral a predával neustále nové a nové piesne. Krátko na to, ako sa oženil, však jeho manželka náhle zomrela. Berlina jej smrť veľmi zasiahla a vtedy v ťažkom duševnom rozpoložení napísal svoju prvú baladu – prekrásnu smutnú When I Lost You. V neskoršom stvárnení Franka Sinatru sa stala obrovským hitom a predala viac ako milión kópií, čo ale v tom čase Berlin nemohol tušiť.

V roku 1919 mal už Irving Berlin za sebou množstvo úspešných piesní a už nebol chudobným židovským prisťahovalcom žijúcim v pivničných priestoroch na East Side. Založil si vlastnú spoločnosť a vytvoril svoje divadlo, do ktorého osobne angažoval spevákov, písal hudbu a texty a kontroloval navrhovanie kostýmov a dekorácií. Začal písať muzikály – Watch Your Step bol prvým, v ktorom boli použité synkopy. Synkopická hudba sa stala jeho doménou. Položil ňou základy spropagovania ragtimu po celom svete. George Gershwin neskôr uviedol, že práve od Berlina prevzal názor, že ragtime, z ktorého sa vyvinul jazz, bol v tom čase jediným hudobným výrazovým prostriedkom, ktorý Ameriku vystihoval.

Irving Berlin posúval hranice používaných kompozičných postupov vo svojich piesňach neustále ďalej a ďalej. Pieseň Play a Simple Melody bola prvá na svete, ktorá využívala polyfonickú štruktúru takým spôsobom, že dve rôzne melódie sa prelínali súčasne jedna cez druhú na princípoch podobných kontrapunktu. Tento efekt bol v klasickej hudbe používaný už dávno, ale v populárnej piesni dovtedy použitý nebol. Najprv sa predstavia obe melódie samostatne a od istého momentu znejú obe súbežne.

Zaujímavé na tom bolo, že Berlin ako hudobne nevzdelaný človek nemal možnosť z klasickej hudby čerpať. On len nanovo a sám pre seba objavoval princípy, ktoré pred ním objavili a dávno používali skladatelia zo sveta klasickej hudby. Berlin dokonca nevedel ani poriadne hrať na klavíri a takmer komicky vyznieva fakt, že zručný bol len pri hraní na čierne klávesy, preto biele takmer nepoužíval. Všetky jeho piesne boli preto v prvých rokoch napísané výhradne vo Fis dur, aby zostal čo najviac na čiernych klávesách. Keďže si melódie nevedel následne transponovať do inej tóniny, platil si pomocníka, ktorý mu melódie zapisoval do nôt a transponoval ich, ak bolo potrebné. Biele klávesy začal rovnocenne používať s čiernymi až ako 45-ročný.

Neskôr začína Berlin doslova chŕliť jeden hit za druhým ako na bežiacom páse. Mnohé jeho piesne medzičasom zľudoveli – ako Happy Holiday alebo Easter Parade, na ktorú tancoval vo filme Fred Astaire s Judy Garland. Iné jeho melódie naspievali vtedajšie hviezdy filmového plátna, ako napríklad Marilyn Monroe.

Mnohé iné sú v iných aranžmánoch hrávané dodnes, ako napríklad veľký hit z tridsiatych rokov Puttin’ On the Ritz.

Berlinovým rituálom bolo sadnúť si ku klavíru a napísať každý deň kompletnú skladbu. Neveril na inšpiráciu, veril, že skladby si treba „odpracovať“ nekonečným skúšaním rôznych variácií. Tvrdil, že najlepšie veci vytvoril, keď bol pod tlakom. Písať väčšinou začínal po večeri a pokračoval až do piatej ráno. Na druhý deň si počas skúškového procesu vypočul, ako pieseň znie zaspievaná spevákom za doprovodu orchestra, a mohol ju ešte upravovať. Avšak večer už začínal písať ďalšiu, ktorú dokončoval na ďalší deň ráno.

Keďže si Berlin uvedomoval svoj hendikep, že je nevzdelaný, viackrát sa dotazoval u svojho priateľa Victora Herberta, či by nebolo dobré, aby išiel študovať kompozíciu. Ten mu však poradil, že teoretické vedomosti by mohli podkopať jeho autentický hudobný štýl, ktorý si za tie roky vytvoril. A tak ho Berlin poslúchol a hudbu radšej neštudoval.

Na tomto mieste treba uviesť, že anglický jazyk prísne rozlišuje medzi pojmami „composer“ a „songwriter“. Do slovenčiny aj do češtiny sa oba často prekladajú ako „skladateľ“, pretože v našich jazykoch nemáme dve rozdielne slová pre skladateľa komponujúceho vážnu hudbu a človeka píšuceho piesne. Výsledkom je absurdný stav, keď sa aj Giacomo Puccini, aj Jožo Ráž môžu v našich končinách rovnako prezentovať ako skladatelia. Irving Berlin bol však naozaj aj composer, aj songwriter v oboch významoch týchto pojmov, keďže mnohé jeho piesne sú častokrát takmer symfonického charakteru, a naopak zložité polyfonické muzikálové produkcie hrané na Broadwayi obsahujú aj štruktúrou úplne jednoduché piesne monofonickej textúry. V jeho osobe sa pojmy composer a songwriter občas prekrývajú. Svoj fenomenálny úspech však zažil len ako songwriter – tvorca piesní.

„Irving Berlin je najlepším songwriterom, aký kedy žil… Jeho piesne sú ako dokonalé šperky. Podľa mňa je americkým Schubertom,“ povedal o ňom George Gershwin.

Irving Berlin zomrel v roku 1989 ako 101-ročný. Jeden jeho priateľ o ňom povedal, že je nezmysel baviť sa o mieste Irvinga Berlina v americkej hudbe. On sám je totiž americkou hudbou. K tomu už niet viac čo dodať.